Barbora, vo Viedni ste študovali architektúru, no máte aj doktorát z bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení. Je teda zrejmé, že sa vo vašej tvorbe spája architektúra s výtvarným umením či dizajnom. Čomu všetkému sa profesijne venujete?

Áno, moja prvá vysoká škola bola architektúra vo Viedni, som za ňu nesmierne vďačná. Vychovala nás ku spochybňovaniu vlastných myšlienkových procesov a zaužívaných ciest, k hľadaniu nových konceptov uvažovania o danom zadaní a overovaniu si plauzibility svojho postupu a výsledku. Je to najlepšia cesta, ako naučiť študentov samostatne rozmýšľať a prevziať zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Architektúru považujem naďalej za kráľovskú disciplínu, mimoriadne si vážim ľudí, ktorí ju robia dobre. Proces tvorby mi určite ostal v tomto duchu doteraz architektonický. „Architektonické myslenie“ je niečo, čo ma s postupom rokov začalo zaujímať viac ako samotná tvorba na tomto poli, keďže tá je veľmi vyčerpávajúca a vyžaduje osobnostný profil, ktorý – myslím si – nemám. Saturujúc túžbu neopustiť úplne pole architektúry som sa po návrate na Slovensko stala internou doktorandkou na Katedre architektúry VŠVU. Keďže ma vždy zaujímalo rozhranie medzi architektúrou a spoločnosťou, teda medzi stavaným prostredím a jeho vplyve na sociologické javy spoločnosti, tak som sa venovala téme verejného priestoru. Okrem marginálnych architektonických spoluprác som sa v tvorbe venovala vždy viac grafickému dizajnu a architektúra sa posunula už len do teoretickej roviny. Keďže mi bolo dlhodobo nepríjemné, že sa primárne venujem niečomu, k čomu mi chýba adekvátne vzdelanie, tak som si pred pár rokmi doplnila aj magisterské štúdium z vizuálnej komunikácie. Aj za túto skúsenosť som vďačná, aj keď treba povedať, že systém vysokého školstva na Slovensku nie je nastavený tak flexibilne, aby pokryl potreby rovnako dvadsať-, ako aj tridsaťpäťročných študentov. Akiste to bolo z tohto dôvodu pre všetkých zúčastnených trochu trápenie. Napriek tomu to neľutujem, aj táto epizóda mala viac pozitív ako negatív.

Slovenskí milovníci kníh majú doma viacero titulov, ktoré zdobia vami navrhnuté obálky, pričom ich máte na konte už niekoľko desiatok. Ako ste sa ku knižnému dizajnu dostali a ako postupujete pri tvorbe knižnej obálky?

Prvé obálky kníh som robila ešte pre rakúske vydavateľstvá vo Viedni, pre môjho kamaráta – spisovateľa Michaela Stavariča. Boli to jeho prvé zbierky poézie a preklad Patrika Ouředníka Rok 24. Neskôr som robila Analfabeta Michalovi Havranovi, čo spustilo viaceré ďalšie spolupráce, z ktorých najmilšie sú mi tie pre vydavateľstvo INAQUE Ane Ostrihoňovej. Obálky, tak ako aj plagáty, sú krásne zadania, keďže pracujú s konceptom – nájsť vizuálnu skratku, ktorá odkomunikuje obsah alebo aspoň náladu obsahu za jeden zbežný okamih, je pre mňa stále výzva. Nerobím žiadne čisto estetické obálky. Estetika je vždy len v službe významu. Považujem za ohromné šťastie, že s vydavateľkou Aňou Ostrihoňovou si v tomto, myslím si, rozumieme.

Do akej miery pri tvorbe obálky myslíte v intenciách marketingu? Všimla som si, že napríklad na knihách Eleny Ferrante (Dni opustenia, Zraňujúca láska, Temná dcéra, Frantumaglia) možno vidieť práve jeden zo zaužívaných modelov marketingovej stratégie týkajúcej sa tvorby obálky, kde je meno známeho autora uvedené na obálke výrazne väčším písmom ako samotný titul…

Celý život pracujem s ľuďmi z marketingu, myslím si, že človek, ktorý sa pohybuje v tomto prostredí, automaticky rozmýšľa tak, že vstupy, ktoré z tohto poznania plynú, berie do úvahy. „Brať do úvahy“ neznamená, že je im človek poplatný, celkom naopak to môže znamenať aj vyhranenie sa voči niečomu alebo hľadanie úplne nových ciest. Nemyslím si, že cieľom (pri akomkoľvek produkte) je predať danú vec najväčšiemu počtu ľudí, ale priniesť ho do pozornosti „správneho človeka“. To znamená človeka, ktorého má daný obsah potenciál osloviť. Určite to pri svojej tvorbe beriem do úvahy, považujem to dokonca za zodpovednosť dizajnéra – komunikovať obsah svojho produktu čo možno najautentickejšie. Príde mi etickejšie urobiť obálku, ktorá sedí s obsahom, ako obálku, ktorá si ide vlastný estetický koncept a nerešpektuje podstatu obsahu diela.

Taktiež možno vidieť, že knihám z jednej edície dávate spoločnú tvár, ktorá je pre ne charakteristická. Kde beriete inšpiráciu?

