Jedným z pocitov, s ktorým sa deti stretávajú a nie je jednoduché pochopiť ho a poradiť si s ním, je smútok. Sprostredkovať túto tému detskému recipientovi je veľmi náročné, avšak nájdu sa autori, ktorí to dokážu a navyše ich texty možno považovať aj za esteticky hodnotné. Z dielne vydavateľstva E.J. by som vám rada predstavila dve rôzne, no témou smútku spojené knižky Keď zaklope smútok a Lebo mi veľmi chýbaš.

Keď zaklope smútok je čerstvá novinka z pera a ceruzky Evy Eland, holandskej autorky a ilustrátorky, v preklade Jany H. Hoffstädter. Ide o krátke, no veľmi obsažné dielo reflektujúce smútok a prinášajúce návod, ako si s ním poradiť. Hoci primárnym recipientom knihy je dieťa, aj dospelý si v titule môže prísť na svoje. Knižka je teda určená deťom aj ich rodičom, na spoločné aj individuálne čítanie.

V prípade titulu Keď zaklope smútok nehrá prím ani text, ani ilustrácie, ale spoločne sa dopĺňajú a sú neoddeliteľnou súčasťou. Text je strohý, no na druhej strane významovo bohatý a metaforický. Kniha nielenže dieťa zoznámi so smútkom, ale krôčik po krôčiku mu ukáže, ako sa k nemu postaviť. Veľmi oceňujem, že autorka smútok zobrazuje ako prirodzenú súčasť našich životov, emóciu, s ktorou je potrebné naučiť sa žiť a spracovať ju, aby sme sa cítili dobre a boli zdraví. Pobáda nás k tomu, aby sme sa nesnažili zmeniť svoje pocity, ale svoje reakcie na ne.

Táto dojímavá kniha zobrazuje smútok ako fyzickú bytosť, objavujúcu sa sčista-jasna. Eva Eland dala vo svojej knihe smútku tvár aj tvar, čo z neho robí nášho spoločníka. Verím, že aj na základe tejto vizualizácie ho deti jednoduchšie prijmú a do istej miery sa stane ich priateľom, s ktorým sa možno venovať rôznym aktivitám (napríklad sŕkať kakao).

Ilustrácie sú pomerne minimalistické, no svojím štýlom jednoduchej perokresby veľmi pútavé, do istej miery akoby zobrazované z detskej perspektívy. Pastelové farby pôsobia upokojujúco a navodzujú príjemný pocit, navyše si treba všímať, ako s nimi autorka v knihe pracuje, ako sa postupne menia – spočiatku všetku pozornosť venujeme smútku, no napokon… veď uvidíte.

Druhým titulom reflektujúcim smútok je kniha Lebo mi veľmi chýbaš s podtitulom Knižka lúčenia/Zakladač spomienok. Je určená deťom, ktorým je práve veľmi smutno, pretože čelia strate blízkeho, ale aj ich rodičom či iným členom rodiny, aby detský smútok lepšie pochopili. Knižku napísala psychologička, ktorá vo svojej praxi sprevádza smútkom aj tých najmenších, čo sa odráža už na úvodných stránkach. Autorka sa totiž prihovára zvlášť detskému príjemcovi – smútiacemu dieťaťu – a zvlášť dospelým. Psychologička Ayşe Bosse relevantným spôsobom i jazykom približuje, ako deti prežívajú smútok.

Knižka sleduje príbeh smutného medveďa. Maco totiž stratil veľmi blízku osobu a takisto je zaskočený prívalom rôznych pocitov. Text je štylizovaný veľmi jednoducho, dominujú krátke vety, prevažne opisné, lexika je taktiež volená s ohľadom na detského príjemcu, azda trochu vyčnievajú kde-tu použité pejoratíva („Smrť je sprostá.“), ktoré sú však v kontexte vyostrených emócií pochopiteľné. Rozprávanie je zvolené optikou autorského rozprávača a sústreďuje sa na reflektovanie pocitov medveďa, na zmätok, ktorý prežíva, na jeho aktuálne pocity – akoby bol v smútení sám. Dieťa sa teda môže s medveďom stotožniť, resp. badať v ňom svoje vlastné prežívanie.

Kniha je – ako už z podnázvu vyplýva – veľmi interaktívna. Pobáda dieťa popasovať sa so smútkom aj prostredníctvom drobných aktivít a hier, možno povedať, že dieťa tu má možnosť „vypísať sa“ z toho, čo prežíva. Na druhej strane povzbudzuje aj rodičov či iných dospelých členov rodiny, aby s dieťaťom o smrti otvorene komunikovali ako s rovnocenným partnerom a aby sa pred ním nebáli prejaviť aj svoj vlastný smútok. Súčasťou danej formy terapie je napríklad aj kreslenie, vymaľovávanie či spájanie bodov, jednoducho bežné detské aktivity, z ktorých mnohé pomáhajú dieťaťu zistiť, čo ho vie potešiť, rozveseliť či vyčariť mu na perách úsmev aj počas ťažkých chvíľ. Do zakladača spomienok si zas možno nalepiť fotografie a umožňuje tiež pomyselný posledný kontakt so zosnulým.

Ako ďalší prínos tejto publikácie vnímam fakt, že zápisky detí môžu rodičom, resp. aj iným dospelým pomôcť odhaliť, ako sa dieťa cíti, a na základe toho s ním nadviazať komunikáciu. Samozrejme, nesmiem opomenúť tiež vizuálnu stránku knihy. Zdobia ju veľmi pekné ilustrácie Andreasa Klammta a kniha má flexibilnú väzbu, čo umožňuje ľahkú manipuláciu.

V poslednom čase narastá povedomie o emočnej gramotnosti a je skvelé, že sa na knižný trh dostávajú knižky, ktoré detským čitateľom ponúkajú jazyk na opísanie svojich emócií, ako aj spôsoby, ako sa s nimi vyrovnať. Hoci knižky o smútku môžu na prvý dojem vyvolávať pochmúrny pocit, nie je to tak, práve naopak, majú pozitívny náboj a prinášajú pocit nádeje na krajšie zajtrajšky. Byť občas smutný je absolútne okej, a preto sa netreba báť ani smútku, ani knižných publikácií, ktoré sa ho snažia priblížiť – majú totiž veľkú moc.


Eva Eland: Keď zaklope smútok

E.J. Publishing, 2021

preklad: Jana H. Hoffstädter


Ayşe Bosse: Lebo mi veľmi chýbaš

E.J. Publishing, 2018

preklad: Jana H. Hoffstädter

Zobraziť diskusiu (0)