Začali sme exilovou literatúrou a samizdatovými časopismi a koncertmi: holandské bubnové trio, švajčiarska hudobná kapela, maďarskí pankáči... Sny sa stávali realitou. Celkom vedome a s radosťou sme pokračovali v tom, čo vytvorili Jazzová sekcia a neskôr pražské Artforum.

Naše prvé kníhkupectvo a galéria boli v pavlačovom byte rozpadajúceho sa domu na ulici Červenej armády (dnes Grösslingová). S miestnymi squatermi (dnes známi hudobníci, výtvarníci či spisovatelia) sme sa delili o tečúcu vodu. A mohlo sa prihodiť, že pri prezeraní Hrabala, Klímu či Kierkegaarda sa vám na pleci usadil voľne poletujúci papagáj perfektne imitujúci zvonenie telefónu. Cesty vlakom z Prahy a Brna s ruksakmi plnými kníh vystriedali cesty Škodou 105. Po necelých dvoch rokoch bolo jasné, že dni tej budovy sú zrátané.

V čase, keď sa budova na ulici Červenej armády nenávratne rútila do záhuby, na rohu Kozej a Panenskej ulice v bratislavskom Starom Meste skrachovalo mäsiarstvo. To sa tak často nestávalo. Ešte zriedkavejším úkazom bolo (a je), že na troskách mäsiarstva vyrastie kníhkupectvo. Ale stalo sa. Presne 9. septembra roku 1992.

V priestore Artfora sa odvtedy odohrali stovky čítačiek, vášnivých (ale, priznajme si, občas i nudných) debát, koncertov a výstav, no najmä nespočetné množstvo očakávaných aj neočakávaných stretnutí. Lebo práve ony – v spojení s nezameniteľným výberom kníh – vytvárajú jedinečnú atmosféru Artfora. Nie náhodou Péter Esterházy po jednej z takýchto čítačiek povedal: „Tak tu som naozaj doma.“

Prvého januára 1993 sa rozpadlo Československo. Artforum začalo knihy importovať, distribuovať a neskôr aj vydávať pod hlavičkou vydavateľstvo Artforum. Začali sme prevádzkovať jeden z prvých internetových obchodov s knihami na Slovensku www.artforum.sk a zásobovať knihami iné kníhkupectvá.

Päť rokov po vzniku sa Artforum rozšírilo o kníhkupectvo v Košiciach, neskôr sme otvorili pobočku v Žiline, v Trnave a v Banskej Bystrici. Kníhkupectvo v Banskej Bystrici už skončilo, trnavské sa osamostatnilo a pokračuje pod značkou AF, žilinské a košické fungujú od roku 2015 samostatne. A v roku 2014 sme pomáhali otvoriť Artforum aj v Pezinku.

Príbeh 25 rokov Artfora sme oslávili vo februári roku 2015 koncertom, na ktorom zahral Marián Varga so Živými kvetmi, Bene a Longital a prišlo tam niekoľko desiatok skvelých ľudí, ktorí v Artfore počas tých 25 rokov pracovali a pomáhali nám.

Je to príbeh jedinečný a oplatí sa prečítať si ho celý, popočúvať ľudí, ktorí stáli pri zrode, pozrieť si jedinečné fotky a videá z turbulentných čias:

Prehistória

„Ešte predtým ako začalo Artforum, sme sa stretávali a rozprávali sme sa. Tak ako tu teraz sedíme a ako sa slobodne rozprávame, v tých časoch to nebolo bežné. Predsa len sme stále mali pocit, že sme pozorovaní a kontrolovaní. Že nás niekto vidí a zničí.“ To povedal Peter Michoněk, jeden z ľudí, ktorí stáli pri vzniku Artfora. Ďalšími kľúčovými ľuďmi boli Jana a Vlado Michalovci, Juraj Kušnierik a Cimo a Xeňa Zimmermanovci. Vladimír Michal bol vtedy členom Jazzovej sekcie, čo bolo združenie fungujúce poloilegálne od invázie sovietskych vojsk, resp. od roku 1969. Jedným z cieľov Jazzovej sekcie bola publikačná činnosť. Cez Vlada Michala sa tak medzi ľudí dostali nedostupné texty a publikácie ako Revolver Revue alebo Lidovky a napríklad aj zakázaná Hrabalova kniha Obsluhoval jsem anglického krále.
„Ja osobne som to vnímal od začiatku ako taký nejaký sen, ktorý sa nemôže uskutočniť. Vtedy to bolo takmer nemožné. Často sme sa rozprávali u Michalovcov doma. A postupne sme si čoraz viac trúfali, že to skúsime. A tak sme sa rozhodli, že čosi spravíme, ale v tej dobe to bolo takmer nemožné. A to, o čom sme rozmýšľali, to nebolo kníhkupectvo, tam sme v zásade o knihách ani veľmi nerozmýšľali. Chceli sme spraviť priestor, kde sú k dispozícii hudobné materiály, knihy, kde sa dá porozprávať, koncerty, výstavy, semináre.“ (Peter Michoněk)

