Vzťah ľudí a zvierat preto nie je len predmetom záujmu biológov. Prírodovedci skúmajú vzájomné vzťahy zvierat navzájom, ale i kontaktov človeka so živočíchmi či zmeny správania zvierat v dôsledku neustále sa zvyšujúcich nárokov na životný priestor zo strany človeka (napr. zmeny v hniezdení dravých vtákov –napr. sokol myšiar sa paradoxne sťahuje do miest). Previazanosť človeka so zvieratami skúmajú aj historici, keďže zvieratá neboli dôležité len ako potrava či ako prostriedok dopravy. Neraz sa stali i objektom úcty či zdrojom strachu a postupne získali v ľudskej spoločnosti i ďalšie hodnoty. Boli nielen spoločníkmi ľudí (pes, kôň), hospodársky dôležitými objektmi (býk, prasa), ale i kategóriou spoločenskej a politickej prestíže v podobe daru alebo celých zverincov. Ľudia im pridali symbolické významy a vlastnosti, ktoré sa v priebehu vekov menili.

Európski historici sa už dávnejšie pokúšajú charakterizovať zmeny vo vzťahu ľudí k zvieratám i predstaviť symboliku (a jej premeny), ktorá sa viazala k jednotlivým druhom zvierat. Predmetom výskumu je najmä stredovek, v ktorom sa postupne kládli základy našej súčasnosti. Je potešujúce, že aj naši historici sa téme zvierat v stredoveku intenzívne venujú. Hovorí sa, že ľudia prinášajú najvýznamnejšie objavy v tom, čo ich nesmierne zaujíma a zároveň vzbudzuje ich zvedavosť.

Historička Daniela Dvořáková má k zvieratám – ku koňom, psom i mačkám – veľmi blízko aj vo svojom osobnom živote, a preto nie je vôbec prekvapením, že aj svoju profesionálnu pozornosť sústredila okrem iného na výskum vzťahu ľudí k zvieratám v stredoveku. V roku 2007 vydala monografiu Kôň a človek v stredoveku, v ktorej sa zaoberala mnohými aspektmi života koní a ľudí v stredovekom Uhorskom kráľovstve. Minulý rok v spolupráci s ďalšími slovenskými a českými historikmi pripravila pre čitateľov novú publikáciu Človek a svet zvierat v stredoveku.

Medveď – predok elity

Stredovek bol pretkaný symbolikou, preto neprekvapuje, že aj zvieratá v danej ére niesli mnohé symbolické významy a zosobňovali rôzne vlastnosti. Práve symboly a vlastnosti pripisované zvieratám sú predmetom výskumu historikov stredoveku. Podrobným výskumom bádatelia neraz zisťujú premenlivosť významov a veľmi často i ambivalentnosť symboliky niektorých zvierat. Dôležitými prameňmi sú beštiáre a obrazy.

Beštiáre sú súpisy skutočných i imaginárnych zvierat, v ktorých existenciu stredovekí ľudia verili, s bohatými ilustráciami. Ich súčasťou boli aj texty, pomocou ktorých boli predstavené skutočné alebo domnelé vlastnosti zvierat s moralizujúcim účelom. Dnes sú beštiáre pre historikov dôležitou studnicou poznania a porozumenia symbolike zvierat v stredoveku. Pomocou beštiárov a ďalších prameňov historici postupne skladajú obraz mentálneho sveta stredovekých ľudí a jeho premenu dotýkajúcu sa ich vzťahu ku konkrétnym zvieratám.

Leva v stredoveku považovali za kráľa zvierat. Iluminácia zo stredovekého bestiára (Archív D. Dvořákovej).