Série mám rada odvždy. Okrem toho, že podporujú zberateľské pnutia, čo mi je milé, tak pomáhajú orientácii v žánroch. Pre mňa ako dizajnéra sú zároveň zaujímavejšie, keďže hľadám spoločnú linku viacerých diel, edičného alebo dramaturgického plánu a potom začínam stavať koncept konkrétnych drobných nuáns a odlišností. Baví ma to a robím to rada – pri knihách aj v divadle. Niekedy však tento koncept môže byť veľmi minimalistický. Obálky pre edíciu Próza z vydavateľstva VLNA sme napríklad postavili veľmi redukovane. Myslím si, že dobre komunikujú, že toto vydavateľstvo sa orientuje na menšinové žánre pre náročného čitateľa, ktorého zaujíma jedine obsah diela a nechce sa nechať vyrušovať okázalou formalitou. Náladu kníh potom vypointujeme cez farebný koncept.

Nápady sú väčšinou vaše, teda máte skôr voľnú ruku, alebo pri tvorbe pracujete na základe požiadaviek vydavateľa/objednávateľa?

Väčšinou mám voľnú ruku. To znamená, že dostanem zadanie, vymyslím koncept jeho výtvarného spracovania, predstavím ho vydavateľovi, alebo v prípade divadla režisérovi, resp. riaditeľovi súboru, a keď ho schvália, tak sa začne proces výroby vizuálu.

Podľa čoho zvyčajne vyberáte fotografie/ilustrácie na knižné obálky? Je pre vás dôležité aj to, aby obálka zosobňovala knihu, alebo zaváži len „pekný vizuál“?

Typografia, fotografia, ilustrácia – čokoľvek, s čím sa rozhodnem pracovať, vzniká v procese tvorby. Pri niektorých dielach je to jasné hneď, pri niektorých sa vizuálny jazyk hľadá dlhšie a skúša sa systémom pokus-omyl, až kým sa všetky možnosti nevyčerpajú. Pri knihách a divadle si zväčša volím fotografa alebo výtvarníka, s ktorým spolupracujem sama, v detskom časopise Slniečko, s ktorým som dlhodobo spolupracovala, to bolo skôr o výbere redakcie. Mám rada estetiku fotografie Jakuba Gulyása, Evelyn Benčičovej či Ester Šabíkovej, výtvarný prejav Patrície Koyššovej, Lucie Tallovej, Miloša Koptáka, Jany Farmanovej, Danky Olejníkovej a mnohých ďalších, takže som veľmi vďačná, že s nimi môžem často spolupracovať.

Venujete sa tiež dizajnu knižného vnútra – teda zalomeniu?

Áno, ale nie vždy. Pri vydavateľstve INAQUE to tak napríklad nie je. Ak si však môžem vybrať, tak rada robím knihu v celku, myslím si, že to knihám prospieva, keď vznikajú pod jednou vizuálnou kuratelou.

S akými nástrojmi/programami zvyčajne pracujete?

Gro mojej práce vzniká v programoch Adobe. Občas však niečo doilustrujem alebo vytvorím reálny objekt, s ktorým digitálne pracujem až neskôr.

Knižnému dizajnu sa na Slovensku venuje viacero šikovných ľudí, avšak, mám pocit, ešte stále prevláda skôr akási masová výroba, keď sa knižnej obálke nevenuje toľko pozornosti, koľko by sa malo (či už z finančných, časových alebo iných dôvodov) a na trh sa tak dostáva mnoho kníh pôsobiacich „na jedno kopyto“. Ako vnímate tento fakt?

V posledných rokoch pomer dizajnu (ak za tento považujeme zrelý myšlienkový proces s estetickou nadstavbou) oproti zblúdilému kompilátu tvarov a slov na pultoch našich vydavateľstiev veľmi zlepšil. V princípe väčšina vydavateľstiev, ktoré vydávajú kvalitnú literatúru, už spolupracuje s dizajnérmi, ktorí sú schopní dať obsahu aj dôstojnú vizuálnu formu. Nižšie žánre si idú naďalej svoje ilustratívne peklo, ale aspoň neklamú čitateľa obalom. Je to trochu aj otázka na kníhkupcov, ako dokážu vystaviť filozofické dielo vedľa pokútnej ezoteriky. V záujme zachovania estetického komfortu preto odporúčam navštevovať malé kníhkupectvá, ktoré si dávajú záležať na dramaturgii vystavených diel.

Foto: Archív Barbory Šajgalíkovej

Barbora Šajgalíková stojí za dizajnom obálok vydavateľstva Inaque, próz vydavateľstva Vlna či dizajnom prierezových výstav Laca Terena a Fillu-Fullu v SNG. Okrem toho je vedúcou vizuálnej komunikácie SND, kde aktuálne pripravila všetky premiérové vizuály 100. sezóny a pripravuje dizajn publikácie k tomuto jubileu. Venuje sa aj divadelnej a televíznej scénografii. Pre SNG vytvorila tiež grafický a priestorový koncept Knižnice Kornela a Nade Földvári.

*Rozhovor bol pôvodne vytvorený pre účely už zaniknutého online literárneho magazínu Vinlit, pre nové vydanie autorkou upravený.

Zobraziť diskusiu (0)