„To čo v maľbe, v hudbe i v literatúre často označujú za abstraktné, neraz vnímam len ako figuratívny zmysel krehkejšej a náročnejšej skúsenosti, ktorá je menej viditeľná voľným okom,“ napísala Clarice.

Prvú poviedku publikovala Clarice ako devätnásť ročná, v antológií Všetky poviedky sú texty zoradené chronologicky, od jej rannej mladosti až po smrť. Postavy, ich svety a prežívanie sa mení spoločne s autorkou, ktorá rastie, dozrieva. Nepokojné, neskrotné, dievčatá, vystriedajú ženy, ktoré sa snažia vymaniť zo stereotypov, monotónneho manželského života, nudy. Spisovateľka sa prevteľuje do ľudí a popisuje nielen ženy, ktorým sa v prázdnom žalúdku krúti obloha! Rytmus krotkých zvyklostí narúša zrelým hrdinkám v podobe vzdoru. Niektoré vybočili a končia ako ženy zlomené. K svojej bežnosti sa vrátia. Sú udusené, väznené v tichosti, ktorá ich pokoruje. Iné opúšťajú, hľadajú slobodu i mimo tela, sme svedkami žien, ktoré život radšej dobrovoľne ukončia ako by ich naďalej mali viesť v toľkej jednotvárnosti. Sú tam všetky. Sme tam všetky. Sama Clarice povedala:„I am all of yourselves !“ a mala pravdu. Keď Lispector starne, zachytáva premeny tela, jeho chradnutie, pomalosť, blížiacu sa smrť, stojí na okraji vetra a volá. Je zbytočné utekať pred smrťou do iného mesta. Smrť ako záhada, ktorú odmieta, pretože zvedavá umiera odjakživa, priznáva svoj strach. Experimentuje, provokuje, zobrazuje staré živočíšne sivovlasé ženy a ich sexuálne túžby. Poviedky, ktoré boli napísané pred polstoročím i napriek času, ktorý uplynul, dokážu svojou intímnosťou prekvapiť. V osemdesiatich piatich poviedkach sa tak zrkadlí život magickej ženy, umelkyne, matky, manželky.

Clarice sa narodila v židovskej rodine na Ukrajine, hoci o svojom pôvode zvykla zavádzať. Pre neľahké časy v medzivojnovom období, v roku 1922 prichádza do severovýchodného brazílskeho štátu Alagoas. Po smrti matky študuje v Riu na prestížnej právnickej škole, kde svojho času pôsobili len tri ženy a žiaden žid. V Riu pracuje ako novinárka a publikuje svoju prvú poviedku Triumf, ktorá otvára zbierku Všetky poviedky. V dvadsiatich troch rokoch na seba upúta pozornosť debutovým románom Blízko divokého srdca, nesie podobu vnútorného monológu. V 1944 po svadbe s brazílskym diplomatom odchádza z krajiny a strávi nasledujúce desaťročie v Európe a Spojených štátoch, kde nie je šťastná. Po čase opúšťa manžela a so svojimi deťmi sa vráti do Ria, kde vydáva svoje najznámejšie diela, vrátane zbierky poviedok Rodinné putá, mystický román Vášeň podľa G.H a román Živá voda. V 1966 utrpí vážne zranenie, zaspáva s cigaretou a pre popáleniny jej takmer amputujú pravú ruku. Poslednú dekádu svojho života strávi častou bolesťou, vytrvalo však píše a vydáva romány až do svojej predčasnej smrti v roku 1977.

V kuloároch bola Clarice nepopierateľne mystifikikovaná. I tí najbližší sa vyjadrovali, že o Clarice v podstate veľa nevedia, súkromná a tichá, iritovala hlavne novinárov, ktorým odpovedala v krátkych vetách alebo ich trápila svojou mlčanlivosťou. Stala sa ich neznesiteľným objektom túžby a poznania. Benjamin Moser v biografií o Lispector spomína, že ju vnímali ako klamárku, pretože neboli schopní oddeliť pravdu od lži. I tie najzákladnejšie informácie o sebe, zahmlievala, pretvárala. Jej spoločnosť bola vyhľadávaná a čitateľov fascinuje i štyridsať rokov po smrti.

494 strán sa i ostrieľaný čitateľ spočiatku zľakne, hneď ako z nich však začne ubúdať, spomalí, chce kúzlo v sebe uchovať čo najdlhšie. A navzdory nadmernej váhe, ktorú knižka predstavuje, ju budete čítať vždy, keď sa vám naskytne priestor. Niesť pod pazuchou mestom, niesť ju v sebe naveky.

Clarice Lispector

Všetky poviedky

Portugalský Inštitút 2019

Preklad Jana Benková Marcelliová

Informácie o autorke boli čerpané zo životopisu - A biography of Clarice Lispector - Why this world 2009, Benjamin Moser.

Zobraziť diskusiu (0)