Ako sa žije ilustrátorom v Poľsku? Nie vždy vydavateľstvá v tiráži uvádzajú názov grafického štúdia, dizajnéra alebo dokonca použitý font, mnoho ľudí netuší, aká práca je za jedinou knihou. Povedomie sa zvyšuje, no pomaly.

Nemám rád slovo ilustrácia, my nerobíme ilustrácie. To slovo sugeruje, že ilustrácia zobrazuje to, čo je v texte, alebo že mení to, čo ten text presne komunikuje. Dobrý ilustrator je ten, ktorý vie text obohatiť. My ale nerobíme ilustrácie oddelene od textu. Aby ste mi rozumeli, museli by sme sa vrátiť o niekoľko rokov späť. Pred rokom 90 všetci cenení poľskí grafici, celá poľská škola plagátu, všetci robili aj knihy pre deti a nikoho by vtedy nenapadlo podceňovať ilustrovanie detských kníh. Deväťdesiate roky boli v tomto strašné, všetko sa zmenilo a po roku 2000 sa všetko začalo meniť opäť k lepšiemu – teda tak, ako to poznáme dnes. Vo veľkej miere je to aj zásluha vydavateľstva Dwie Siostry. Pre nás, aj všeobecne pre poľských grafikov je nemysliteľné, aby naše mená neboli uvedené na obálke knihy, na ktorej spolupracujeme.

Týka sa to aj fontov?

Pokiaľ ide o písmo - mnoho ľudí sa už snaží informácie o použitých písmach zverejňovať, povedomie o tom, že aj písmo je dôležitou súčasťou knihy, sa zlepšuje. Za posledných 10-15 rokov už všetci pochopili, že navrhovanie fontov je v cene práce grafika a ich on-line predaj je primárnym príjmom dizajnéra. My sme začali tematicky aj graficky kompletne spracované knihy navrhovať začiatkom roku 2008, sme autormi textu aj ilustrácií a neviem si predstaviť robiť to inak. S vizuálnou časťou textu by sa malo narábať tak, aby nebola narušená jeho integrita. Urobiť dobrý grafický dizajn a typografiu je oveľa ťažšie než len priložiť ilustráciu k textu – to môžete vidieť na kurzoch a školách: takýchto ilustrátorov je oveľa viac, než tých, ktorí vedia, ako navrhnúť jeden grafický celok, a je stále mnoho ľudí, ktorí sa to chcú naučiť.

O vás je známe, že si veľmi dávate záležať na tom, aby zahraničné vydania vašich kníh boli prevedené do toho ktorého jazyka naozaj presne.

To je niekedy ťažké, najmä keď hovoríme o preklade do takých jazykov ako je arabčina alebo čínština. Podklady pripravuje vždy niekto cudzí, koho si najme vydavateľstvo: v prípade slovenskej verzie to bola externá firma, absolútne nekompetentná, práca bola neuveriteľne frustrujúca, aj keď to nie je vôbec pravidlom. Práca s Rusmi a Číňanmi bola jednoducho úžasná! Napríklad prenesenie vizuálnej vrstvy Mapy je zdanlivo jednoduchá, mechanická práca, nevytvárame predsa nič nové. A predsa nás čakali prekvapenia - napríklad v čínskom vydaní boli mapy takmer... prázdne, pretože čínska abeceda je odlišná a každý čínsky znak vyjadruje jedno celé slovo.Takže v skutočnosti musíme Mapy prekladať ako celok - textovú vrstvu aj všetky obrázky. Jediný jazyk ktorý okrem poľštiny dobre poznáme, je angličtina, takže nie je možné mať všetko pod kontrolou tak, ako by sme chceli. Američania sa pôvodného textu nedržali presne a snažili sa preložiť ho tak, aby znel ako ich školský jazyk. Napríklad slovné spojenie "niečo sa varí pod zemou," nahradili superjednoznačným výrazom "gejzír". Sú to detaily, ale dôležité.