Výraznú zmenu symboliky v stredoveku zaznamenal medveď. Veľmi stručne ju opísala Daniela Dvořáková hneď v úvode knihy. Zmena vnímania medveďa je fascinujúca a stojí za to ju stručne priblížiť. Sila medveďa ako totemického zvieraťa bola veľmi silná, preto bolo potrebné, aby z pôvodného kráľa zvierat nastala premena ku zvieraťu zosmiešňovanému a opovrhovanému. Podrobne sa zmenou symboliky medveďa zaoberal francúzsky historik Michael Pastoureau v knihe Medvěd. Dejiny padlého krále, ktorá vyšla i v českom preklade. V ranom stredoveku bol medveď váženým mocným zvieraťom, ktoré sa preniklo i do rodových mýtov niektorých kráľovských rodov, napr. Saxo Grammaticus uvádza v kronike Gesta Danorum, že praded dánskeho kráľa Svena II Estridsena (1047 – 1076) bol medveď. Predstava, že medveď mohol mať potomkov so ženami, bola v danom období veľmi rozšírená a akceptovaná. Miestami sa udržala až do 16. storočia. Zmenu náhľadu na medveďa systematicky menila cirkev, ktorej sa nepáčilo dominantné postavenie medveďa uctievaného ako totemického zvieraťa. Mnohými hagiografickými legendami sa snažila podriadiť medveďa svätcom ako ich pomocníkov, aby im odobrali silu a moc. Neskôr sa medveď stal aj jedným zo symbolov diabla a nakoniec sa stal poníženým cirkusovým zvieraťom. Jeho miesto zabral lev, ktorý však tiež musel prejsť zmenou vnímania. Na rozdiel od medveďa však prešiel od negatívneho postavenia k pozitívnemu.

Medveď bol v uhorskej heraldike vnímaný rozporuplne – ako kráľ aj otrok (Archív D. Dvořákovej).Symbolika zvierat je veľmi fascinujúca a v knihe je jej venovaný najrozsiahlejší blok (Zviera ako symbol) siedmych štúdií, ktoré sa od seba líšia spracovaním. Výraznejšiu stopu v pamäti čitateľov zanechávajú štúdie, ktoré sú venované jednému konkrétnemu zvieraťu, než štúdie venované všeobecným otázkam. Zaujímavú premenu symboliky našla Milada Studničková v ponímaní muchy (Musca, creatura minima: Co vše může znamenat moucha na středověkém obraze) vo vnímaní muchy (musca dureriana). Od vrcholného stredoveku (13. stor.) predstavovala mucha predovšetkým ohrozenie telesnej, rituálnej a najmä morálnej čistoty. Neskôr v neskorom stredoveku (v 15. – 16. stor.) sa k spomínanému vnímaniu pridalo i ponímanie muchy ako symbolu márneho úsilia, pojašenosti a predstavou hmyzu ako pôvodcu duševného ochorenia, čo sa premietlo i do výrazu musca in crebro (mucha v mozgu, resp. naše známe chrobák v hlave).

Kráľa berberských Garamantov vyslobodilo zo zajatia jeho dvesto psov, ktoré sa vrhli na jeho väzniteľov (vyobrazenie zo stredovekého bestiára z polovice 13. stor.).

Najlepší priateľ človeka?

Nemenej zaujímavou je stať Angeliky Herucovej (Pes pri nohách kráľa Ahasvera. Pokus o interpretáciu psa na tapisérii. Príbeh o Ester) o symbolike psov na obraze, ktorá predznamenáva ďalšie bloky štúdií (Kôň a pes, najvzácnejšie zvieratá stredoveku a Liečivá moc zvierat), ktoré sú venované rôznym aspektom psa nielen v stredoveku, ale vďaka práci Petra Bystrického sa čitateľ dozvedá o vzťahu človeka ku psom v antickom svete. Pes patrí k zvieratám, ku ktorým mali a stále majú ľudia veľmi ambivalentný vzťah. Na jednej strane je pes obdivovaný, vyzdvihovaný a na druhej prenasledovaný až zatracovaný. Peter Bystrický podrobne zmapoval a zozbieral naprieč stáročiami a kultúrami prejavy rozporuplného vzťahu človeka ku psovi a snažil sa čitateľom priblížiť oba protipóly. V súvislosti so psami sa už od staroveku objavuje predstava o liečivých schopnostiach psa. Historik Peter Bystrický uvádza, že ľudia verili v schopnosť psa „zobrať“ na seba ochorenie alebo bolesť z tela chorého človeka. Podľa príbehu psa (chrta) – sv. Guineforta, liečiteľa detí z francúzskeho kraja Dombes severne od Lyonu, táto viera pretrvávala veľmi dlho. O psovi sv. Guinefortovi sa dozvedáme od dominikána Štefana Bourbonského (†1261). Kňaz sa snažil pôsobiť proti poverám a čarodejníctvu, ktoré sa rozmohli v danom kraji a pri návšteve s prekvapením zistil, že sv. Guinefort je pes. Po zistení skutočnosti sa cirkev snažila ukončiť návštevy pri hrobe psa (kosti psa boli exhumované a spálené), ale vôbec sa jej to nepodarilo. K niekdajšiemu hrobu sv .Guineforta prichádzali matky uzdravovať svoje deti matky až do 19. storočia.

