Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

Dážďovníky

Fernando Aramburu

AUGUST

1

Príde deň, keď ktokoľvek, nech je aj akokoľvek pri­brzdený, začne určité veci chápať. Mne sa to prihodilo v polovici dospievania, možno o niečo neskôr, keďže som bol pomalšie sa vyvíjajúci chlapec a podľa Amaliiných slov aj nekompletný.

Počiatočný údiv vystriedalo sklamanie a potom nasledovalo už len plazenie sa po podlahe života. Prežíval som obdobia, keď som sa stotožňoval so slimákmi. Nehovorím to preto, že sú škaredé a slizké, ani preto, že dnes mám zlý deň, ale preto, ako sa hýbu a že vedú život, v ktorom vládne pomalosť a monotónnosť.

Už nebudem žiť dlho. Jeden rok. Prečo rok? Netuším. Ale to je moja konečná hranica. Amalia mi v období vrcholiacej nenávisti vyčítala, že som nikdy nedospel. Ženy posadnuté zášťou často chrlia takéto urážky. Aj moja matka nenávidela môjho otca a rozumiem tomu. Aj on nenávidel sám seba a z toho mal sklony k násiliu. A aký ohromný príklad nám to s bratom dávali! Dostaneme nahovno výchovu, vnútorne nás zlomia a ešte očakávajú, že budeme poctiví, vďační, milí a bude sa nám dariť.

Nemám rád život. Nech si pokojne je nádherný, ako tvrdia niektorí pesničkári a básnici, no mne sa nepáči. Nech za mnou nikto nechodí s chválami na západ slnka, hudbu a tigrie pruhy. Doriti so všetkými čačkami. Život mi pripadá ako zvrátený vynález, zle vymyslený a ešte horšie zrealizovaný. Bol by som rád, keby Boh existoval, bral by som ho na zodpovednosť. Povedal by som mu, čo je zač: hochštapler. Boh musí byť nadržaný starec, ktorý z vesmírnych výšin špehuje, ako sa zvieracie druhy medzi sebou pária a súperia a vzájomne sa požierajú. Jediným Božím ospravedlnením je, že neexistuje. A jednako mu odopieram rozhrešenie.

Ako dieťa som mal rád život. Veľmi som ho miloval, hoci som si to neuvedomoval. Večer, len čo som si ľahol do postele, ma matka pobozkala na viečka a zhasla lampu. Najviac sa mi na nej páčila jej vôňa. Otec zapáchal. Nie v zmysle smradu, ale aj keď sa navoňal parfumom, razil z neho pach, ktorý vo mne vyvolával inštinktívny odpor. Mohol som mať takých sedem alebo osem rokov, keď som raz v kuchyni, kým matka ležala v posteli s jednou zo svojich migrén, odmietal zahryznúť do pečeňového rezňa a už len pri pohľade naň ma napínalo, otec sa nahneval, vytiahol svoj obrovský penis a povedal mi: „Aby si ho mal jedného dňa takého, musíš zjesť ešte veľa pečienok.“ Neviem, či niekedy urobil to isté môjmu bratovi. Doma sa s bratom maznali viac ako so mnou. Je zrejmé, že rodičia ho považovali za krehkého. On si myslí opak a domnieva sa, že ich miláčikom som bol ja.

Počas dospievania sa mi život páčil čoraz menej, ale stále som ho mal rád. Teraz ho vôbec nemám rád a nemám v úmysle ponechať na prírodu, kedy jej budem musieť vrátiť požičané atómy. Rozhodol som sa, že do roka spácham samovraždu. Dokonca som si určil aj dátum: 31. júla, v stredu večer. Za tento čas si musím urobiť poriadok vo svojich veciach a prísť na to, prečo nechcem zostať nažive. Dúfam, že moje odhodlanie ostane pevné. Zatiaľ je.

Boli časy, keď som chcel slúžiť ideálom, ale nepodarilo sa mi to. Rovnako mi nebolo dané zažiť pravú lásku. Predstieral som ju obratne, niekedy zo súcitu, inokedy za odmenu v podobe niekoľkých milých slov, trochy spoločnosti alebo orgazmu, ako to podľa mňa robievali a robia aj iní. Možno mi otec počas výjavu s pečienkou prejavoval lásku. Problém je v tom, že niektorým veciam človek nerozumie, lebo ich ani nevníma, hoci ich má rovno pod nosom, a tiež v tom, že mne láska nasilu nejde. Som chudák, ako opakovala Amalia? A kto ním nie je? Pravdou je, že seba neprijímam takého, aký som. Nebude mi ľúto opustiť tento svet. Napriek svojim päťdesiatim štyrom rokom mám stále na pohľad príjemnú tvár a niekoľko predností, ktoré som nikdy nedokázal využiť. Oplývam zdravím, zarábam dostatočne, žijem si pohodlne. Možno som bol ukrátený o to, že som nezažil vojnu, rovnako ako otec. Otec si svoju nenaplnenú túžbu zúčastniť sa boja vynahrádzal násilím na svojich blízkych, na všetkom, čo narúšalo jeho životný rytmus, a aj na sebe. Bol to tiež chudák.

..................

preklad Peter Bilý

Fernando Aramburu

(* 1959) je španielsky spisovateľ, básnik, prozaik a esejista, píšuci po španielsky a baskicky. Od roku 1985 trvalo žije v Nemecku a od roku 2009 sa naplno venuje literatúre. Napísal niekoľko románov, z nich napríklad kniha s autobiografickými prvkami z roku 2012 Años lentos (Pomalé roky) je akousi prípravou na veľkú ságu Vlasť. Posledným autorovým dielom je poetická autobiografia Autorretrato sin mí (2018, Autoportrét bezo mňa). Vlasť je prvou Aramburuovou knihou preloženou do češtiny. V Španielsku sa jej predalo vyše milióna výtlačkov a vyšla vo viac ako šestnástich jazykoch. Získala mnohé ceny, španielske i medzinárodné.

Dážďovníky

Dážďovníky

Aramburu Fernando

Nový výnimočný román Fernanda Aramburu, ktorý nadväzuje na medzinárodný úspech románu Vlasť, je literárnou udalosťou roka. „Skvelý román o ľudskosti, dôstojnosti a nádeji.“ Domingo Ródenas, Periódico

Kúpiť za 33,94 €