Ako som sa naučil utekať

Môj pes je najmúdrejší na svete. Volá sa Alan a rozumie ľudskej reči. Urobí všetko, čo mu poviem. Keď sa na mňa pozrie, viem, na čo práve myslí. Trávim s ním veľa času. Poznám každý jeho výraz, pohyby chvosta. Učí sa rozprávať. Vždy ma upozorní, keď sa niečo v blízkosti deje. Pomáha mi aj s matematikou.

Raz som cestou zo školy stretol podobného psa, iba nemal čiernu škvrnu za uchom. Sklonil som sa k nemu. Chcel som ho pohladkať. Vyceril zuby a skočil do mňa. Zatackal som sa a on ma stihol uhryznúť do členka. Bežal som, ako som vládal a on za mnou. Pred priekopou ma rafol ešte raz. Potom som sa mu stratil za krovím, zlostné vrčanie sa vzdialilo. Bežal som pre istotu ešte dlho, ale už pomalšie. Na našej ulici som sa zastavil. Prešiel som si dlaňou členok a lýtko. Bolelo to. Prsty som mal od krvi. Dokríval som domov.

Otec mi ranu vyčistil a povedal, aby som bol chlap. Mám sa naučiť behať. Keby som utekal rýchlejšie, nič by sa mi nestalo. Dieťa musí vedieť utekať. Vtedy som ani netušil, akú má pravdu. Jeho slová som si vzal k srdcu.

Ráno som začal trénovať. Noha ma ešte bolela, ale ja som dal do behu všetku silu. Od domu až po záhrady. Tam som musel zastať, aby som nepošliapal zeleninu. Ďalej by som aj tak nevládal.

Začal som behávať každý deň. Okolo domu. Potom dvakrát okolo domu. Na koniec našej ulice a späť. Neskôr až k lesu a napokon som si dal kolečko okolo celej štvrte. Alan si to vždy švihal vedľa mňa. Zo začiatku som dychčal a potil sa, ale mal som z toho dobrý pocit, lebo som dokázal prebehnúť stále viac. Každý deň som si stanovil dlhšiu trasu. O mesiac som okolo štvrte zvládol niekoľko okruhov. Už som ich ani nepočítal, chcel som ich iba zakaždým obehnúť rýchlejšie. Niektorí ľudia ma nechápavo pozorovali, zopár chalanov od susedov sa mi smialo, ale ja som ich nechal tak. Hovoril som si: Veď počkajte, keď so mnou budete pretekať! Bolo mi jasné, že po mojom tréningu ma nik z rovesníkov nepredbehne.

Po celý čas som mal na mysli otcove slová, že rýchlo utekať je to najdôležitejšie, čo dieťa potrebuje vedieť.

Štartujeme!

Jedného dňa sa v našej krajine stalo niečo veľmi čudné. Niektorých ľudí postihla zvláštna choroba. Boli neustále hladní. Hlad ich prepadal napriek tomu, že jedla bolo dosť – polia rodili, sliepky znášali vajcia aj kravy dojili tak ako inokedy. Mali by byť spokojní. Tým ľuďom to ale zrazu už nestačilo, potrebovali stále viac. Nevedeli sa nasýtiť.

Človek napríklad ráno zjedol plný hrniec mäsa s fazuľou a k tomu desať klasov pečenej kukurice a o chvíľu bol hladný, akoby sa práve zobudil a neprehltol ešte ani sústo. Svoje zásoby si tak veľmi rýchlo minul. Nerobil nič iné, iba pátral, čo by mohol zjesť, a s hladom v ňom stúpal hnev. Šiel k susedom, bral im jedlo a pchal ho do seba, vykrádal cudzie kuchyne a sýpky. Nik sa mu nemohol postaviť do cesty, lebo by zle skončil.

