Život je len tam, kde je atmosféra, ktorá ho umožňuje. Predpokladom pre to sú veľké množstvá uhlíka pevne viazané v kamennej vrstve Zeme, v skamenených usadeninách aj vo zvyškoch odumretých rastlín a živočíchov, teda vo fosílnej vrstve. Paradoxom je, že technologicky vyspelým civilizáciám sa nemusí podariť vzniknúť pred tým, ako sa tieto fosílne zásobárne energie vyťažia a spália. Týmito procesmi sa atmosféra planéty radikálne zmení —nebude trvať dlho a takáto civilizácia zanikne. (s. 145)

Nie je realita príliš fádna? Nie je môj zážitok hodný zabudnutia? Sú moje problémy len moje? Naozaj sa ľuďom moja záhradka pred domom páči? Všimnú si ma lepšie, keď si radikálne prefarbím vlasy? Kritizuje niekto moju váhu, keď sa na kúpalisku obnažím? Obťažuje ostatných moje telefonovanie v trolejbuse? Nežijem Truman show? Potrebujem cudzie príbehy?

V genetike týchto otázok drieme schopnosť sebaurčenia. Nie sme len fyzikálnou “mäsovou” konštrukciou s vôľou kŕmiť sa. Objekt na pozorovanie. Druh na prežitie či osídlenie tejto planéty. Keď som si prvý raz čítal Veľkú rybu (Artforum, 2011) od Daniela Wallacea, vyprovokoval ma k tomu rovnomenný film od Tima Burtona. Hľadal som v nej čosi viac, ale našiel som len príbehy Edwarda Blooma, ktoré by mohli pokojne byť príbehmi Jára Cimrmana, niektorého z bratov Grimmovcov, alebo Nemcovej Babičky. Ich podstatou je robiť život lepším, pestrejším. V druhom pláne nás tieto príbehy učia hľadať súvislosti medzi dobrom a zlom, obyčajným a neobyčajným. Nie len rozprávka má liečivé účinky. Myslím, že to bol Kierkegaard kto povedal, že v živote nezažil situáciu, ktorá by mala úvod, jadro a záver. Všetko plynie s častým výpadkom pravidiel. To môže vyvolať strach, alebo pocit “choroby na smrť”. V opačnom prípade prichádza iný extrém — eufória z nepravidelnosti.

Jakop, ústredná postava románu bábkar od Josteina Gaardera, autora nezabudnuteľného diela Sofiin svet (Albatros, 2019), si užíva svoju pozíciu rozprávača. Je tu ale zaujímavý paradox. Vzniká pocit, že nechce byť rozprávačom tejto knihy, túži len po uvedení svojej existencie na nejakú mieru. Aj za cenu toho, že bude vymyslená. Rovnako ako tento príbeh.

Absolvuje bizarné návštevy pohrebných obradov, kde hľadá pocit rodiny, priateľov a blízkych, akých mal nedostatok. Nie z vlastnej vôle, ale pre chorobu v ktorej si začal budovať umelý priestor na sebadôveru. Cítil potrebu vytvoriť si niekoho, kto mu porozumie, ale namiesto toho vytvoril len príbeh o svojom alter egu, ktoré potreboval ochraňovať, pretože tvorilo jeho najzraniteľnejšiu podstatu jeho samého. Bol šikanovaný, priateľov nemal prakticky žiadnych, bol sám, nebol však osamelý, ako sa môže zdať. Vytvoril si miesto za stolom a dokázal ho obhájiť. Tváril sa, že je priateľ mŕtveho, pretože mŕtvy sa na margo blízkosti Jakopa nemohol vyjadriť. Užíval si chvíle svojej spoločenskej relevancie a kontroloval pravidlá tejto svojej hry. Keď sa na pohreboch ľudia začínajú opakovať, prichádzajú problémy.

“S niektorými prítomnými som sa už kedysi predtým stretol, jednému som odkýval na pozdrav, bol to môj bývalý žiak, ale neboli sme si bohvieako blízki, takže som ho nemusel brať do úvahy. Okrem toho som si všimol vysokého tmavého muža, ktorého som už videl pri viacerých príležitostiach, ale ten nebol dôležitý. Bol navyše a nepatril sem. Spomenul som si, že sa mi o ňom raz snívalo. Mával okolo seba kosou.” (s. 14)

Bábkar je unikátny. Podobne, ako Sofiin svet. Neodkrýva súvislosti vo filozofickom myslení naprieč dejinami, ale učí o postavení a tolerantnosti. Určite má každý vo svojom okolí niekoho otravného, koho by radšej nestretol na každom rohu. A možno je tento otravný človek dôverným svedkom nášho času.

Jostein Gaarder,

Bábkar

Lindeni, 2020

Preklad: Zuzana Bátorová Vahančíková

Recenznú knihu poskytlo vydavateľstvo Lindeni.

Zobraziť diskusiu (0)