Literatúra od svojho vzniku vynikajúco využívala ľudskú iracionalitu: predstavivosť autorov vytvorila bytosti na hraniciach zrozumiteľnosti, na hraniciach tohto a iných svetov. Neustále sa objavovali pokusy zmapovať fantastické krajiny a stvorenia, ktoré ich obývajú, za všetky spomeňme Fantastickú zoológiu J. L. Borgesa a Dějiny legendárních zemí a míst od U. Eca.

Jan Lukavec v knihe Bytosti na pomezí. Texty o literární fantastice ukazuje spôsoby, akými fantastické bytosti prestupujú popkultúrou a porovnáva ich s folklórnymi predstavami, prípadne historickým zobrazením. Čitatelia by mali venovať pozornosť aj predchádzajúcim Lukavcovým knihám, pretože ich témy sú tiež pomerne nezvyčajné: Od českého Tokia k exotické Praze (Malvern 2013), Zneklidňující svět zrcadel (Malvern 2010), Fanatik, prorok. či klaun? G. K. Chesterton a jeho interpreti (CDK 2008).

Pravdou je, že populárna kultúra, akokoľvek prchavá a pominuteľná, zásadne formuje mienku veľkých skupín obyvateľstva. Napr. predstavy o trpaslíkoch doteraz určuje filmová rozprávka o Snehulienke z roku 1937 z produkcie Walta Disneyho. Príkladov nájdeme u Jana Lukavca podstatne viac: týkajú sa kultúrnych premien drakov, vlkodlakov, upírov, jednorožcov, zombie a ďalších. Pozoruhodné pritom je, že ohromné množstvo ľudí verí napríklad v existenciu anjelov, a rôzni samozvaní terapeuti a konzultanti alternatívneho životného štýlu dokonca ponúkajú „zaručené“ metódy liečenia pomocou týchto mytologických stvorení, sprostredkúvajú komunikáciu s nimi. Iracionalita ľudí je jednoducho fascinujúca a hranica medzi reálnym a fiktívnym svetom sa asi najviac stiera práve pri bytostiach, ktoré nazývame anjelmi.

Kniha Jana Lukavca Bytosti na pomezí pozostáva z dvoch častí: v prvej sa venuje Jan Lukavec kultúrnym premenám vybraných bytostí a v druhej časti rozvíja témy na abstraktnejšej úrovni: dobro a zlo, náboženská viera, povaha imaginácie a fantázie. Autor sa pri svojom skúmaní neobmedzuje len na literatúru, časté sú odkazy aj na filmy a knihu navyše sprevádza množstvo výtvarných reprodukcií. Témy v knihe otvárajú aj ďalší priestor na skúmanie, predovšetkým sociálny kontext. Vzápätí sa vynárajú otázky, či sú fantastické bytosti len produktom doby, v ktorej vznikli? Ak áno, tak do akej miery sa v nich odrážajú dobové javy, napr. politická korektnosť? Jan Lukavec sa týmto myšlienkam venuje aj v rámci svojej publicistickej činnosti, preto ju záujemcom o podobné témy odporúčame sledovať.

Literatúra je zároveň v každom okamihu istým spôsobom hrou. Texty komunikujú s inými textami, niekedy vážne, inokedy s humorom a práve jemná irónia pri vážnych témach ako náboženstvo, boj dobra a zla dokazuje, že Jan Lukavec sa nenechal pohltiť príťažlivou fikciou, ale zachováva si potrebný odstup. Možno sa to zdá ako banálne konštatovanie, on sám však v knihe vhodne uvádza príklady spisovateľov, u ktorých sú hranice takéhoto rozlíšenia pomerne nejasné. Na druhej strane vidno, predovšetkým v poslednej kapitole venovanej sprirituálnejším témam, že autor vníma literatúru aj ako určitú antropologickú konštantu – duchovné smery sa menia, intenzívny vzťah k literatúre ako sprostredkovateľke iných svetov však naprieč storočiam pretrváva. Bytosti na pomezí sú rozhodne vhodný sprievodca pre všetkých, ktorým sa zdá, že sa začínajú strácať alebo sa už aj stratili v podivuhodnosti fantastickej literatúry.

Jan Lukavec: Bytosti na pomezí. Texty o literární fantastice.

Pulchra 2016

288 strán

Zobraziť diskusiu (0)