Ľubomír Jaško
9.12.2024
Cesta do záhuby je šialene rýchla
Nové vydanie Kästnerovej prózy vyzerá doslova ako povstanie z popola. Nacisti tento román po nástupe k moci verejne pálili a ešte predtým bol jeho text cenzorsky postihnutý. Písanie o úpadku a záhube nemôže byť predsa ľúbivé.
Rozkladom vzťahov k tragédii
Radikálne pravicové noviny už krátko po prvom vydaní románu v roku 1931 (vtedy pod názvom Fabian, príbeh moralistu) označili aj napriek vyhodeným pasážam Kästnerovu prózu za tlačenú špinu a špinavý príbeh, v ktorom podľudia podnikajú tie najhoršie perverznosti.
Čítanie románu je dnes už opäť iné, poznačené skúsenosťou vojny. Ukázala sa ozajstná špina, a aj výklad toho, čo všetko perverzné dokážu ľudia spraviť, sa po masovom vraždení zmenil.
Rozprávanie sa podobá na filmový scenár. Názvy jednotlivých pasáží pripomínajú skrátené nadpisy filmových sekvencií.
Tento Berlín je dekadentný, zbavený ľudskosti a bezpečia. Nie v dôsledku neznesiteľného luxusu, ale následkom sociálnej krízy.
Cynizmus, letargia a osamelosť
Jacob Fabian, pracujúci v reklamnom oddelení (dnes by sme ho nazvali copywriterom), prichádza o zamestnanie a počas návštev niekoľkých kancelárií úradu práce stretáva desiatky a stovky sklamaných a rezignovaných. Platy sú mizerné alebo žiadne.
Spôsoby zhrubli na všetkých úrovniach. Zábrany sa rozpadli pod tlakom okolností. Najviac sa darí cynizmu či drzej letargii, ktorá sa už ani nehanbí.
Nočné podniky a bordely sa namiesto centier vášní menia na strašidelné miesta, na ktorých návštevníci ukazujú tie najtemnejšie stránky svojich pováh. Sexualita nie je súčasťou vzťahov, ale v tejto podobe iba hrozivým dôkazom osamelosti.
Varovanie pred záhubou
Fabian nechce byť sám, ale ešte i jeho pokus o láskyplný vzťah je rozbitý všeobecnou dezilúziou. Ľudia sa zvlčili a záujem prežiť je viac ako čokoľvek iné. Fabian odoláva všeobecnému zhrubnutiu mravov i spôsobov. Veľkoryso pomáha podivínovi, ktorý prišiel o všetko, a aj pri iných príležitostiach chce byť vľúdny a solidárny. To ho nakoniec zabije.
Tu nie je veľa explicitnej politiky, ale súčasne je politika (a tušenie budúcej hrôzy) všadeprítomná.
Román je stále platným varovaním pred záhubou. Najväčšou tragédiou je podceniť varovné signály. Spoločenské štruktúry sa môžu rozpadnúť rýchlejšie, ako si ktokoľvek dokáže predstaviť. Cesta do záhuby je taká rýchla, že počas nej nie je čas postarať sa o záchranu.
Erich Kästner: Cesta do záhuby
Preklad Michael Púček
Argo, 2024
