Súčasný svet je prakticky na všetkých úrovniach kontaminovaný nezdravým dosahom všadeprítomnej mediálnej expozície. Pointa výbornej autorkinej novinky by sa dala stručne zhrnúť asi takouto jednou vetou.

Začiatkom nového milénia prišli mnohé komerčné televízne kanály s novým formátom zábavných programov. Medzi nimi sa rýchlo začali presadzovať napospol veľmi stupídne poňaté reality show, doslova priamo zacielené na exhibicionistické predvádzanie nízkeho sebavedomia či celkovo nejakým spôsobom nevyrovnaného ega jednotlivých zúčastnených. Dostavil sa prudký prechodný úspech v podobe značnej mediálnej sledovanosti. Následne nato si aj niektorí z protagonistov dokázali zabezpečiť istú pozornosť a pochybnú slávu.

Vlna prvotného záujmu však časom opadla. Navyše s postupujúcim technologickým pokrokom sa objavili nové, oveľa jednoduchšie, rýchlejšie, lacnejšie, ale zároveň aj o to nebezpečnejšie formy upriamenia pozornosti širokého okolia na vlastný svet. Nastúpivšia éra najrozmanitejších sociálnych médií akoby rozpustila izolačnú vrstvu medzi televíznymi kamerami a bežnými ľuďmi – odrazu si svoju najrôznejšími smermi orientovanú reality show môže podľa ľubovôle vysielať úplne každý. Dokonca na tom i mimoriadne úspešne zarábať: s „hviezdami internetu“ vykazujúcimi patričné ratingy sledovanosti rady podpisujú lukratívne kontrakty rôzne obchodné značky, takouto cestou propagujúce svoje komerčné produkty.

Na príbehu hlavnej hrdinky Mélanie však autorka jasne demonštruje, čo za katastrofu môže niekomu privodiť takýto spôsob života, ktorý si človek na dôvažok dobrovoľne vyberá celkom vedome, aby učinil zadosť svojmu zdeformovanému egu. Aké patologické prejavy dokáže takéto správanie nabrať a následne navždy poznačiť alebo rovno celkom zdevastovať existenciu svojich najbližších, detí predovšetkým, ktoré sú k tomuto navyše vyslovene zneužívané nezodpovedným prístupom zaslepených rodičov. A nielen ich, keďže toto všetko má celkom zrejmý vplyv na myslenie nezanedbateľnej časti populácie, čo so sebou nesie nejedno desivé riziko: prepadnutie depresiám, zničenie akýchkoľvek prirodzených sociálnych väzieb, psychické poruchy, závislosti a ďalšie dysfunkcie, od ktorých je k úplnému koncu iba na krok.

Delphine de Vigan pracovala dvadsať rokov ako riaditeľka vedeckého výskumu, než sa plne oddala spisovateľskej dráhe. Skúsenosti nadobudnuté v pôvodnom povolaní však dokázala vynikajúco zužitkovať práve v spôsobe svojho umeleckého vyjadrenia. Výsledkom toho je autorkin sofistikovane prepracovaný, formálne superpresný jazyk. Minimalisticky strohý, zacielený priamo na podstatu skúmaného javu, zároveň maximálne obsažný, funkčný a jednoducho výborne čitateľný. V tomto prípade to znamená, že jej rukopis je zbavený akýchkoľvek nadbytočností, pričom si zachováva pestrosť, bohatý výraz a komplexnosť, takže dôkladné spracovanie i takto vážnej problematiky napokon zaberie skôr striedmejší počet strán.

Komornejšie ladená uhrančivá atmosféra, zopár postáv s presvedčivo vykreslenými charaktermi. K tomu adekvátne skombinované prvky sociálnej drámy, detektívneho románu, akéhosi neakčného psychologického trileru i ľahký dotyk dystópie, keďže záver je situovaný do veľmi blízkej budúcnosti. Ešte pridáme trpko ironický úškrn nad daným stavom vecí a na svete je skutočne výborný text hovoriaci o negatívnych aspektoch pakultúry novodobých sociálnych médií, či skôr konkrétnych prejavov, ktorými sú na nich používatelia ochotní exhibovať.

Delphine de Vigan tak v najnovšom románe prináša nanajvýš súčasný materiál, precízne spracúvajúci vážnu tematiku, o ktorej sa doteraz vraví stále málo. Jeho idea je pritom ak už nie celkom katastrofická, tak určite aspoň varovná. Minimálne jeden autorkin oddaný priaznivec pri ňom plne docenil prednosti svojho desaťapolročného tlačidlového telefónu.

Delphine de Vigan: Děti nade vše

Odeon, 2021 (edícia Světová knihovna)

Preklad: Alexandra Pflimpflová

320 strán

Zobraziť diskusiu (0)