Detail obrazu s najlepším priateľom človeka. Dávid a Bethsabé (Maľba: Jan Massijs. Foto: Henry Towsend).

Pes vzbudzoval aj strach. Podľa Petra Bystrického to vyplývalo z jeho úlohy posla smrti a neľútostného strážcu podsvetia, ktorá sa tiahla od staroveku. Jeden z najznámejších hrozivých psov bol trojhlavý Kerberos, ktorý strážil vstup do podsvetia. Mal vynikajúci sluch a nikdy nespal. Uspal ho len Orfeus hrou na harfu. Možno si čitatelia pri čítaní týchto riadkov spomenú na scénu z druhého dielu Harryho Pottera s trojhlavým Chlpáčikom, ktorého potrebovali hlavní hrdinovia uspať a uspávali ho hrou na harfu. Zdá sa, že autorke Joane K. Rowlingovej je známa i antická mytológia a mnohé z nej čerpala.

Lesné pasenie svíň. (Archív P. Hudáčka)

Zvieratá však boli i veľmi dôležitou hospodárskou zložkou stredovekej ekonomiky, o čom sa môžu čitatelia presvedčiť v sekcii Hospodárske zvieratá. Podľa Daniely Dvořákovej nám danú skutočnosť pripomína i jeho názov „statok“, ktorý upriamuje našu pozornosť na jeho vysokú hodnotu, neraz rovnakú, ako mali dom, polia alebo iný majetok. Najvyššiu cenu mal kôň, dovoliť si ho mohli väčšinou len šľachtici. Kone zohrávali veľmi dôležitú úlohu v stredoveku i neskôr v novoveku. Pre šľachticov bol kôň dôležitou súčasťou spoločenského statusu, zdrojom jeho bohatstva a vďaka nemu prekonával blízke i ďaleké vzdialenosti. V Uhorskom kráľovstve boli kone vzácne a ich predaj mimo kráľovstva bol zakázaný.

Úplne odlišná situácia bola pri hovädzom dobytku. V 14. až 15. storočí sa hovädzí dobytok stal jednou z najdôležitejších exportných aktivít Uhorského kráľovstva. Veľmi dôležitou súčasťou hospodárstva bol chov svíň. Podrobnosti prináša historik Pavol Hudáček v štúdii Silva ad pasturam porcorum: Lesné pasenie svíň na kráľovských a cirkevných majetkoch v ranostredovekej Európe. Zaujímavé na chove v ranom stredoveku a čiastočne ešte i vo vrcholnom bolo ich pasenie v lesoch. Pasenie však nebolo v žiadnom prípade svojvoľné, ale podliehalo presným pravidlám. Majiteľovi lesa sa vždy musel uhradiť poplatok za pasenie.

Svätý Martin vyháňa démona z kravy. Sabinov, Oltár cirkevných otcov (foto: Archív PU SR).

