Sme v Paríži, hlboko v druhej polovici 19. storočia. To najpodstatnejšie sa odohrá počas pár dní, medzi stenami nechválne známeho sanatória Salpȇtriére. Obávaný špitál býva považovaný za prvú neurologickú kliniku svojho druhu v Európe a dnes je z neho najväčšia francúzska nemocnica.

V časoch nášho príbehu doň zatvárali predovšetkým ženy. Stretávala sa tu vskutku „pestrá“ nešťastná spoločnosť. Jednak, podľa úrovne a spôsobu nazerania súdobej vedy, by sme tu našli najmä „nezdravé“ Parížanky, medzi ktoré sa zaraďovali napríklad silné hysteričky, melancholičky, epileptičky, násilníčky, idiotky, senilné, patologické klamárky, ale trebárs i „nemravnice“ z radov prostitútok.

Často sem však merali cestu i celkom príčetné ženy, ktoré boli takpovediac trocha iné. Slobodomyseľné, inteligentné a vzdelané, teda prirodzene inklinujúce k samostatnému rozhodovaniu o sebe a svojom živote. Neraz tu končili po intervencii (prevažne mužskej časti) vlastnej rodiny. Príliš totiž kazili dobré rodinné meno a nerobili správny dojem, keďže sa výrazne vymykali skostnateným spoločenským konvenciám, ktorým dominoval predovšetkým tuhý patriarchálny konzervativizmus, premknutý hlboko zakoreneným náboženským dogmatizmom.

Celkovo vzaté, nachádzame sa teda v pomerne prísnych časoch, o čom nás pádne presvedčia osudy štyroch hlavných hrdiniek. Každá z nich si za múrmi hospicu prechádza vlastným martýriom, pričom ich osudy a životné príbehy sú výrazne odlišné. K nim sa pridávajú aj dve reálne historické persóny predstavujúce súdobé vedecké špičky v práve sa rozvíjajúcom odbore klinickej psychiatrie a neurológie.

Victoria Mas tak v pomerne krátkej novele výborne fúzuje dve základné témy. Až impresionisticky jemne zachytený (vyznievajúci však paradoxne veľmi tvrdo) obraz francúzskej (parížskej) spoločnosti v tretej štvrtine predminulého storočia. A potom hlavne spôsob, akým sa vtedy pristupovalo k vedeckému bádaniu. Predsa len vedeckému a predsa len bádaniu, nech už sa to javí akokoľvek neeticky a nehumánne.

Obe hlavné myšlienkové línie sú vynikajúco spracované prostredníctvom autorkinho výborne zvládnutého jazyka. Nemoralizujúci, neodsudzujúci, len trefne opisujúci konkrétne sociálne prostredie a jeho kvalitatívnu úroveň. Jej rukopis je dôrazný a úderný, sústreďuje sa priamo na podstatu, ťažko tu nájsť akýkoľvek nadbytočný balast. Pri všetkej striedmosti zostáva v každej chvíli plný obsahu, k čomu prispieva i množstvo drobných filigránskych postrehov.

Navyše dokáže absorbovať i rôzne náladové odtiene, počnúc atmosférou melancholickej odovzdanosti a končiac kdesi na hraniciach reálneho a nadprirodzeného sveta, kde sa o slovo prihlásia aj akési entity takpovediac nefyzickej povahy. Tento správne zakomponovaný „duchársky“ prvok svojím dielom prispieva k čitateľskej atraktivite. Zároveň zaujímavo rozvíja ideu, že nech už máme stupeň poznania akýkoľvek vysoký, vždy bude existovať čosi nevysvetliteľné, presahujúce naše ohraničené chápanie.

Bál šílených žen tak ponúka silný sociálny výrez, okrem iného britko reflektujúci tú nepeknejšiu, možno až celkom odpudivú tvár vedeckého pokroku. Victoria Mas, aj keď je myšlienkovo niekde inde, mi svojím autorským prístupom trochu pripomína slávnejšiu krajanku Delphine de Vigan, čo je rozhodne veľký prísľub do budúcna.

Victoria Mas: Bál šílených žen

Odeon, 2020 (edícia Světová knihovna)

Preklad: Alexandra Pflimpflová

200 strán

Zobraziť diskusiu (0)