Depresia je porucha lásky. Aby sme mohli byť bytosťami, ktoré milujú, musíme byť zároveň bytosťami, ktoré dokážu zúfať nad stratou, a depresia je mechanizmom tohto zúfalstva. Keď príde, degraduje naše ľudské ja a napokon zatieni schopnosť prejavovať alebo prijímať náklonnosť. Je to zviditeľnená samota v našom vnútri a neničí len vzťahy s inými ľuďmi, ale aj schopnosť pokojného spolužitia so sebou samým. Láska síce nefunguje ako prevencia pred depresiou, ale poskytuje našej mysli ochranný obal, aby neubližovala sama sebe. Lieky a psychoterapia môžu túto ochranu obnoviť, aby mohol človek milovať a byť milovaný, a preto zaberajú. Keď sú na tom ľudia dobre, niektorí milujú samých seba, niektorí milujú ostatných, niektorí milujú prácu, niektorí milujú Boha: každá z týchto vášní môže poskytovať životne dôležitý pocit zmyslu, ktorý je opakom depresie.

Láska nás občas opúšťa a my opúšťame lásku. V depresii bije do očí nezmyselnosť každého činu a každej emócie, nezmyselnosť samotného života. V tomto stave bez lásky zostáva jediným pocitom bezvýznamnosť. Život je plný smútku: bez ohľadu na to, čo robíme, napokon zomrieme; každého z nás väzní samota autonómneho tela; čas plynie a to, čo bolo, už nikdy nebude. Bolesť je prvým zážitkom bezmocnosti zo sveta a nikdy nás neopúšťa. Hneváme sa, že nás vytrhli z pohodlia maternice, a len čo hnev pominie, vystrieda ho úzkosť. Dokonca aj ľudia, ktorým viera sľubuje, že toto všetko sa v nasledujúcom živote zmení, zažívajú v tomto živote muky; aj sám Kristus bol mužom bolestí.

Žijeme však vo veku zmierňovania bolesti; ešte nikdy nebolo ľahšie rozhodnúť sa, čo chceme cítiť a čo nechceme. V živote je čoraz menej nevyhnutných nepríjemností – ak na to máme prostriedky. No aj napriek nadšeným tvrdeniam farmaceutických vied nie je možné vykynožiť depresiu, pokiaľ zostávame bytosťami, ktoré si uvedomujú svoje vlastné ja. Depresia sa dá prinajlepšom udržať v istých medziach – a to je aj cieľom súčasných metód liečby depresie.

Spolitizovaná rétorika zahmlila rozdiel medzi depresiou a jej dôsledkami – rozdiel medzi tým, ako sa cítime a ako v reakcii na to konáme. Do istej miery ide o sociálny a medicínsky fenomén, je to však aj výsledok svojvôle jazyka, ktorá súvisí so svojvôľou emócií. Depresiu možno azda najlepšie opísať ako emocionálnu bolesť, ktorá sa nám vnucuje proti našej vôli a potom sa odpája od svojich vonkajších príčin. Depresia nie je len veľká bolesť; no priveľa bolesti môže prerásť do depresie. Žiaľ je depresia primeraná okolnostiam; depresia je žiaľ neprimeraný okolnostiam. Je to úzkosť, ktorá sa voľne kotúľa ako chumáče suchej trávy hnané vetrom, žije zo vzduchu a rastie aj napriek tomu, že je oddelená od životodarnej pôdy. Dá sa opísať len metaforicky a alegoricky.

Keď sa svätého Antona Veľkého na púšti spýtali, ako dokázal rozlíšiť anjelov, ktorí za ním chodili v skromnej podobe, od démonov, ktorí prichádzali v bohatom prestrojení, odpovedal, že to vedel podľa toho, ako sa cítil, keď odišli. Keď odišiel anjel, cítil sa posilnený jeho prítomnosťou; keď odišiel démon, cítil hrôzu. Žiaľ je skromný anjel, po ktorom vám zostanú silné, jasné myšlienky a vedomie vlastnej hĺbky. Depresia je démon, ktorý vám zanechá zdesenie.

