Zároveň sa v jej preklade do knihy konečne vrátila mimoriadne dôležitá kapitola U Tichona, ktorú z istých etických dôvodov nezverejnil ešte autorov pôvodný ruský vydavateľ. Aj o týchto cenzorských príčinách sa okrem ďalších vítaných súvislostí môžeme dočítať vo vynikajúcom doslove od nášho špičkového rusistu Valerija Kupku, pričom toto nové vydanie obohacujú aj také potrebné a poctivo spracované vysvetlivky prinášajúce ďalšie informačné roviny.

Pevnej kotvy niet
Hádam už letmý úvod dostatočne naznačil, že tentoraz naozaj neradno čakať ľahko stráviteľné čítanie. K spisovateľovi Dostojevského formátu sa také vlastne vôbec nehodí, a práve Diablom posadnutí bývajú považovaní za autorov minimálne kompozične najkomplikovanejší výtvor.

Fiodor Michajlovič ho postavil na dvoch hlavných mohutných pilieroch. Jedným sú jeho mimoriadne pohnuté životné skúsenosti a útrapy. Druhý je tvorený skutočným súdnym procesom s revolucionárom Nečajevom, odsúdeným za vraždu študenta Ivanova, ktorý chcel vystúpiť z nečajevovského anarchistického krúžku. Dostojevskij tento proces počas celého trvania bedlivo sledoval, čím si okrem iného pripomenul i vlastnú opozičnícku činnosť v petraševskom krúžku spred dvadsiatich rokov, za ktorú bol sám odsúdený na trest smrti, minútu pred vykonaním rozsudku napokon zmeneným na štvorročné väzenie v sibírskom lágri a následné dlhoročné vyhnanstvo spojené s nútenou vojenskou službou.

Na základe týchto inšpiračných zdrojov napísal obsiahly a dramatický generačný román s množstvom psychologických prvkov, ktorý však možno čítať aj ako temný politický triler. V prvom pláne totiž zaznamenáva jasný rozpor medzi stratenou generáciou doma usadlých rodičov a ich vykorenenými deťmi, náhle privandrovanými odkiaľsi z bezbožnej neruskej cudziny. Ako primárne pozorovacie stanovisko si potom autor zvolil akési zapadnuté mestečko v ktorejsi v Ch-nskej gubernii.

V hrubších obrysoch môžeme na tento skutočne zložitý text nazerať napríklad ako na hlbokosiahlu rozpravu o tom, akým smerom sa má vydať cárske impérium. Má vykročiť revolučnou cestou západoeurópskej racionalistickej modernizácie? Alebo má zostať izolované v opare východného mysticizmu, vyznávajúc osobitú ruskú cestu v podobe vzývania „svätej myšlienky“ o velikášskom imperiálnom spasiteľstve?

Dostojevskij presne odhadol, ktoré smerovanie je správne a dlhodobo perspektívne. Mal to byť príklon k celospoločenskej obrode prostredníctvom vzdelania, práce a postupného budovania otvorenej, zodpovednej občianskej spoločnosti podľa vzoru prosperujúcich európskych štátov. Zároveň však ešte oveľa britkejšie postrehol, prečo to u nich nepôjde, dopadne to ako vždy a nakoniec úplne stroskotá.

Ruský človek je vlastnou existenciou nekonečne traumatizovaný. Nechce sa mu ísť vpred ani zbaviť sa okovov otroctva. Najviac sa obáva toho, že by nemal koho neznášať, hoc by sa aj počas noci Rusko zmenilo na normálnu, ľudskému bytiu žičiacu krajinu. Jeho nekonečná tragédia vyviera z najhlbšej nenávisti ušliapanej ruskej existencie k sebe samej, čoho príčinu radno hľadať práve v tisícročnej macošskej nevľúdnosti jeho domoviny. Revolučná idea, trebárs aj ušľachtilá či oslobodzujúca, musí byť preto pohltená touto nihilistickou čiernou dierou útrpnej každodennosti. To má za následok doslova psychicky choré, načisto prepólované videnie reality. Zákonom je zmar, chaos, snaha o celkové rozbitie štátu, absolútny teror a v podstate úplné zničenie sveta v dosiaľ poznanej podobe. Až po jeho zániku nastane zamýšľaná obroda, z ktorej vzíde vybájená svetová rovnosť. Revolucionár, fanaticky oddaný „našej svätej veci“, musí na jej uskutočnenie použiť všetky kroky vrátane sebazničenia. To automaticky implikuje prítomnosť kariérnych anarchistov – revolucionárskych manipulátorov „z povolania“, vždy pripravených využiť pomätenú masu horlivých blúznivcov v prospech čisto súkromných zločineckých zámerov.

