Čierny merkurit (úryvok)

Prašinské ulice zovrel mráz. Kráčali tým studeným kráľovstvom s rukami hlboko vo vreckách a tvárami schovanými za goliermi. Čerstvo napadaný sneh sa trblietal v mesačnom svetle, na chodníkoch, rímsach, plotoch aj holých konároch stromov. Prešli kruhové námestie, čierna socha svätca v jeho strede si dnes v noci obliekla biely plášť. Komíny a hrebene striech na prašinských pahorkoch sa nad vilovou kolóniou skláňali ako zvláštna stredoveká hradba.

Zvolili dlhšiu, ale podľa En bezpečnejšiu cestu. Zamierili ku Karlovmu námestiu. Držali sa čo najďalej od Krchlebov, možno tam Jirka ešte hľadajú. Budú musieť vyjsť asi do polovice Šibeničného vrchu, ale o polhodinu už budú v bezpečí dole v meste. Dajú vedieť polícii, že sa Jáchym Novotný ukrýva v Nore, a tým sa pre nich všetko skončí. Jirko pridal do kroku. V uliciach nočnej Prašiny sa nikdy necítil vo svojej koži: každé nárožie, každý priechod a každý temný kút mohli skrývať nebezpečenstvo. Čím skôr sa dostanú domov, tým lepšie.

„Čo to môže byť – čierny merkurit?“ rozhodla sa En prelomiť ticho. Jirko len pokrčil plecami: „Pripomína mi to meno nejakého drahokamu. Alebo poštovej známky.“

„Niečo ako Modrý maurícius?“

„Neviem, bol to len taký nápad.“

„Ja som to slovo už niekde počula,“ zamyslela sa En, „ale kde… Pripadalo mi, že by ho Jáchym Novotný pred Tomom a Bartákovou najradšej ani nevyslovil nahlas. Akoby to bolo niečo fakt dôležité.“ Odmlčala sa. „Na Prašine sa v každom prípade čosi deje. Vôbec sa mi to nepáči.“

Tým sa ich krátky rozhovor skončil. Z ulice odbočili po príkrych zasnežených schodoch hore, a kým sa vyšplhali k vrcholu schodiska, museli šetriť dychom. Medzitým mesiac opäť zašiel za mraky a do Prašiny sa vrátila tma, tichá a hrozivá.

Hrboľatá cesta ich zaviedla až na Mariánsku vyhliadku, okrúhlu terasu v ohybe stúpania. Medzi dvoma stromami stála lavička a za ňou altán zadnou stenou pritisnutý k najbližšiemu domu. Okraj vyhliadky lemovalo vratké kovové zábradlie. Bolo na prvý pohľad zhrdzavené a na jednom mieste chýbalo úplne. V diaľke za ním poblikávala petřínska rozhľadňa a napravo od nej žiarili Hradčany. Doľava sa potom tiahol temný pás cez prašinské údolie až k nevýraznej vežičke hore na Krchleboch. Jirko nazrel do altánu: voda, ktorá zvyčajne stekala do kamennej barokovej lastúry, sa od chladu premenila v nehybnú ľadovú oponu.

„Bacha, aby si sa nepošmykla,“ zavolal, keď zbadal, že sa En drobnými krôčikmi priblížila až k zábradliu. Dievča však nedbalo na jeho varovanie, jeho zrak zrejme upútalo niečo dole v uličkách.

„Idú za nami,“ zašepkala nervózne En s očami upretými do tmy.

Mala pravdu. V ústí schodiska o dve serpentíny nižšie zazrel tmavé postavy. Jedna z nich držala lampáš a skláňala sa nad zasneženým chodníkom, druhá stála nehybne v tieni podlubia a čakala. Zdalo sa, že sa o niečom radia. Jirko by prisahal, že aj na tú diaľku začul ich hlboké hlasy. Mohla za to len Jirkova podráždená predstavivosť alebo jeden z tých mužov skutočne kríval na ľavú nohu?

„Stopy v snehu,“ vydýchla En. „Sledujú nás.“

-----------------------------------------------------------------

Vojtěch Matocha (1989) vyštudoval matematiku, dnes vyvíja softvér pre mobilné telefóny. Tvorivému písaniu sa venuje od gymnázia, úspešne sa zúčastnil niekoľkých literárnych súťaží, píše recenzie pre iLiteraturu. Jeho debut Prašina (2018, slov. 2019) sa stal bestsellerom a teší sa priazni čitateľov všetkých generácií. Prašina získala Cenu učiteľov za prínos k rozvoju záľuby v čítaní u detí a Cenu nočných spáčov Noci s Andersenom. Autorovi priniesla nominácie na cenu Magnesia Litera, Cenu Jiřího Ortena alebo Zlatú stuhu.

Karel Osoha (1991) patrí k popredným komiksovým autorom. Upozornil na seba webovým komiksom Plíč, ktorý paroduje japonské akčné príbehy. Za album Češi 1948: Jak se KSČ chopila moci získal cenu Muriel pre najlepšieho kresliča. Vďaka ilustráciám pre Prašinu a prvému dielu komiksovej trilógie Návrat Krále Šumavy bol nominovaný na Czech Grand Design.

Zobraziť diskusiu (0)