Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Čo sme robili v posteli. Horizontálna história

Britský antropológ Brian Murray Fagan a archeologička Nadia Durrani zostavili pozoruhodnú publikáciu o premenách prístupu k našim lôžkam. Tie zďaleka neboli len miestom na spánok, ale plnohodnotným spoločenským predmetom slúžiacim tak pre intímnosti, ako aj pre vládnutie. Tak pre narodenie, ako aj zomieranie, čo prežíva vo svojej podstate dodnes. Viac si môžeme prečítať vďaka vydavateľstvu mamaš a prekladu Ivany Krekáňovej.

Obliekam sa do svojho pyžamka. Už som dopil mätový čaj a ďalší pracovný deň je predo dvermi. Pro forma si nastavím budík, no oveľa spoľahlivejšie funguje vnútorný rytmus môjho psa. Ten ma spoľahlivo zobudí ešte pred ním. Uložím sa. Prevalím sa nabok, dám si medzi stehná prikrývku, zatvorím oči. Ideálne, ak cítim krém z nechtíka lekárskeho, ale ak nie je, vystačím si aj bez neho, zasnívam sa takmer okamžite. Nespím dlho a utvrdzujem sa v ilúzii, že nechrápem, no okolie ma presviedča o opaku, a keď sa mi vyplaví z nevedomia nejaká ťaživá nočná mora, prichytím sa, že je to tak – chrápem, ale len keď ležím na chrbte. Dnes využívame posteľ predovšetkým ako pohodlnú plochu oddeľujúcu dni v týždni. Tento banálny spánkový rituál je však ďaleko od toho, čo znamená kultúra postelí v kontexte historických otázok.

Ako si ľahnúť a nestať sa korisťou pre divokú zver? Ako udržať teplo a zároveň bezpečnosť pri spánku? Ako sa uložiť okolo ohniska spolu so svojím kmeňom? Ako byť nablízku vlastnému pánovi a kam potom položiť hlavu? Ako sa uchrániť pred náruživými vpádmi opitých vojakov a šľachticov? Ako spať na cestách a obrniť sa voči pocitu, že spím na jednej posteli s cudzími ľuďmi? Ako všetkým naokolo ukázať, čo si môžem dovoliť? Ako zostať v spoločenskom úrade aj popri dlhotrvajúcom ochorení? Ako sa menila kultúra spánku?

No, nie je to len tak – ľahnúť si. Odkedy človek chodí po tejto zemi, hľadá ideálny priestor, kam položiť svoje unavené telo. Prirodzené inštinkty hovoria, že by sme mali zostať v teple, čo dosiahneme vrstvením rôznych prírodných materiálov a, samozrejme, aj vďaka blízkosti ďalšieho tela. Keď sme však zbavení treskúcej zimy a zaspávame v objatí rodinných príslušníkov alebo náhodných súkmeňovcov, ešte zďaleka nie je koniec všetkým nástrahám. Preto si prví ľudia neustielali na holej zemi, ale na vyvýšených miestach. Neskôr prešli k primitívnejším prístreškom, uchýlili sa do jaskyne, či postupne vytvárali obydlia, ktorých súčasťou boli aj akési plochy alebo vyhĺbené miesta na spánok, no ku klasickým vyvýšeným posteliam, aké používame dodnes, už nie je ďaleko, hoci v mnohých, najmä východných kultúrach, pretrvala aj forma spánku na „upravenej“ zemi.

