Janina Duszejková, oduševnená milovníčka prírody a o niečo menej zapálená učiteľka angličtiny a zemepisu, pravidelne odchádza počas zimy za rentu obstarávať letné sídla do malebného prírodného prostredia. Najbližší sú jej bezbranní spoločníci zo zvieracej ríše, nad ktorými, ako vidí, má človek absolútnu moc. Zasahuje do ich prostredia, považuje ich za svoju potravu, dokonca so zvieratami ľudia obchodujú a rekreačne ich lovia. To vyvoláva u hlavnej protagonistky sériu nenávistných a vyhrotených reakcií. Spúšťa sa tak nepredvídateľný mysteriózny lov na odplašenie krvilačných ľudí z blízkosti zvierat.

Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď je citáciou zo symbolickej básne anglického spisovateľa a maliara Williama Blaka. Ten sa k téme mystiky vo svojej literárnej i obrazovej tvorbe vyjadroval, že ide o pekelný diktát jeho nebohého brata, ktorý v ríši temna bezvýchodiskovo uviazol, a predstavuje mu satanskú realitu. Laureátka Nobelovej ceny za literatúru Olga Tokarzcuk nás prostredníctvom tohto románu necháva zažívať podobné peklo a prostredníctvom senzitívnej osoby s labilnými nervami kritizuje naše zaužívané štandardy.

Príroda funguje vo vlastných rituáloch, má prirodzenú harmóniu, žije a hynie každým pórom v každej sekunde, ale tento, na pohľad romantický, no v detailoch dynamický kolobeh má svoju daň. Nedokáže sa regenerovať tak rýchlo, ako doň vstupuje človek.

Olga Tokarczuk odkrýva morálne dilemy, s akými pracuje prostredníctvom ochranárskej a nebojácnej postavy Janiny Duszejkovej. Tá v sebe nesie gén špecifickej ekomagiky. Bráni osudy zvierat, no nezanevrie ani na ľudí. Privyrába si ako pedagóg, správca chatových domov, vždy je blízko živému, aj keď sa ocitá na samote v lese. Angažuje sa v dvoch paralelných rovinách, aby poznala motív lovca aj koristi, a nachádzala obe funkcie v ríši zvierat aj vo svete ľudí.

Keď čítam texty od Olgy Tokarczuk, vždy v nich cítim kus akejsi hliny. Postavy sú skúšané fyzickou prácou, vždy majú na bedrách sériu komplikácií, ktoré si nesú naprieč históriou. Figúry v jej príbehoch evokujú ťažko pracujúcich roľníkov vracajúcich sa z poľa. Spisovateľka im kladie bremeno celého Poľska.

Táto ekodetektívka nadčasovo absorbuje aktuálne témy, reaguje na alarmujúci stav prírody. Pátra po konkrétnych stopách ľudského správania. Ideovo naráža aj na mladší film O tele a duši (2017) od maďarskej režisérky Ildikó Enyedi. Živý tvor je podstatný, nezáleží na jeho rečovej alebo intelektuálnej výbave. Olga Tukarczuk neskĺza do asertívneho posolstva vegetariánky. Neobviňuje nás za stravovacie návyky. Ukazuje ľahostajnosť a potichu sa pýta ‒ kam s ňou mienime zájsť? Nie je nevyhnutné odpovedať.

Hlavná hrdinka Janina symbolizuje jazyk bezmocných. Chce hájiť ich záujmy, stať sa ich svätou martýrkou a trpieť spolu s nimi. Príroda sa jej za to odpláca sebe vlastným tichom a zabehnutými rituálmi, do ktorých nevidí každý, a teda môžu vyvolávať strach. V nej vyvolávajú pokoj a poriadok. Vraždy tu bizarným spôsobom chladne splývajú s neskrotným okolím a rytmom prírody. O to viac sú nevyspytateľné.

Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď

Olga Tokarczuk

Premedia, 2021

Preklad: Karol Chmel

Recenznú knihu poskytlo vydavateľstvo Premedia.

Titulný obraz: Ferdinand Katona, pútnik v poli, 1900 ‒ 1910, webumenia.sk

Zobraziť diskusiu (0)