1

Je to kaviareň pri Víťaznom oblúku. Takmer vždy sedávam na tom istom mieste. Vzadu, naľavo za barom. Nečítam, nehýbem sa, nekontrolujem si mobil, niekoho čakám.

Čakám na niekoho, kto nepríde, a keďže sa nudím, pozorujem, ako sa stmieva nad hotelom L’Escale de l’Étoile.

Poslední kolegovia, posledné poháriky, posledné otrepané vtipy, ľudský príliv trvá už takmer hodinu a Paríž sa konečne uvoľní: taxíky trúbia, šľapky vychádzajú z lesa, majiteľ stlmí svetlo a čašníci omladnú. Na každý stolík dajú malú sviečku, ktorá horí, ale vosk z nej nesteká – a diskrétne na mňa pritlačia: buď si niečo dám, alebo uvoľním miesto.

Ešte si objednám.

Ak nepočítam prvé dva razy, nalievam sa v tejto krčme už siedmykrát v hodine medzi psom a vlkom. Viem to presne, pretože som si odložila všetky účtenky. Zo začiatku som ich brávala ako suveníry zo zvyku alebo z posadnutosti, ale dnes?

Dnes som len rada, že sa mám čoho chytiť, keď strčím ruku do vrecka na kabáte.

Ak existujú tieto útržky papiera, je to dôkaz, že... že čo, dôkaz čoho?

Ničoho.

Že život pri Hrobe neznámeho vojaka je drahý.

2

Jedna hodina ráno. Zas nič. Idem domov. Bývam pri cintoríne na Montmartri. Nikdy v živote som sa toľko nenachodila. Mala som bicykel, ktorý som volala Jeannot, ale v ktorýsi deň som ho stratila. Už ani neviem kedy. Po párty u ľudí, čo som nepoznala, ktorí bývali, myslím, pri stanici Saint-Lazare.

Jeden chalan ma zobral k sebe domov. Cestou som bola veselá, ale v jeho posteli ma veselosť prešla. Mačací záchod, vzory na obliečkach, plagát Fight Club nad posteľou z Ikey, nie... nemohla som.

Alkohol znášam lepšie, ako sa zdá. Stalo sa mi prvýkrát, že som to takto vykopla do autu a hneď vytriezvela, čo mi bolo dosť ľúto. Aj by som chcela. Trochu som chcela. Páčilo sa mi to. Sú aj horšie veci, ako keď sa pri tom na vás pozerajú Brad Pitt a Edward Norton. Zradilo ma telo.

Ako to?

Moje telo.

Také nežné...

V tej chvíli som si to odmietala pripustiť, ale dnes večer po toľkých hodinách osamelého kráčania, po prázdne a ničote a nedostatku všetkého, všade, stále, sa pred tým skláňam: bol to on.

On, parazit, a jeho podrývanie sa prvýkrát prejavilo v tých odporných posteľných obliečkach.

Nahá, roztrpčená, chrbtom opretá o stenu a bezradná som začula zastretý hlas, ktorý ma upokojoval: „No... Môžeš tu prespať, aj tak, no...“

Keby som mala pušku, picnem ho rovno do hlavy.

Pre to „aj tak“, pre to pohŕdanie, pre tú láskavosť prejavenú in fine pucmule, čo mu nevyfajčila.

Bum.

Chvela som sa. Na schodisku, na ulici, kde som hľadala bicykel pri kandelábri. Triasla som sa od zúrivosti. Nikdy v živote som v takom stave nebola.

V ústach som mala chuť grcky, odpľula som si, aby som sa jej zbavila.

Keďže som neschopná vyprodukovať slušný chrcheľ, opľula som seba, svoj rukáv a krásnu šatku a bolo to tak dobre, pretože ako inak vyjadriť toľkú nenávisť?

Žila som, čo som si zaslúžila a žila som... aj tak.

3

Volám sa Mathilde Salmonová. Mám dvadsaťštyri rokov. Ofi ciálne stále študujem dejiny umenia (pekný výmysel), ale v skutočnosti pracujem pre svojho švagra. Bohatého, pekného, úžasne nad vecou. Takého, čo si stále šúcha nos a nikdy nenosí kravatu. Riadi veľkú digitálnu kreatívnu agentúru v oblasti dizajnu, brandingu a webového vývoja (prekladám: ak sa nejakého matroša chcete zbaviť na nete, on vám vygeneruje nablýskanú stránku a vydláždi cestičku až k nákupnému košíku) (so zabezpečenou platbou), v ktorej ma vlani zamestnal. Potreboval ľudí, ja vreckové, oslavovala som narodky, a tak sme si tľapli pri prípitku. Existujú aj horšie pracovné zmluvy.