Keď sa na izolované a pokojné miesta, na ktorých možno zažívať intimity a spánok, dostala posteľ, zďaleka to ešte neznamenalo, že za týmito dverami alebo stenou nájde unavený svoj pokoj. Zoberme si barokovú maľbu, akú vytvoril španielsky maliar zo 17. storočia Francisco de Zurbarán – Zrodenie panny. Vidíme, ako izbu vyčerpanej matky navštevujú ženy a nosia jej občerstvenie, zatiaľ čo skúsené pôrodné baby čistia telo novorodenej svätej Panne Márii, no plachty zostávajú čisté a bez poškvrny ako jej počatie. Okrem biblickej symboliky v druhom pláne čítame, akú funkciu mala spálňa, do ktorej malo prístup služobníctvo aj blízki. Domovská posteľ bola oveľa viac spätá so životom a s umieraním aj s nevyhnutnými verejnými návštevami. Ďalším ilustračným vzorom môže byť obraz od francúzskeho eklektického maliara Alexandra Cabanela – Žena ležiaca v posteli. V skutočnosti je v centre obrazu cudne ležiaca žena na bohato dekorovanej posteli, no prirodzenú spoločnosť jej robí mladá vrstovníčka a zarmútená stará žena so slzami v očiach demonštrujúca tragický výraz antickej scény, v ktorej, okrem iných bohatých prvkov interiéru, visí na stĺpe grécka výzbroj. Hoci všetko je naklonené samote, táto spoločnosť ju spoluvytvára, neintervenuje ju. Podobných príkladov z výtvarného umenia by sme si mohli uviesť viac, ale čitateľ publikácie Čo sme robili v posteli. Horizontálna história si vystačí s tými, čo sú zakomponované práve v tejto knihe. Obrazy sprevádzajú kapitoly na miestach, kde sa oboznamujeme s jednotlivými funkciami rôznorodého ležania a spánku.

Autorská kombinácia Brian Murray a Nadia Durrani navyše vytvárajú korektný a vyvážený portrét vo vzťahu k obom pohlaviam, pretože téma postele skĺza k otázkam sexuálneho života, v ktorom sa o rovnoprávnosti nedalo vždy hovoriť.


Brian Murray Fagan, Nadia Durrani: Čo sme robili v posteli. Horizontálna história

mamaš, 2021

Preklad: Ivana Krekáňová


Použitý obraz: A bedroom scene, Arthur Boyd Houghton (1836 – 1875)

Zobraziť diskusiu (0)

Čo sme robili v posteli. Horizontálna história

Čo sme robili v posteli. Horizontálna história

Fagan Brian

Nazrite pod perinu fascinujúcich dejín postele V tejto pútavej knihe sa Brian Fagan a Nadia Durrani venujú nekonečne rozmanitej úlohe postele v dejinách ľudstva.

Kúpiť za 14,16 €

Podobný obsah

Slovutný pán prezident

Čo číta vedúca seniorského klubu preživších pri Židovskej náboženskej obci Eva Mosnáková

Slovutný pán prezident

Odporúčam knihu Slovutný pán prezident od Madeline Vadkerty. Je o prosebných listoch občanov Slovenska, prevažne Židov, počas druhej svetovej vojny hlave štátu a duchovnému Dr. Jozefovi Tisovi. Možno namietať, že dnes máme iné problémy – vojna za našimi východnými humnami nasledovaná zdražovaním produktov, pandémia hrozí ďalšími formami.Ale sú to iné problémy? Po druhej svetovej vojne sme boli presvedčení, že krutosti fašizmu, hromadné zabíjanie vojakov aj civilistov, starcov aj detí, rasizmus, nacizmus sa už opakovať nebudú. Ale hŕstka žijúcich pamätníkov 20. storočia hľadá a nachádza podobnosti v konaní, účelovom rozhodovaní mnohých dnešných politikov u nás i vo svete s tými spred 70 rokov.Osoby a obsadenie sú iné, ale rovnaký je hlavný nástroj na uchopenie ich moci – klamstvá, prekrúcanie pravdy, až do pozície „hore nohami“. Súhlasím s vyjadrením historika Dr. I. Kamenca: pred kým mali postihnutých výnimky zo Židovského kódexu chrániť? Veď kto stál na čele štátu, proklamoval s ním súhlas a podpísal pravidlá o vyhnaní občanov štátu s cieľom ich vyvraždenia?Tak ako vtedy, aj dnes treba kričať, lebo s údivom sledujeme zástupy ľudí pomýlených klamstvami – podobne ako to bolo za vládnutia slovutného pána prezidenta.