Všimli sme si, že takých ľudí je v našom meste čoraz viac. Nápadne sa zväčšovali, niektorí boli veľkí ako hrochy alebo slony a ich hlad s množstvom jedla rástol. Už nerozmýšľali o ničom inom, iba o cudzom jedle a boli stále nebezpečnejší. Raz som na námestí spoza rohu videl jednu ozaj obrovskú obludu. Bola by toho hrocha, na ktorého sa podobala, schopná sama zjesť, ale hrocha široko ďaleko nebolo, a tak sa kŕmila v sklade potravín. Nasypala do seba niekoľko vriec jačmeňa – ani z nich nepotrebovala uvariť kašu – zajedla ich troma prepravkami paradajok a zapila sudom piva. Predavači pred ňou museli utiecť, aby si zachránili život. Obluda totiž vyzerala, že by rada zjedla aj ich.

Keď dojedla, utrela si spakruky ústa a hneď sa obzerala, kde by mohla vyrabovať ďalší dom. Bola plná na prasknutie a keď vykročila smerom k bývalému trhu, naozaj praskla. Jej telo sa rozletelo na všetky strany. Tie malé kúsočky však okamžite ožili, vyzerali ako novorodenci, akurát že mali zuby a vedeli chodiť ako dospelí. Hneď sa rozliezli po uliciach a jedli, čo im prišlo pod ruky. Rástli rýchlo a onedlho zaplnili celé mesto.

Raz skoro ráno som sa zobudil na buchot. Hluk išiel z dvora. Do domu sa rútila trojica obrovských postáv. Nastal čas, aby som svetu ukázal, ako som sa naučil utekať.

Do nemej dediny a za rieku

Vyštartoval som bleskovo. Otec s Alanom mi ledva stačili. Niekoľkokrát som ich musel počkať. Utekalo sa mi dobre a bol som rád, že som si to tak perfektne nacvičil. Občas sme zvoľnili tempo, ale pokračovali sme, aj keď sme za sebou nikoho nepočuli. Boli sme ohromne ďaleko a nikto z nás už nevládal. Otec ale povedal, že sedia iba baby, a tak sme oddychovali a pritom kráčali. Beh sme striedali s chôdzou až do večera.

Zastavili sme sa až pri západe slnka pod gojávovníkom. Bola by veľká škoda, keby všetky gojávy popadali na zem a zhnili. Zjedol som štyri alebo päť sladkých a šťavnatých plodov.Otec si dal tiež a nazbieral aj do tašky na neskôr. Iba Alan sa tváril, že mu nechutia. Keď je hladný, vždy si nájde niečo sám. Podľa otca sme práve našli ideálne miesto na spánok, a tak sme si ľahli. Opýtal som sa, kedy sa vrátime domov. Otec povedal, že keď sme už tak ďaleko, využijeme to a urobíme si malý výlet. Aj tak nevieme, čo môže byť na druhej strane rieky, ktorá sa leskla v diaľke v posledných slnečných lúčoch. Vypátrame, čo a ako, a budeme o tom môcť neskôr v meste rozprávať.

Spalo sa mi dobre, ale zrazu sa mi v sne objavila obluda a bol som rád, že som sa zobudil. Na raňajky sme mali opäť gojávy a potom sme sa vybrali do údolia. Nik nás neprenasledoval. Cítil som sa ako na dobrodružnej výprave a nevedel som sa dočkať, čo nás čaká na neznámom mieste. Po niekoľkých hodinách sme došli k rieke, ale prúd bol veľmi silný a tak sme sa pustili popri brehu. Došli sme do rybárskej dediny, v ktorej všetci mlčali ako ryby. Na námestí, v reštauráciách ani na trhu nehrala hudba, všade bolo ticho a ľudia na nás zachmúrene zazerali. Jediná veselá bytosť bol môj pes, ktorý si v plytčine chytil kapra a nevedel, čo od radosti.

Nikdy som nezažil také ticho. Pripadalo mi, akoby všetci onemeli. Vliekli sa z nohy na nohu a otcovi neodpovedali na otázky. Necítili sme sa tu príjemne a bolo lepšie ísť ku kompe, aby nás odviezla na druhý breh.

Otec pri sebe nemal žiaden preukaz, a tak sme zaplatili dvojnásobnú cenu. Cesta loďou bola úžasná. Vedel by som si predstaviť, že sa prevážam hore - dole celé dni. Ani som sa však nestačil spamätať a boli sme na druhej strane, na druhom svete.

kniha vychádza 14.10.2016

Marek Vadas, Daniela Olejníková

Útek

Brak 2016

Zobraziť diskusiu (0)