Depresia sa zjednodušene rozdeľuje na ľahšiu (miernu alebo dystýmiu) a ťažkú (klinickú). Mierna depresia je postupný a niekedy aj stály jav, ktorý ľudí rozožiera tak, ako hrdza oslabuje železo. Je to žiaľ neprimeraný svojej príčine, bolesť, ktorá nastúpi na miesto ostatných emócií a vytlačí ich. Takáto depresia sa usídli vo viečkach a vo svaloch, ktoré udržujú chrbát vystretý. Spôsobuje bolesť srdca a pľúc, sťažuje kontrakcie vôľou neovládateľných svalov. Stáva sa chronickou, podobne ako telesná bolesť, a najstrašnejšie na nej nie je ani tak to, že je v danej chvíli neúnosná, neznesiteľné je vedomie, že ju človek spoznal v minulosti a že ju bude poznať aj v budúcnosti. Virginia Woolfová tento stav opísala s mrazivou prenikavosťou: „Jacob podišiel k oknu a zastal s rukami vo vreckách. Videl troch Grékov v sukniach; sťažne lodí; zaháľajúcich alebo zaneprázdnených príslušníkov nižších tried, ktorí sa prechádzali alebo rýchlo kráčali, alebo sa zhromažďovali do skupiniek a gestikulovali. Nebol skľúčený preto, že im na ňom nezáležalo; tú skľúčenosť vyvolalo akési hlbšie presvedčenie – nešlo o to, že bol náhodou osamelý, ale že osamelí sú všetci ľudia.“ V knihe Jacobova izba ďalej Virginia Woolfová píše: „Myseľ jej ovládol zvláštny smútok, ako keby cez sukne a vesty presvital čas a večnosť; a videla, ako ľudia tragicky kráčajú k záhube. A Julia pritom určite nebola blázon.“

Miernu depresiu vytvára toto akútne vedomie pominuteľnosti a ohraničenia. Mierna depresia, ktorá sa roky brala ako bežná vec, sa čoraz častejšie stáva predmetom liečby a lekári sa usilujú zachytiť jej rôzne podoby. Pri klinickej depresii ide o kolaps. Ak si predstavíme dušu zo železa, ktorá zvetráva od žiaľu a hrdzavie od miernej depresie, tak klinická depresia je šokujúce zrútenie celej stavby.

Existujú dva modely depresie: dimenzionálny a kategoriálny. Dimenzionálny tvrdí, že depresia sa nachádza v kontinuu so smútkom a predstavuje extrémnu verziu niečoho, čo každý cíti a pozná. Kategoriálny model opisuje depresiu ako chorobu, ktorá je úplne oddelená od iných emócií, tak ako je črevná chrípka niečo úplne iné ako pálenie záhy. Obidva modely sú pravdivé. Či kráčate po stupienkoch, alebo sa náhle zjaví spúšťač emócie, v oboch prípadoch skončíte na úplne inom mieste. Istý čas trvá, kým sa hrdzavejúca budova so železnou konštrukciou zrúti, ale hrdza železo neustále nahlodáva, rozdrobuje, oslabuje. Kolaps, bez ohľadu na to, ako nečakane môže pôsobiť, je kumulatívnym dôsledkom rozpadu. Napriek tomu je to veľmi dramatická a viditeľne odlišná udalosť. Od prvého dažďa až do okamihu, keď sa hrdza prežerie cez nosník, ubehne dlhý čas. Niekedy hrdza pôsobí v takých kľúčových bodoch, až sa zdá, že kolaps je absolútny, no oveľa častejšie je čiastkový: jedna časť sa zrúti, zhodí ďalšiu, dramaticky posunie rovnováhu.

Nie je príjemné prežívať rozpad, zostať vystavený takmer každodennému dažďu a vedieť, že sa premieňate na niečo vetché, že prvý silný vietor z vás odfúkne ešte viac a že z vás zostáva čoraz menej. Niektorí ľudia si nahromadia viac emocionálnej hrdze ako ostatní. Depresia sa začína bez chuti a zápachu, zahmlieva dni do nevýraznej farby, oslabuje obyčajné úkony, až napokon ich zreteľné obrysy rozmaže námaha, ktorú si vyžadujú, človek je unavený, znudený a posadnutý sám sebou – ale dokáže tým všetkým prejsť. Nie síce radostne, ale dokáže. Ešte nikomu sa nepodarilo definovať bod kolapsu, ktorý označuje klinickú depresiu, ale keď sa v ňom človek raz ocitne, nemá si ho veľmi s čím spliesť.

..............

preklad Vladislav Gális