Dám vám jeden príklad. Existujú písma serif a sans serif, teda pätkové a bezpätkové. Robili sa výskumy, ako deti vnímajú rôzne fonty a podľa týchto štúdií možno predpokladať, že ak sa dieťa učí z kníh, v ktorých sa používa, napríklad, sans serif, dieťa bude s väčšou pravdepodobnosťou chcieť čítať knihu, v ktorej je serifove písmo.Teda takú ktorú si nebude spájať so školou. Deti nechcú čítať po škole to, čo majú čítať v triede. A v hre je ešte jedna vec. Máme veľa učiteľov, z ktorých každý má rôzne predispozície, no školský systém vyžaduje, aby mal každý učiteľ široký rozsah vedomostí. Preto potom zúfalo nudne opisujú veci, ktoré sú naozaj fascinujúce. No nie je úžasné napríklad to, ako funguje betón?

Pre mňa áno a preto sme si tak obľúbili D.O.M.E.K aj D.E.S.I.G.N. Vašou najúspešnejšou knihou sú pravdepodobne Mapy. Ako vznikali?

Vybrali sme si krajinu, a potom sme o nej spolu vyberali najzaujímavejšie fakty. Posledné mesiace nám pomáhala moja študentka, ktorej úlohou napríklad bolo pripraviť zoznam 50 zaujímavých ľudí alebo zvierat spojených s danou krajinou. Vopred sme si určili pravidlá a na základe nich akúsi banku kľúčových slov, takže sme presne vedeli, čo by určite v knihe byť nemalo a čo sa tam naopak objaviť musí. Potom sme si Olou sadli a kreslili. Keď sme mali 70-80 ilustrácií, hodili sme ich na mapu – a videli, ako to vyzerá, čo sa deje mimo mapu, či treba niečo dokresliť, zaplniť voľné miesta. Potom farba a potom do procesu vstúpil prvý editor. On je takým cedidlom, ktoré zachytí chyby. Prvé poľské vydanie sme konzultovali s rôznymi odborníkmi, a preto namiesto "orzeł bielik" je jednoducho "bielik" (orol morský), pretože "orzeł bielik" je populárny, ale nesprávny nazov vtáka . Napríklad pri knihe o vesmíre sme pracovali s odborníkom z CERNu - bol fantastický, hneď pochopil, o čo nám ide a tak to išlo veľmi rýchlo. Použili sme systém farebného kódovania: červenou označil veci, ktoré nutne musíme zlepšiť, napísať alebo vysvetliť inak, žlutou veci, ktoré je potrebné len poopraviť a zelenou farbou povedal: "Je to v poriadku, aj keď vedec by to mal povedať inak."

V mapách sú stovky obrázkov, textov, ako to funguje technicky? Ako komunikujete s vydavateľstvami?

Kedysi sme každý jednotlivý problém v "Mapách" riešili mailom a to bolo strašné. Teraz používame Slack – program, ktorý nám umožňuje združovať témy, rozdeľovať ich a upravovať tak, že všetci účastníci vidia zmeny. Takto komunikujeme s Jadziou (Jadwigou Jędras - vydavatelkou, spolumajiteľkou vydavateľstva Dwie Siostry), hádžeme tam už hotové výkresy alebo vzory - máme tam asi 120 kanálov, okrem iného je tam aj kanál, vďaka ktorému môžeme viesť takýto rozhovor. Toto velmi urýchľuje prácu. Súbory sú automaticky synchronizované, takže vidíme všetky zmeny bez ohľadu na to, či niekto sedí pri počítači alebo nie. Pri práci na prvých návrhoch knihy používame GoogleDocs.

V prvom vydaní Máp Slovensko údajne chýbalo.

Čo sa týka Slovenska a jeho absencie v prvom ročníku, poviem anekdotu. Volala nám raz dáma pobúrená tým, že v knihe sú všetky krajiny, chýba iba Česká republika a Maďarsko. To je pravda, v prvom vydaní je len 42 krajín, napriek tomu, že ich je v skutočnosti 206. Ak by sme chceli zaradiť 100 máp, ako by sme rozdelili knihu do zväzkov? Európskych krajín sme úmyslene zaradili ešte menej, pretože sme chceli ukázať, že všade je zaujímavo, nechceli sme urobiť eurocentrickú knihu. Pravdaže sme občas kopírovali niektoré stereotypy známe z turistických brožúr, ale pravdou je, že ľudia z týchto krajín sú hrdí práve na ne. Zoberme si nášho Chopina: na jednej strane je stereotypne spájaný s Poľskom, na druhej strane by bolo ťažké vynechať ho.

Aké boli reakcie z iných krajín?

