Deti, ktoré prežili týranie Mengeleho, sa museli znovu naučiť milovať svet
Kniha Mischling nie je najsilnejšia v opisoch hrôz, ktoré v koncentračnom tábore Osvienčim zažili 12-ročné dvojčatá, ale v líčení ich života po oslobodení Červenou armádou.
Kniha americkej spisovateľky Affinity Konarovej o experimentoch sadistického doktora z Osvienčimu Josefa Mengeleho na (nielen) dvojčatách zrejme nebude pre tých, čo neprečítali veľa literatúry s témou holokaustu, tým pravým titulom na „úvod do problematiky“. Na to je príliš obrazná a plná magického realizmu.
A aj tí, čo majú k téme načítaného veľa a poznajú svedectvá väzňov z koncentrákov, sa zase budú pomerne pomaly predierať prvou polovicou príbehu o poľských dvojčatách zaradených do programu odporných Mengeleho „experimentov“ nielen s ľudskými telami, ale aj dušami a so slobodnou vôľou, a rozmýšľať, prečo ju niektoré kritiky tak velebia.
Pomaly smerom k chaosu
Dôvody pomalého čítania a váhania, či pokračovať, sú dva: ťažoba samotnej témy znásobená tým, že rozprávačkami sú 12-ročné identické dvojčatá Perla a Staša, teda samotné „subjekty“ Mengeleho diabolskej krutosti, a potom Konarovej lyrizované opisy, košatý jazyk a fantazijné pasáže hlavných hrdiniek, zrejme vyvolané aj medicínskymi pokusmi, čo na nich robili. Tie sú také silné a dospelé, že čitateľ pochybuje, či by ich 12-ročné deti mohli takto naformulovať.
Druhá polovica knihy Mischling, nesprávne označovanej za debut (Konarová publikovala už v roku 2009 román The Illustrated Version of Things o dievčati, ktorého starí rodičia prežili holokaust), je oveľa dynamickejšia a autorku zásadne rehabilituje. Čitateľa, čo bude dostatočne trpezlivý, a treba povedať, že aj „otrlý“ a nevzdá to niekde okolo 50. strany, vtiahne do horúčkovitého chaosu po oslobodení Osvienčimu Červenou armádou. V tejto časti Konarovej próza vyslovene uteká, tak rýchlo, ako sa rozplývajú nádeje tých, čo prežili a dúfajú, že tam vonku to bude ako predtým. Nebude, lebo všetko sa zrútilo a hlavne – zmenili sa oni sami.
Konarová sa vo svojej knihe nechala inšpirovať skutočným príbehom rumunských sestier, dvojičiek Miriam a Evy Mózesových, ktoré boli medzi 160 preživšími z tritisíc detí, čo sa dostali do Mengeleho „zoo“, a neskôr založili organizáciu na ich podporu.
Perla a Staša
Ich život v Osvienčime je však len hrubým rámcom Konarovej rozprávania. Ostatné, vrátane desivých opisov (stovky ľudských očí pripichnutých na stene), je autorská licencia. Začína sa už významom mien, ktoré dala hlavným hrdinkám. Perla je rovnako ako drahý kameň vzácna, Staša (Anastasia) znamená vzkriesenie. Odlúčenie, čo pre ne pripravil krutý Mengele, je ich osudom už od samého začiatku. Perla sa prvá pýtala na svet, Stašu jej neprítomnosť v maminej maternici vystrašila.
Vo svojej embryonálnej ružovosti som stála pred touto pravdou – bez Perly sa stanem odkrojkom, bezcennou vecou, človekom neschopným lásky.
Presne to tušil Mengele, keď Perlu poslal do „klietky“, aby skúmal, ako na identické dvojčatá vplýva nielen odlišná „liečba“, ale aj fyzická separácia. Perla a Staša, v ktorých hľadal árijské črty, lebo boli blond (aj keď im to „kazili“ hnedé oči), boli až do príchodu do Osvienčimu klasickými dvojčatami. Jedna bola extrovertnejšia a druhá zase skôr pozorovateľka ako líderka. Po vojne sa museli pozbierať z popola. Mali vzácne šťastie, že boli vzkriesené spolu.
A dokázali ešte viac – odpustiť.
Moje odpúšťanie bolo ustavičným opakovaním, potvrdzovaním faktu, že stále žijem, že som dôkazom toho, že ich experimenty, ich čísla, ich vzorky, že to všetko bolo nanič – zostala som ako hold ich podceňovaniu toho, čo môže dievča zniesť. Moje odpustenie hovorilo jasnou rečou o ich nezdare zničiť ma,
hovorí Perla.
Príbeh sa končí takmer rozprávkovo. Dve ubolené polovice do seba znovu zapadli.
Skúsme znova,“ povedala Staša. Jej vetu som nemusela dopovedať. Vedela som, ako to myslí – musíme sa znova naučiť milovať svet.
Jana Shemesh
text sme prebrali z Denníka N