Už samotný názov nám trocha napovie, čo bude tvoriť ústredný motív tejto záverečnej a zároveň najrozsiahlejšej práce. Je ním prazvláštny ľudský druh zvaný aj Homo sovieticus – človek sovietsky.

Svetlana Alexijevič po ňom pátra, objavuje ho a nachádza pomocou metódy celkom unikátnej a sebe vlastnej. V záznamoch rozhovorov s desiatkami či so stovkami totálne rôznych, veľakrát až takmer neuveriteľných existencií, pobývajúcich v hraniciach (i za nimi) bývalého sovietskeho impéria. Zaznieva ohromná, mohutná mätež ľudských hlasov, napospol poznačených čímsi, čo sa dá lakonicky zhrnúť ako nedozerná historická tragédia. Katastrofa, pri ktorej sa dávne Dostojevského slová o tom, že „Rusko vyvrhlo ten hnus, ktorým ho kŕmili“, javia ako nanajvýš prozreteľné.

Počiatok rozpadu Sovietskeho zväzu býva najčastejšie spájaný s rokom 1985. Vtedy na post generálneho tajomníka ÚV KSSZ zasadol ambiciózny a energický Michail Sergejevič Gorbačov. Jeho myšlienky „glasnosti“ a „perestrojky“ zapôsobili ako učinené zjavenie a vniesli do zatuchnutej domácej politiky celkom nový prístup s nádejou na mnohé potrebné pozitívne spoločenské zmeny. Západ sa doň razom zaľúbi a vzhliada k nemu ako k mimoriadne perspektívnemu partnerovi. Zmeny skutočne prichádzajú, avšak sovietsky obor na hlinených nohách vďaka nim logicky dokráča k svojmu koncu. Takéto prudké otrasy jednoducho nemá šancu v celosti prežiť. V smrteľných kŕčoch napokon vychrlí aj to posledné, čo jeho útroby skrývali už od čias boľševickej revolúcie.

Príčiny a následky, zmetastázované v čase, stávajú sa príčinami ďalších následkov až napokon v najrozličnejších mutáciách doputujú k nám, prostredníctvom svedectiev zosobnených v hlasoch (anti)hrdinov Svetlany Alexijevič. A ona ich s tichou pokorou svätice všetkých počúva, zaznamenáva a zhromažďuje na jednom mieste. Nesúdi, neodsudzuje, nemoralizuje, len necháva voľný priestor slovám a príbehom, ktoré často len veľmi namáhavo vyliezajú na povrch. Je to komplexná koláž zväčša neveľmi radostných, ešte častejšie však úplne otrasných osudov, ktorých najväčšia výpovedná hodnota spočíva práve v ich rýdzej autenticite.

Hovoria veľa, hovoria dlho, spočiatku prehovárajú aj ustráchane, ale nakoniec sa osmelia a rozbehnú ako rozbúrený veľtok. Vravia otvorene, rozprávajú bolestne a tak srdcervúco, až začnete seriózne uvažovať o tom, že tam jednoducho musí jestvovať nejaký nevyčerpateľný prameň duchovnej sily, lebo takéto príkoria sa bez toho asi prekonať nedajú. A hovoria všetci: vzdelaní, nevzdelaní, jednoduchí pracujúci zarovno titulovaných kapacít, hrdinovia, bojazliví, víťazi, porazení, mladí, starí, ženy, muži, obete i kati... Až v samom závere ako posledný zaznie autorkin hlas v obšírnejšom rozhovore s dlhoročnou priateľkou Nataľjou Irgunovovou. Pátranie po sovietskom človeku teda symbolicky završuje „vyšetrovateľka“ osobne, keďže i ona je nositeľkou jeho genofondu.

Historická dokumentaristika v takpovediac ústnom podaní Svetlany Alexijevič je diametrálne odlišná od všetkého ostatného. Čitateľsky náročná, na výsosť nepríjemná, ktorá cez „osobné pravdy“ jednotlivcov neúprosne zachytáva konkrétne dobové obrazy, ale zároveň v nej vždy rezonuje neochvejné humanistické posolstvo. Zoznámiť sa s jej unikátnou tvorbou preto rozhodne má zmysel.

Svetlana Alexijevič: Časy zo second handu. Koniec červeného človeka.

Absynt, 2017 (edícia Prekliati reportéri)

Preklad: Kristína Karabová

544 strán

Zobraziť diskusiu (Napíšte prvý komentár)