Takýmto plánom sa nadmieru úspešne darí práve v rusky naskrz nezdravom sociálnom prostredí, ktorého civilné spoločenské usporiadanie už z podstaty veci zo všetkého najviac pripomína regulárnu mafiánsku štruktúru. Vydať sa teda v ústrety budovateľským zdarom je pri takých intenzívnych patológiách prakticky nemožné a Dostojevskij danú situáciu analyzuje skutočne podrobne.

Harmónia extrémov
Minuciózne a s typickou energickou vášnivosťou preniká do najtemnejších hĺbok rôzne pokrivených ľudských individualít. V takmer sedemstostranovom texte je ich zastúpenie až nadmieru vrchovaté, možno preexponované až premrštené. Mnohohlasná človečenská hydra, v ktorej spisovateľ s charakteristickou ľahkosťou detailne odhaľuje to najchorobnejšie vnútro, na nás útočí z každej pozície prakticky ustavične. Prehustená vrava preto neraz prechádza do vysloveného kakofonického kriku. Exaltovaná, vybičovaná emocionalita obklopená preťažkou atmosférou privádza zúčastnených k stavom akéhosi ezoterického vytrženia či až vyloženého kolektívneho šialenstva. Každý chce nástojčivo vyjaviť čokoľvek zo seba, lebo už o malú chvíľu všetko mihom zotlie v spaľujúcej žiare nukleárnej katastrofy!

Zvyšok je klasicky unikátny Dostojevského obludný psychologický mäsomlynček s nekonečnom vrstiev a filozofických presahov. Impozantná spleť rozličných náhľadov, téz a tvrdení, ktoré zároveň obsahujú aj rovnaké množstvo spochybňujúcich protirečení, a teda možných pohľadov z iných perspektív. Na svoje verné čitateľstvo tieto idey vylieva s maniakálnou zúrivosťou v akýchsi žeravých smolných prúdoch a necháva nás škvariť sa v pekle pochybovania a neistoty. Niekto by aj rád len tak chvíľu postál vedľa ako nezúčastnený pozorovateľ, ale to iba preto, aby o to silnejšie vyrukoval do boja s tým uhrančivým vábením ozývajúcim sa z dna zradnej priepasti plnej vyčíňajúcich besov.

V podobnom duchu by sme mohli pokračovať dlho a dešifrovať mnohé ďalšie ideové poryvy, keďže autor je ako vždy obsahovo až omračujúco kolosálny. Súčasne, aspoň teda v tomto konkrétnom prípade, však aj z formálnej stránky značne provokatívny. Roztrasený, nestály, nekonzistentný, ale pri očividnej roztrieštenosti je v konečnom vyznení paradoxne precízne komplexný. Pri rýdzo pochmúrnej negativite dokonca miestami svojrázne zábavný až chytľavý. Často záhadný, nepochopiteľný a nezrozumiteľný, ale pre svojich stúpencov prístupný a čitateľný. Konkrétne v tomto opuse teda okrem iného ponúka aj superpresný rez naprieč psychosociálnym marazmom, tvoriacim pestré živné podmienky rastu najrozličnejších extrémistických buniek a ich teroristických metastáz inklinujúcich opäť len k diktátorskému videniu (celo)svetového poriadku. Aj preto sú Diablom posadnutí absolútne nadčasovým umeleckým dielom s prorocky varovným odkazom. Naliehavým a desivo aktuálnym aj priamo v tejto chvíli.

Fiodor Michajlovič Dostojevskij: Diablom posadnutí

Vydal: IKAR – ODEON, 2023

Preklad: Viera Hegerová a Nataša Ďurinová (kapitola U Tichona)

Doslov: Valerij Kupka

Poznámky zostavila: Nina Hradská

728 strán

Zobraziť diskusiu (0)