Po 17. novembri

V roku 1986 bolo niekoľko členov Jazzovej sekcie zatknutých a združenie bolo rozpustené. Pár mesiacov po prepustení, v roku 1988, Karel Srp starší požiadal o registráciu Artfora – organizácie s rovnakou náplňou, ako bola Jazzová sekcia, a povolenie dostal s tým, že členovia Artfora musia mať trvalý pobyt v Prahe, nikde inde. Potom prišiel 17. november.
„Ešte koncom novembra sme sa rozhodli, že vstúpime do Artfora, lebo to obmedzenie padlo. A chceli sme založiť pobočku Artfora v Bratislave,“ hovorí Juraj Kušnierik, ktorý spolu s ostatnými oslovil s týmto zámerom Karla Srpa. Ten im dal k dispozícii niekoľko podpísaných hlavičkových papierov – pre prípad, že by bolo treba niečo vybaviť.

Koncert v Dome lodníkov

19. februára 1990 sa uskutočnila prvá verejná oficiálna akcia usporadúvaná Artforom v Dome lodníkov. Hrala tam brnianska kapela E a Mikuláš Chadima z Prahy, produkčne koncert zabezpečovala Xénia Zimmermannová. Okrem párkov a piva sa tam predávali aj knihy a publikácie, knihy, ktoré sa v kníhkupectvách nedali kúpiť – napríklad z vydavateľstva Alexandra Tomského Rozmluvy alebo exilová literatúra od Pavla Jungmana zo Zlína. Pithart, Havel, Tatarka, Petlice, malé pekné paperbacky a Magorove Labutí písně. „Keď sa koncert začal, tak už boli tie knihy vypredané, to sme nečakali.“ (J. K.)

Exilové knihy boli na tie časy drahé, predávali sa za ceny, ktoré boli nastavené v librách, a v Československu sa knihy bežne predávali za 10 až 40 korún, ale nakoniec sa všetky predali. „A to bol jeden z prvých impulzov, že poďme predávať knihy ako Artforum. Bola to vlastne prvá verejná akcia Artfora. Prečítali sme nejaké vyhlásenie, že budeme odteraz pravidelne fungovať v Dome lodníkov každý utorok na dve hodiny.“ (Vlado Michal)

Utorky v Dome lodníkov

„No a keď bol záujem, tak sme sa s jemne kapitalistickým citom rozhodli, že keď si trh žiada, tak donesieme ďalšie knihy.“ (J. K.) Na niekoľko hodín týždenne si v Dome lodníkov prenajali kanceláriu, kde predávali knihy a platne.
Po knihy sa chodilo do Zlína k Pavlovi Jungmannovi alebo do Prahy, kde vtedy začínali fungovať vydavateľstvá ako NLN alebo Vyšehrad, zaujímavé začalo byť Nezávislé tiskové středisko, z ktorého vznikol neskôr Respekt, „legalizoval“ sa časopis Vokno. Knihy sa vtedy kupovali priamo od vydavateľov alebo v kníhkupectvách a všetko fungovalo na vzájomných sympatiách. Dvaja ľudia šli do Prahy vlakom, zobrali si niekoľko veľkých batohov, a keď nejaký naplnili, tak ho odniesli do úschovne batožiny na hlavnej stanici a šli napĺňať ďalšie. Medzi nimi boli okrem Kušnierika a Michala aj Klaus – Marian Cigán, Aleš Krátky a Peter Michoněk. Na bratislavskej hlavnej stanici ich čakali kolegovia s autom a knihy previezli do Domu lodníkov.