Kresťanstvo a konzumácia rýb

Veľmi zaujímavý je článok Ryby a pôstna tradícia historičky Miriam Hlavačkovej venovaný rybám ako pôstnemu jedlu. Autorka v štúdii dokumentovala, ako sa ryby len postupne dostávali na stôl našich predkov v podobe pôstneho jedla. Historička uvádza, že cisterciti v prvých desaťročiach svojej existencie odmietali ryby, odvolávajúc sa na egyptských mníchov, ktorí ich nejedli. Pripomenula jeden z názorov, že vďaka kresťanstvu sa rozšírila konzumácia rýb. Napriek tomu, že boli ryby pôstnym jedlom, ich cena sa vyrovnala bravčovému či hovädziemu mäsu, s čím sa stretávame v podstate i v súčasnosti. Aby rýb bolo dostatok nielen pre rehoľníkov ale i ostatných veriacich na pôstne dni, začali sa budovať v krajine rybníky. Zároveň si mnohé kláštory udržiavali a chránili právo lovu rýb v blízkych riekach.

Na svoje si prídu aj súčasní sokoliari, ktorí sa môžu o umení lovu s dravými vtákmi v stredoveku dočítať v zaujímavom článku Žofie Lysej. Jedným z najznámejších odborníkov tohto druhu lovu bol nemecký cisár Fridrich II. (1194 – 1250).

Na začiatku textu som spomenula, že vlastniť zvieratá, resp. zverinec bolo tiež vecou prezentácie aristokracie, zvyšoval jej dôležitosť. Rovnako súčasťou prestíže bolo darovanie drahocenného zvieraťa. Práve úlohe zvierat v podobe daru sa venovali tri state z knihy v bloku Zviera ako kráľovský dar. Najskôr v ranom stredoveku boli súčasťou darov medvede, ale neskôr po ich páde sa prestížnymi zvieratami stali lev, papagáje, opice, ťavy či dokonca nosorožec. Príbeh dvojhrbej ťavy od českého historika Petra Elbela, ktorá sa dostala do znaku mesta Plzeň je obzvlášť pozoruhodný (Velbloud Plzeňský. Osudy jednoho velblouda uprostřed husitských válek a otázka znakového privilegia císaře Zikmunda pro Plzeň). Na osude ťavy môžu historici sledovať, aký symbolický i politický význam a cenu malo zviera zo vzdialenej exotickej krajiny. Exotické zvieratá prinášali svojim majiteľom výnimočné postavenie. Častejšie sa zvieratá z Afriky či Ázie objavovali na dvoroch južnej Európy a ich cena smerom na sever ešte rástla. Práve preto mala ťava výnimočnú hodnotu ako pre husitské vojsko, ktoré si ju priviezlo z ťaženia do Pruska a neskôr pre plzenských obrancov, ktorým sa podarilo husitom obliehajúcim Plzeň, ukoristiť. Neskôr sa ťava stala diplomatickým darom mešťanov Plzne mestu Norimberg za vďaka za podporu počas obliehania husitským vojskom.

Kniha Človek a zviera v stredoveku prináša i ďalšie štúdie, ale všetkým nie je možné venovať priestor v jednej recenzii. Niektoré štúdie sú veľmi rozvláčne, až miestami nudné, najmä tie, ktorých autori mali snahu sústrediť každú jednu zmienku o skúmanom zvierati. Rozhodne viac poznatkov prinášajú tie, ktoré, ako sme už spomenuli, sa venovali jednému konkrétnemu problému. Ich autorom sa rozhodne podarilo čitateľom hlbšie pootvoriť myšlienkový svet zvierat stredovekých i novovekých ľudí.

Zvieratá bezpochyby zohrávali dôležitú úlohu v živote našich predkov. Mravenčia práca historikov nám ukazuje, v akých mnohorakých kategóriách sa zvieratá v priebehu vekov objavovali – boli nielen hospodársky dôležitým artiklom, ale boli symbolom, prestížou, radosťou, či slúžili i k ponaučeniu. Dnes sa rozmanitosť vnímania zvierat v západnej kultúre veľmi zúžila, zostali objektom výskumov biológov, prinášajú radosť milovníkom zvierat a stále si uchovávajú i hospodársky úžitok.

Hana Chorvátová

Daniela Dvořáková a kol.: Človek a svet zvierat v stredoveku

Bratislava : Veda 2015, 576 s. ISBN 978-80-224-1423-4.

Zobraziť diskusiu (0)