Bledomodré ženské písmo
Pravdepodobne najslávnejšou novelou, ktorej dej sa odohráva v priebehu jedného dňa, je Jeden deň Ivana Denisoviča, kde Alexander Solženicyn zobrazil človeka vystaveného krutému príkoriu a bezpráviu v sovietskych pracovných táboroch, kde hranica medzi životom a smrťou je často výsledkom nálady dozorcu či schopnosti pobiť sa o krajec chleba. Werfelova novela Bledomodré ženské písmo (v nemčine Eine blassblaue Frauenschrift) sa síce nezapísala do dejín svetovej literatúry takým zásadným spôsobom, ale aj ona vám priblíži utrpenie človeka počas jedného dňa, aj keď v úplne inom prostredí.
Kulisou príbehu o morálnom poklesku hlavného hrdinu Leonidasa je totiž Viedeň v medzivojnovom období.
Dielo je zároveň akousi pomyselnou prechádzkou ulicami rakúskeho hlavného mesta, v ktorom sa Franz Werfel (1890 – 1945) usadil po skončení prvej svetovej vojny. Narodil sa v Prahe, v rodine bohatého židovského obchodníka, a jeho ranná tvorba je spätá práve s pražským umeleckým prostredím. Po vypuknutí „Veľkej vojny“ sa mu podarilo dostať do Viedenského vojenského úradu, kde už pracovali ďalší slávni spisovatelia – Stefan Zweig (pozri recenziu na jeho dielo Svet včerajška) a Rainer Maria Rilke. Po páde rakúsko-uhorskej monarchie sa usadil vo Viedni, kde pokračoval jeho umelecký rast. Obsadenie Rakúska nacistickým Nemeckom (1938) ho donútilo k emigrácii, od roku 1940 sa Werfelovým novým domovom stali Spojené štáty. Novela Bledomodré ženské písmo sa radí už k jeho americkému obdobiu, po prvýkrát vyšla v argentínskom vydavateľstve Editorial Estrellas (1941).
Žiaľ nad osudom Židov
Dej novely sa odohráva v jeden októbrový deň v roku 1936. Na pozadí celkovej spoločenskej situácie v Rakúsku vidíme zhoršujúce sa postavenie Židov a autorov strach z ovládnutia krajiny nacistami. Okrajovo sa Werfel dotkne aj židovskej komunity v susednom Nemecku po roku 1933, keď sa k moci dostal Adolf Hitler. Neutešené pomery obyvateľov židovského pôvodu sú zobrazené aj počas rozhovoru medzi hlavným hrdinom Leonidasom a jeho láskou z mladosti, Verou:
Žiť teraz v Nemecku určite nie je zvlášť príjemné...“ „Prečo? Pre väčšinu Nemcov je to veľmi príjemné, len pre našincov nie“, skonštatovala chladne (s. 112).
Do príbehu o jednom prelomovom dni v živote vysokopostaveného rakúskeho úradníka tak Werfel vplietol viacero posolstiev – smútok nad blížiacim sa zánikom „starého sveta“, obavu nad osudom Židov i celej Európy a stratu jednej z najdôležitejších cností – ľudskosti.
Leonidasov život zásadne zmení list, napísaný bledomodrým ženským písmom, ktorý mu poslala láska z mladosti Vera Wormserová. Prečítaním listu nastane zlom; hrdý, úspešný, sebaistý päťdesiatročný úradník na ministerstve sa pred našimi očami začína scvrkávať. V siedmich kapitolách Werfel priblížil tento prerod, ktorý sa vďaka jednému listu udeje v priebehu niekoľkých hodín a zakončí neuveriteľným zvratom. Gradácia par excellence, ktorú by som nechcel prezradiť. Čitateľ, ktorý sa rozhodne po diele siahnuť, by si ju mal vychutnať so všetkým prekvapením, ktoré so sebou prináša.