Dom na ulici Červenej armády

O knihy predávané v utorky v Dome lodníkov bol veľký záujem, no všetci mali popri tejto práci aj normálne zamestnania alebo študovali. V istej chvíli však bolo treba tento spôsob predaja posunúť ďalej a niekto sa tomu musel začať venovať naplno – čo znamená, že sa tým bude musieť aj uživiť. Kníhkupectvo založil Vlado Michal, ktorý odišiel z práce z výpočtového strediska gymnázia na Novohradskej, kde pracoval spolu s Danom Salontayom, a ako fyzická osoba si otvoril podnik s názvom Kníhkupectvo AF. „Prvé peniaze sme do toho vložili sami, Peter Michoněk a ja, Vladimír Michal, a to bolo tak zhruba 2 x 1 000 korún československých. Nič iné sa už potom nekonalo, žiaden iný prílev kapitálu.“
V tom čase sa naskytla príležitosť obsadiť priestor v pavlačovom dome na ulici Červenej armády (dnešná Grösslingová). Oficiálne tam sídlila Bratislavská informačná a propagačná služba, no dom bol určený na demoláciu, a tak sa vyprázdňoval. Squatovalo tam niekoľko ľudí, napríklad maliarka Jana Farmanová, básnik Erik Jakub Groch a aj Peter Michoněk (v civile violončelista v Opere SND), ktorý priestor ponúkol Artforu. Vlado Talian s Danom Matejom to tam vymaľovali, pretože chceli, aby odtiaľ vysielalo rádio Ragtime, koncert tam mala aj kapela Tornádo Lue, zahrala aj maďarská punková kapela Die Trottel. Oliver Solga mal výstavu – v galérii, ktorá vznikla prebúraním steny do vedľajšieho bytu.

Oliver Solga na otvorení výstavy

Začiatkom roku 1990 už v dome na ulici Červenej armády fungovalo regulárne kníhkupectvo, ktoré malo otvorené každý deň a malo otváracie hodiny. „Najprv sme o každej knihe rozmýšľali, či ju chceme predávať, lebo sme si vraveli, že my nie sme obchod, predávame to, za čím stojíme. Popri tom sme zorganizovali zopár koncertov, ale potom sa sem presťahoval Martin Juráček z Prahy a vznikol klub Rockfabrik na Kominárskej ulici a on to robil ako profík. Tak sme sa z koncertov stiahli a zostali nám knihy. A na to sme sa sústredili celých 25 rokov.“ (V. M.)

Neskôr založili Združenie na podporu nekomerčnej kultúry, kam patrilo Artforum, Veni ensemble, Pavian Records, ktorí tiež sídlili v pavlačovom dome, študentské združenie D3 a klub Rockfabrik, ktorý bol na Kominárskej ulici. Pod touto značkou sa snažili získať budovu, aby v nej mohlo byť jedno kultúrne centrum s galériou, kníhkupectvom, koncertnou sálou. To sa však nepodarilo, pretože budova mala zlú statiku a bolo ju potrebnú zbúrať.

Jedným z ľudí, ktorí v tomto priestore výrazne pomohli s kníhkupeckými zručnosťami, bol Peter Kunder (dnes z Aliancie Fair Play): „Vtedy som robil ako zástupca vedúceho v kníhkupectve na Štúrovej ulici, čo bolo neďaleko pavlačového domu. Pracoval som tam spolu s Jurajom Kováčikom, ktorý ma s Mišom zoznámil. Oslovil ma, či by som tam nešiel pomôcť ako človek, ktorý už s knihami robil. To bol rok 1990, vystaviť vtedy faktúru bol neobyčajný intelektuálny počin. Petrovi Kunderovi bolo zverené založenie distribúcie, teda privážanie kníh zo vznikajúcich pražských kníhkupectiev a komunikácia s inými kníhkupectvami: „Treba podotknúť, že to bol svet bez internetu, a teda aj dostať sa k informácii o tom, že bude nejaká nová kniha alebo že sa čosi bude diať, nebolo ľahké. Artforum slúžilo ako miesto, kde ste sa k takýmto informáciám mohli dostať. Prinášali ich ľudia, čo chodili po knihy do Prahy.“

