— Dobrý večer, dobrý večer, dóóóbrýýý večééér, Cééézareaaa!!!

Javisko je prázdne. Výkrik sa ozýva spoza kulís. Sediaci v sále sa pomaly utíšia a v očakávaní sa usmievajú. Chudý malý muž v okuliaroch vpadne na scénu z bočných dverí, akoby ho tam ktosi postrčil alebo vykopol. Potáca sa ešte pár krokov po javisku, skoro spadne, zabrzdí oboma rukami o drevenú podlahu, potom prudko vytrčí zadok nahor. Ojedinelý smiech a potlesk v publiku. Ľudia stále prichádzajú z foyeru a nahlas sa bavia. Dámy a páni, ohlási zovretými ústami chlapík sediaci za osvetľovacím pultom, privítajte potleskom Dovaleho G. Muž na javisku je ešte stále zohnutý v opičom postoji, veľké okuliare mu krivo sedia na nose. Pomaly otáča tvár smerom do sály, dlho sa zadíva, nežmurká.

— Ááá, zahundre, to nie je Cézarea, čo? Smiech. Pozviecha sa a oklepe si ruky od prachu. Zase to ten môj agent posral? Z publika počuť výkriky. Muž sa na nich udivene pozrie: Čože? Čo ste to vraveli? Ty, stôl číslo sedem, áno ty, gratulujem k perám, pristanú ti! Žena sa zachichoce a zakrýva si rukou ústa. On stojí na kraji scény, zľahka sa kolíše dopredu a dozadu. Tak ale vážne, zlato, naozaj si povedala Natanja? Oči sa mu rozšíria, takmer zaplnia sklá okuliarov: Moment, rozumiem dobre? Tvrdíš mi tu tak trúfalo a s jasnou mysľou, že som fakticky teraz v Natanji a navyše nemám ani nepriestrelnú vestu? S hrôzou si prekríži ruky na rozkroku. Publikum pobavene buráca. Tu a tam sa ozve hvízdanie. Vchádza niekoľko ďalších párov a za nimi hlučná skupinka mladíkov, zrejme vojakov na dovolenke. Malá sála sa zaplňuje. Známi si navzájom mávajú. Tri čašníčky v šortkách a blýskavých fialových tielkach sa vynoria z kuchyne a rozídu sa pomedzi stoly.

— Pocem, ty Pery, usmeje sa na ženu pri stole číslo sedem, ešte som s tebou neskončil, poďme sa o tom pobaviť… Vážne, lebo mi pripadáš ako seriózne dievča, aj s vycibreným vkusom, ak to dobre chápem, ten zaujímavý účes ti vytvoril – skúsim hádať – ten projektant, čo nám postavil mešity na Chrámovej hore a jadrový reaktor v Dimone? Smiech v publiku. A ak sa nemýlim, čuchám tu aj vôňu fúry peňazí… Nemám pravdu? Ha? Dolných desaťtisíc? Nie? Fakt nie? Poviem ti prečo. Lebo tu vidím aj skvostný botox, aj zmenšenie pŕs, ktoré sa trochu vymklo z rúk. Ver mi, ruky by som mu dolámal, tomu doktorovi.

Žena si tisne paže k telu, rukami si zakrýva tvár a spomedzi prstov vydáva pobavené škreky. Muž na scéne počas rozprávania pobehuje sem a tam, šúcha si dlane a prechádza pohľadom po divákoch v sále. Na nohách má kovbojské topánky s podpätkami, ktoré sprevádzajú jeho pohyby strohým bubnovaním.

Len mi vysvetli, zlato, zvyšuje hlas a ani sa na ňu nepozrie, ako to, že také inteligentné dievča ako ty nevie, že takú vec treba človeku oznámiť opatrne, s rozumom, s citom, a nie vyhŕknuť naňho: Si v Natanji! Bum! Čo ti to napadlo? Treba človeka na to pripraviť, najmä ak je taký vychudnutý. Rýchlym pohybom si zdvihne vyblednuté tričko a publikum zalapá po dychu. Čo, nie je tak? Otrčí odhalené brucho na divákov napravo aj naľavo od javiska a pošle im široký úsmev. Videli ste? Kosť a koža, väčšinou chrupavka. Poviem vám, keby som bol kôň, už by zo mňa spravili lepidlo, všakže? Rozpačité pochechtávanie v publiku, znechutené vzdychy. Pochop, dušička, vracia sa k žene pri stole číslo sedem, aby si nabudúce vedela, takéto správy sa hovoria človeku opatrne, dopraje sa mu predtým trochu narkózy. Lokálnej anestézie. Umŕtviš mu jemne ušný lalok: Blahoželáme, Dovale, najkrajší z mužov, vyhral si! Získal si cenu – účasť na špeciálnom experimente tu v regióne pobrežnej nížiny. Nič zdĺhavé, hodinka a pol, najviac dve, maximálny čas, čo normálny človek vydrží obnažený pred ľuďmi tu, v tejto lokalite…

Publikum sa smeje a muž je prekvapený: Čo sa smejete, vy hlupáci? Veď je to o vás! Ľudia sa smejú ešte viac. Moment, ujasnime si to – už vám povedali, že vy ste tu dnes iba ako zahrievacie publikum, predtým než príde to pravé? Piskot, výbuchy smiechu. Z niekoľkých kútov sály sa ozýva aj „búúú“ a búchanie do stolov, ale väčšina publika sa zabáva. Do sály vchádza ďalší pár, obaja sú vysokí a štíhli, hebké zlaté vlasy im poskakujú na čele: mladý chlapec a dievča, alebo azda dvaja chlapci, oblečení do lesklého čierneho, motorkárske helmy pod pazuchami. Muž na javisku na nich vrhne pohľad a na tvári sa mu mihne letmá vráska.

Neprestajne sa pohybuje. Raz za čas sprevádza svoje rozprávanie svižným rozmachom päsťou do vzduchu a potom sa klamlivými pohybmi boxera vyhýba súperovi. Publikum sa baví. Zatieni si rukou oči a pátravo prehliada sálu, ktorá už je takmer celá ponorená v tme.

Hľadá mňa.

David Grossman

Vojde kôň do baru

preklad: Silvia Singer

Artforum 2016

Zobraziť diskusiu (0)