Hlavný hrdina žije v manželstve s Améliou, ktorá pochádza z bohatej a vplyvnej rodiny. Pomery, z ktorých manželia vzišli, sú diametrálne odlišné. Leonidas bol chudobným súkromným učiteľom, kým Améliina rodina sa topila v zlate. Tento priepastný rozdiel sa páru nikdy nepodarilo prekonať. Leonidas cíti, že Amélia ho „vlastní“ rovnako, ako ich dom a pozemky. Pre ostatných členov rodiny bude vždy len ten „chudobný príbuzný“. Síce ho to ťaží, ale luxus a bohatstvo, v ktorom sa po svadbe ocitol, si bez výčitiek užíva.
Návrat životnej lásky
Ich manželstvo pôsobí navonok ako šťastné. V skutočnosti Leonidas ani Amélia nie sú šťastní a ich každodenným koloritom je pretvárka pred tým druhým. Leonidas svoju manželku niekoľkokrát podviedol a ona o jeho pokleskoch tuší. Jej podozrenie sa ešte zvýši, keď jeden deň objaví medzi poštou pre svojho manžela list napísaný ženskou rukou. Odoslala ho Leonidasova láska z mladosti Vera Wormserová. Jediná žena, do ktorej bol vo svojom živote skutočne zamilovaný. Žena, ktorú roky tajne zbožňoval a urobil by všetko pre to, aby si ho vôbec všimla a venovala mu úsmev, milý pohľad či dotyk. Osud to zariadil tak, že mu nakoniec venovala viac ako len dotyk, ale aby to nebolo také bezproblémové, udialo sa to rok po Leonidasovej svadbe s mladučkou Améliou.
Šesť týždňov, ktoré prežil zaľúbený Leonidas s Verou v Heidelbergu, bolo slovami hlavného hrdinu „skutočným manželstvom môjho života“ (s. 50). Nehanebne však Veru oklamal a opustil a už nikdy sa jej neozval. Keď mu po troch rokoch poslala list, okamžite ho roztrhal. Po pätnástich rokoch prišiel od nej ďalší list a tento sa Leonidas rozhodol otvoriť a prečítať. Navždy mu to zmenilo život.
Keďže ho Vera v liste prosí o pomoc pre istého osemnásťročného mladého muža, Leonidas nadobudne presvedčenie, že ten mladík je jeho synom z romániku počas štúdií v Heidelbergu. Táto fixná predstava sa vinie celým dielom a autor ju neustále rozvíja. Skryté zákutia Leonidasovej duše sa pred nami postupne otvárajú. Všetky ďalšie rozhodnutia, ktoré v ten deň urobí, sú motivované jediným vyšším cieľom – robím to pre svojho syna. Prejaví sa to v práci pri stretnutí s ministrom i doma pri nedorozumení s Améliou. Werfel vykreslí pocity Leonidasa tak plasticky, že si po niekoľkých kapitolách už ani nepripustíme, že by spomínaný mladý muž nemusel byť vlastne jeho synom.
Pred Leonidasom je obrovská výzva. Má nemanželského syna židovského pôvodu. On, vážený občan Viedne a vysokopostavený úradník na ministerstve. Prechádza pomyselnou krížovou cestou. Rozhodne sa urobiť správnu vec – priznať sa Amélii, stretnúť sa s Verou a prijať chlapca za svojho syna. Dať mu všetku opateru a starostlivosť, akú osemnásť rokov nepoznal. Tento Leonidasov prerod sledujeme v priamom prenose až k prekvapivému a mrazivému rozuzleniu. Zimomriavky čitateľa pri čítaní záverečných strán šiestej kapitoly sú skutočným potvrdením autorovho majstrovstva.
Hoci primárne posolstvo novely je v tom, že človek je morálne zodpovedný za svoje vlastné konanie a nie je možné pred tým uniknúť, vnímavý čitateľ určite nájde aj ďalšie roviny textu, ktoré stoja za povšimnutie. Retrospektívne časti nepôsobia rušivo a dotvárajú obraz hlavného hrdinu, bojujúceho s večnou otázkou, čo je v živote správne. Kladne hodnotím aj jazyk diela s akousi pomyselnou patinou, ktorým vystihol dobovú atmosféru medzivojnových čias. Estetický zážitok vpísaný do Vašej duše jemným bledomodrým písmom.
Martin Konečný
text sme prebrali z www.historyweb.sk