Dom na ulici Červenej armády sa stal jedným z centier bratislavského kultúrneho života – okrem divadla Stoka, klubu na Kominárskej a neskôr aj rádia Ragtime. Stretávali sa tam aj ľudia, ktorí vtedy na Slovensku robili politiku. „Deň po prehraných voľbách sa tam zišlo takmer celé vedenie VPN, bez toho, aby to niekto organizoval. A tam sme sa rozprávali, čo teda ďalej budeme robiť. Také to bolo vtedy miesto. Zo začiatku bolo Artforum takým ostrovom. Potom vznikali aj iné miesta, ktoré vytvorili slobodné súostrovie, ale najskôr bolo Artforum. Na konci roku 1990 robil niekto anketu a pýtal sa ľudí, čo považujú za najdôležitejšie, čo sa v tom roku na Slovensko stalo, a mnohí z nich povedali, že to, že vzniklo Artforum,“ povedal o vtedajšom Artfore Juraj Kušnierik.
Peter Kunder, ktorý tam vtedy predával, spomína na čosi iné: „Niekedy to bolo až také vtipné, zrazu tam proste vbehla ochranka, do toho podivuhodného domu s pavlačou, a celý priestor prehľadala. Potom prišiel, s tak trochu zahanbeným výzorom, František Mikloško – vtedy predseda Slovenskej národnej rady – a kúpil si balíček svojich knižiek. On evidentne tie knihy rozdával, a chodil si ich k nám kupovať. Svoje knihy. Vždy sme sa veľmi príjemne porozprávali. A on nebol jediný. Stretávalo sa tam veľa rôznych ľudí, od ponovembrových politikov cez umelcov až po úplný undergorund.“

Bolo obdobie, nie je presne jasné, kedy to bolo, keď boli v Bratislave až tri Artfora. Okrem tej na ulici Červenej armády bola malá predajňa Artfora aj vo foyer Československého rozhlasu a už nejaký čas fungovalo kníhkupectvo na Kozej ulici.
„V archíve toho veľa nie je. Lebo vtedy z nás nikomu nenapadlo, že teraz to zdokumentujme, lebo o dvadsať rokov to bude veľmi dôležité. Ostali len nejaké zvyšky po šuplíkoch, to sa volá teraz archív. Pre mňa to je taký zaujímavý objav, lebo ja som si myslel, že to, čo sme vtedy tam robili, tak to bolo prvé tri roky takto. Ale ono to bolo v skutočnosti pár mesiacov. To boli veci, ktoré boli zhustené do pár mesiacov.“

V archíve však predsa len objavili tento rozhovor s Vladimírom Michalom, práve z tohto obdobia. Hovorí v ňom o tom, že by chcel otvoriť kníhkupectvo aj v Košiciach (to kníhkupectvo, ktoré malo 28. októbra 2014 dvadsať rokov). Hovorí tiež, že miestne kníhkupectvá s kníhkupcami sú oveľa viac ako zásielková služba (áno, bolo to to obdobie pred internetom), a aj o nejakom podivuhodnom časopise, ktorý si tam ľudia chodia kupovať, volá sa Domino (to sú tie noviny, z ktorých vzniklo Domino fórum a ešte neskôr .týždeň).

Kníhkupectvo na Kozej

9. septembra 1992 sa Artforum presťahovalo do priestorov bývalého mäsiarstva na Kozej ulici 20. To bolo ešte za Československa. Prezidentom bol Václav Havel, ale začínal vládnuť Mečiar, Dzurinda bol v KDH, Fico v SDĽ, ozývali sa hlasy o rozdelení republiky. Hríb bol v Lidových novinách, Štrasser v Slovenských pohľadoch. SME ani Domino fórum ešte neexistovali. Ursiny, Filip, Langoš aj Sloboda ešte žili. Na slávnostnom otvorení Artfora hral Marián Varga, rozprávali tam Oleg Pastier a Martin M. Šimečka. Na tejto adrese kníhkupectvo funguje dodnes, v suteréne je sklad a kancelárie.

Zobraziť diskusiu (0)