Ako študentka mám kopec zliav v kinách, múzeách, na športoviskách a v univerzitných reštauráciách, ale keďže väčšinu času trávim za kompom, keďže osprostievam a zarábam príliš dobre na to, aby som sa vrátila do jedální, nič z toho nevyužívam.

Pracujem z domu, vlastným tempom a načierno, mám tisíc mien, tisíc adries, tisíc nickov a aj avatarov a celé dni vypisujem falošné komentáre. Spomeňte si na štikača lístkov z metra od Sergea Gainsbourga, presne tak to vyzerá. Tých komentárov vyrábam toľko, že by som vám mohla spievať:

Tu jeden, tam ďalší, stále len koment,

Koment druhej triedy,

Koment prvej triedy...

Dostanem nekonečný zoznam stránok s poznámkou „odpáliť“ alebo „praise only“ (keď je niečo super, tak je to v digitálnom svete vždy po anglicky), potenciálnych klientov vždy treba najskôr oslabiť, potom odpáliť a nakoniec im ponúknuť, ale až potom, keď pekne zacvakajú, pozitívne komentáre na rôznych diskusných fórach a čo najlepšie pozície pri vyhľadávaní na Googli.

Príklad: spoločnosť superjojo.com vyrába a predáva super jojo, ale vzhľadom na to, že jej stránka je super trápna (aby ste sa presvedčili, pozrite si všetky tie zanechané, vypľuté a dropnuté neprívetivé komentáre, čo boli sharované, blogované, zachytené, spotované, tweetované, pokované, tagované, vyžiadané, pastované na boardoch, olajkované, preposlané, prelinkované či četované, čo tu popísali Micheline T. (ja), Jeannotdu41 (zase ja), Choubi_angle (moja maličkosť), Helmutvonmunchen (Ich) alebo NYUbohemiangirls

(me and myself), a budete mať predstavu, ako im v Jojolande zviera riť. Nakoniec sa pán a pani Jojovci, ktorí sa o ťažení môjho švagra dozvedia prostredníctvom ľsti, ktorá je rovnako hnusná ako geniálna (ale príliš dlhá na to, aby som ju vysvetľovala) (a aj tak to je celé nepodstatné), zlomia a prídu ho prosíkať: za každú cenu potrebujú čisto novú stránku. Ale áno!

Je to otázka života a smrti podniku! A on, veľký pán, im nakoniec o tri týždne neskôr prisľúbi pomoc, á, stal sa zázrak, a keď začneš písať „jo“ alebo „joj“ na klávesnici, skončíš priamo v Jojolande (s „j“ to ešte nefunguje, ale makáme na tom jak mulice) a v reakcii na „á“ a na zázrak si moja maličkosť objedná desať jojo každého druhu pre svojich šesť detí, ja sa dušuje a ubezpečuje, že o nich bude hovoriť na všetkých fórach o superjojo na svete, zase ja napíše, že je to mega MG supiš a díkičko!!!, Ich potrebuje informácie na Analyse von Jojo sektor a me and myself are sooooo excited coz yoyos are soooooo french. Takže tak: komentujem. A môj švagor zo svojho obrovského bytu v šestnástom obvode hľadá spôsoby, ako by diverzifikoval portfólio.

Je to lákavá slepá ulička, viem. Povznášajúcejšie by bolo dopísať (začať písať) diplomovku s názvom „Od holandskej kráľovnej Wilhelmíny po Paula Jouannyho, dejiny a koncept akvarelistických maringotiek a iných dopravných prostriedkov využívaných maliarmi v plenéri“ (úžasné, nie?) alebo keby som premýšľala nad svojou budúcnosťou, prácou a rokmi, čo sa rátajú do dôchodku, bohužiaľ, vieru som stratila cestou a už nepremýšľam o zmysle života, ani ja.

Pretože všetko je podvod... Pretože všetko sú len komenty... Pretože ľadovce na póloch sa roztápajú, bankári sú konečne odškodnení, farmári sa vešajú v sýpkach a lavičky sa osekávajú, aby si na ne nepohli sadnúť bezďáci...

To fakt? Mám si vôbec vyčítať, že v takomto svete klamem, čo?

Na to, aby som zabudla, si fi čím na tejto malej habaďúre svojho švagra a Larryho Pagea: od rána do večera klamem a od večera do rána tancujem.

Teda... tancovala som. Teraz si utiahnem opasok a vyčkávam pri svetle mesiaca na chalana, ktorý ani nevie, že ho čakám.

Naozaj je to pučacina.

Musím byť fakt poriadne drbnutá, vadná, mäkká, že som to dotiahla až sem.

Anna Gavalda

Lepší život

Slovart 2016

preklad: Aňa Ostrihoňová

Zobraziť diskusiu (0)