Pri niektorých vydaniach ľudia reagovali veľmi podráždene: pri českom a portugalskom sme dostávali e-maily s vyhrážkami typu „obeste sa“ alebo "aby ste dostali rakovinu", Írska mapa bola zase napr. pri hodnotení na Amazone ocenená alebo piatimi hviezdičkami, čiže skvelá kniha, alebo jednou hviezdou s argumentom, že neexistuje žiadne Írsko, a preto je kniha úplne zlá. Po vydaní španielského prekladu boli naštvaní Portugalci, lebo Španielsko bolo roztiahnuté na celom Pyrenejskom polostrove BEZ Portugalska a to automaticky viedlo k záveru, že vôbec netušíme, kde Portugalsko leží, a myslíme si, že je súčasťou Španielska.

A čo štáty, pri ktorých oficiálnom uznaní neexistuje všeobecná zhoda?

Urobili sme napríklad mapu, ktorá pravdepodobne nikdy nebude publikovaná, pretože na nej nie sú Izrael a Palestína rozdelené. Poľsko uznáva Palestínu, prečo by tam nemala byť? No podľa izraelského vydavateľa je nemožné takú mapu vytlačiť, pretože je to urážka. Mimochodom, tá mapa je nepravdivá, pretože sú na nej smejúce sa palestínske deti. Napríklad Turecko by chcelo odstrániť z knihy niektoré ostrovy. Turecko považuje tieto ostrovy za vlastné, no nemôže to povedať otvorene, pretože sa snaží vstúpiť do Európskej únie, a okrem toho všetko musi prejsť cez vojenskú (armádnu) cenzúru.

Na Slovensku práve vyšiel preklad knihy Atlas neexistujících zemí britského geografa Nicka Middletona, do ktorého zaradil 50 takýchto neuznaných štátov a tiež svoj výber považuje za subjektívny a neúplný. Neexistuje predsa nijaká vyššia inštancia, ktorá by určila čo je a čo nie je štát či krajina.

Áno, je veľa podobných čudných situácií: Je alebo nie je Taiwan uznaný? Zaradili sme do Máp asi 20-30 mimoeurópskych krajín, ktoré neustále nejaký editor prezerá. Pred Mapami vydavatelia hovorili: "kupujeme práva ku knihe, takže si s nimi môžeme robiť, čo chceme." Pre mňa je absolútne neprijateľný argument, že treba upraviť Mapy podľa krajiny do ktorej sú prekladané. Keď idem do gruzínskej reštaurácie, nechcem jesť poľské pirohy pripravené gruzínskym spôsobom, ale chcem jesť to, čo jedia Gruzínci! Mapy vznikli v krajine, kde je málo slnka, preto je kniha taká aká je a iná nebude. Treba ju preložiť takú aká je, alebo nevydávať vôbec. Naše knihy sú autorské knihy. Dokonca aj v prípade, že vydavateľ navrhne tému - napr. urobte knihu o architektúre - tak vznikol D.O.M.E.K - sa všetko utvára súbežne, aj text aj vizuálne vrstvy.

Povedzme si úprimne, čítať niektoré detské knižky alebo pozerať s deťmi niektoré filmy je pre rodičov trochu útrpné. Pri vašich knihách to tak nie je, tak ako napríklad pri Lego Movie – Rodičia tam nájdu fóry, ktoré deti nepochopia, nepostrehnú, no ani tam neprekážajú.

Samozrejme, nebolo treba génia, ktorý by prišiel na to, na čo pred niekoľkými rokmi prišlo filmové štúdio Pixar: že do kina na detský film musí s tými deťmi niekto ísť. Samozrejme, že robíme knihu pre seba a pod kontrolou si držíme len pojmy v texte. Obaja sme skončili pedagogiku, ale to nám pri tvorbe kníh nepomohlo: keby to tak bolo, vydali by sme učebnice. Ani skutočnosť, že máme deti, náš spôsob práce tiež nezmenila. Deti sú naši partneri, nemali by sa pri čítaní cítiť ako v škole.

S Danielom Mizielińskim sa rozprávali Kama Margielska a Monika Kompaníková, rozhovor bol zverejnený v novinách Čo čítať?.

Srdečne pozývame aj na virtuálne uvedenie detského atlasu Mapy počas Dobrého trhu:

Poľský inštitút, nám. SNP, Bratislava, sobota 17. 12.

Zobraziť diskusiu (0)