Červené kríže
Vydavateľstvo E.J. prináša v preklade Kataríny Strelkovej druhú knihu bieloruského autora Sašu Filipenka. Volá sa Červené kríže a v centre stojí minulosť. Tá je prisilná na to, aby sa z nej dokázal jeden ľudský život ľahko vykúpiť. Tiež prisilná na to, aby vedela byť konfrontovaná s akoukoľvek transcendentálnou silou.
Práca s pamäťou má v literárnom diele svoje špeciálne miesto. Je tvárna, ľahko sa v nej orientujeme, obzvlášť, keď pomocným aparátom je autorská fantázia. O niečo zložitejšie je to s fikciou, ktorá sa vzťahuje na konkrétne obdobie obsahujúce nekonečné archívne textové zástupy. Potom je podstatný skutočný svedok, aj keď iba na holé konštatovanie – áno, takto to skutočne bolo, áno, mohlo to byť takto.
Saša Filipenko ma zaujal už prvou knihou, ktorá sa ku mne dostala ešte vlani – Bývalý syn (Vydavateľstvo E.J., 2022). Obzvlášť pre mimoriadne citlivú vzťahovú linku medzi starkou a jej vnukom v umelom spánku. Okrem toho výnimočnou, pre mňa novou ilustráciou bieloruských pomerov. V konotácii s tými našimi sa ešte stále môžeme považovať za krajinu, kde demokracia zohráva významnú úlohu. V porovnaní s diktátorským vedením krajiny, bezohľadnosťou, represiami. Vôbec, alebo iba ťažko predstaviteľné.
Vydavateľstvo E.J. nedávno priviedlo na knižný trh ďalšiu knihu s podareným vizuálnym stvárnením – Červené kríže. Česká verzia (Pistorius & Olšanská, 2019) je v porovnaní s touto verziou skromnejšia na metaforu. Na prácu so symbolom a s obrazom. V skutočnosti sa totiž na obálku slovenského vydania dostáva najzákladnejšia pointa celej knihy. Mazanie pamäti (ideologické, náboženské, zdravotné). Likvidácia nadbytočných myšlienok. Ťažkých a útrapných, ktorých nositeľkou je Tatiana Alexejevna, odsúdená na dlhovekosť. Odsúdená myslím obrazne, pretože ona je v konfrontácii so svojou minulosťou v permanentnom súdnom konaní. Sama upodozrieva vyššie entity, že ju nechávajú v jej každodennosti iba preto, že by mala na božstvo v opačnom prípade priveľa nepríjemných, pikantných otázok.
Nie je tajomstvom, ba je aj propagačným zámerom tejto literatúry, že protagonistka Tatiana Alexejevna trpí Alzheimerovou chorobou. Tá má byť, aspoň podľa medicíny, bezpečným likvidátorom spomienok. Nie je to celkom tak. Človek s touto chorobou zažíva veľmi osvetlené momenty, ktorých poslucháčom je nový obyvateľ bytového domu – Alexander. Sám má vo svojom živote početné komplikácie, vďaka ktorým relativizuje problémy svojho okolia. Kľúčom – ja nikomu nevešiam svoje problémy na nos – spočiatku prihliada aj na zdĺhavé spomínanie seniorky. O drzosti jeho správania sa dá viesť zaujímavá diskusia, ale v každom prípade, spočiatku si myslí, že pohnutý osud staršej dámy nemôže zatieniť jeho vlastnú realitu.
Tento dramatický spôsob rámcuje príbeh. Podrobuje ho záujmu aj pochybovaniu, zisťovaniu, hľadaniu, uvažovaniu. Vo výsledku čitateľ zistí, že zdanlivo problematická pamäť má veľmi silné korene, no a tie sú nepremožiteľné. Aj v tejto knihe Saša Filipenko podáva správu o stave svojej domoviny, o ľuďoch, ktorí ju formujú, a o histórii, ktorá nikdy neprestane byť súčasťou ich identity, aj keď prestane byť súčasťou ich sebareflexie.
Saša Filipenko: Červené kríže
Vydavateľstvo E.J., 2022
Preklad: Katarína Strelková