Fašizmus náš slovenský

Čo číta spisovateľ a prekladateľ Ján Štrasser

Fašizmus náš slovenský

Pomaly a pozorne čítam túto historiografickú publikáciu, ktorá nesie podtitul Korene, podoby a reflexie fašizmu na Slovensku (1919 – 1945) a skladám klobúk pred jej autormi, ktorí sa zmocnili tejto pre nás toxickej témy so suverenitou profesionálnych historikov, no napísali ju aj čitateľsky príťažlivo. A vynára sa mi v pamäti dávny humorný príbeh, keď moderátorka istého piesňového festivalu ukončila jeho záverečný galakoncert slovami: „Skončil sa festival 1969, nech žije festival 1967!“ Kamarát, sediaci vedľa mňa, sa naklonil ku mne a povedal: „To máme pred sebou peknú minulosť!“ Anton Hruboň je mladý historik a neželám mu (ani sebe), aby v budúcnosti niekde v exile napísal pokračovanie tejto knihy pod názvom Fašizmus náš slovenský v 21. storočí.

1177 př. Kr. Zhroucení civilizace a invaze mořských národů

Čo číta historik a spisovateľ Branislav Chovan

1177 př. Kr. Zhroucení civilizace a invaze mořských národů

O takzvané morské národy musel zakopnúť každý, kto sa aspoň trochu zaujíma o dejiny staroveku. Napriek častej prítomnosti v historickej literatúre sa o nich však veľa nevie. Ani to, odkiaľ prišli, ani to, kto vlastne boli, a dokonca ani to, prečo vlastne útočili. Len si pripomeňme: okolo roku 1177 pred naším letopočtom zažili najväčšie civilizácie staroveku kolaps, z ktorého sa potom už nikdy celkom nespamätali. Reč je napríklad o Mykénach, Kréte, Cypre, Egypte, Ugarite, Kanaane, Chetitskej ríši, alebo aj o vzdialenom Elame. S ich zánikom sa spájajú práve záhadné morské národy, ktoré do starovekého sveta vpadli údajne odniekiaľ zo severu od Dunaja. Čo znamená, že možno práve z nášho územia. To by nás mohlo napĺňať aj istou hrdosťou, že práve nejakí naši vzdialení prapredkovia rozmetali mocné štáty Stredomoria na cimpr-campr. Pravda však bude asi predsa len niekde inde. Pokúsil sa to vysvetliť renomovaný americký archeológ Eric H. Cline vo svojej knižke 1177 př. kr. Zhroucení civilizace a invaze mořských národů. Hneď v úvode sa dozvieme, pod akými menami poznali votrelcov Egypťania, zachovali sa totiž na nápisoch Ramzesa III. v Medínit Habu. Pomenovania ako Šakalaš, Ceker či Danuna pre nás už asi ostanú navždy nejasné, zato meno Pelešet ukazuje pravdepodobne na Filištíncov. Kto by čakal, že po tomto trocha lingvistickom úvode sa dozvie o morských národoch niečo viac, bude sklamaný. Clinovi totiž ani tak nešlo o odhalenie ich totožnosti, ako skôr o vykreslenie zániku veľkolepého stredomorského sveta. Tak, ako to teda videl on, v širších súvislostiach, pri ktorých spomínané národy nehrajú najhlavnejšiu úlohu. Cline píše o politickej situácii, medzinárodnom obchode, kultúrnych vzťahoch, ale aj o zemetraseniach, katastrofálnych suchách a následných hladomoroch. Snaží sa tak dopátrať, čo mohlo stáť za tragédiou na prvý pohľad neohroziteľných štátov. Eric Cline je vynikajúci rozprávač, jeho knižka sa dá prečítať jedným dychom. Pre nášho čitateľa to môže byť ešte navyše zaujímavá skúsenosť, ako sa dá písať o histórii. Cline o nej píše trocha inak, ako sme v našich zemepisných šírkach zvyknutí.