Uprostred dvora stál starý drevený stôl, nad ktorým ako malé lampy viseli ťažké strapce hrozna plné šťavy. Päťcípe lístie husto pokrývalo oblohu, poprepletaný vinič vytváral zámotky, dvor pripomínal priestrannú besiedku – typickú pre gazdovstvo Strapcov. Za stolom sedeli traja ľudia – dve ženy a jeden muž.

„Hneď ako prevezmete auto, povedz Oli, aby ho namazala maslom,“ povedala svetlovlasá žena v tradičnom kvetovanom sarafáne a popritom nalievala do šálok čaj.

„A na hlavu sa postaviť netreba?“ spýtal sa muž a uchlipol si zo šálky horúceho nápoja.

„Veľmi vtipné!“ odpovedala mu žena a našpúlila spodnú peru.

Nad stolom sa rozhostilo ticho, občas ho prerušil štekot susedovho psa a krik detí od riečky. Deň prišiel zavčasu, slnko sa snažilo predrať cez zelenú húštinu na dvor, okolo zrelého hrozna dravo krúžili osy. Muž schmatol mucholapku, trochu ju nadvihol nad stôl a zamával ňou blízko čierneho hrozna.

„Treba obrať, zožerú ho, paraziti,“ povedal smerom k svetlovlasej žene.

„Tak ober, hneď prinesiem misku,“ odvetila mu staršia žena s načerveno prefarbenými vlasmi a vyšla spoza stola. „Nožnice sú v ružiach,“ zvýšila hlas, vchádzajúc do domu.

„Kto necháva nožnice v ružiach?“ podráždene zavrčal muž a vpil sa perami do prsta.

„Pretože sa bolo treba skloniť a zobrať nožnice zospodu, a nie chmátať labami zvrchu,“ vysvetlila mu žena, keď sa k nim vracala z domu.

„Chcel som Anke ružu odrezať, nech sa neodúva.“

„Miša, už máš štyridsať, kedy dospeješ?“ vzdychla žena s miskou. „Aňa, zober mu už tú ružu, pozri, ako krváca!“

„To ho Boh potrestal za to, že zo mňa večne robí hlupaňu!“

„A sme doma!“ vzdychol muž a položil na stôl zakrvavený kvet.

„Ty, Aňa, vždy ako povieš! A ja som tiež, napríklad, nepochopila, načo treba auto mazať maslom.“

„No, nepochopila si, vôbec si nepochopila, nechaj tak! Celý život vám chceš len to najlepšie, a čo z toho!“

Cez medzeru pootvorenej brány sa pretlačilo vychudnuté telo muža v šortkách a sandáloch. V rukách muža bol maličký pletený košíček, v zuboch cigareta.

„Gaľ, vajcia nechceš? Dve vedrá ostali, po susedsky ti ich darujem!“

„Poď si s nami vypiť čaj!“ mávla rukou k susedovi červenovlasá žena.

Muž vošiel do dvora, natiahol ruku k Michailovi a hneď ju aj odtiahol.

„Motorová píla?“ zasmial sa pri pohľade na zakrvavené prsty.

„Hej,“ odpovedal Michail zlostne.

„Už mám po krk celého tohto gazdovstva,“ vyhŕkol odrazu sused. „Čokoľvek do domu privlečieš, kotí sa jak divé! Tu syn mača zobral – choré, ošklbané mača, mysleli sme, že zdochne. Ohó! Ukázalo sa, že je to mačka. Každé tri mesiace máme za vedro mačiat. A veľkých, tučných!“

„No, s mačkami je to tak vždy,“ usmiala sa Galina.

„A čo potom s mladými?“ napäto sa spýtala Anna.

„Aňa, veď za záhradou je riečka!“ ožil Michail a znova si priložil prst k ústam.

„Miš, neuveríš, ani jedno som neutopil. Nechcem si dušu hriechom zaťažiť. Chodíme po susedoch, po známych, rozdávame.“

Nad mištičkou s minuloročným tradičným džemom zabzučala včela, všetci sa na ňu mlčky zahľadeli.

„Daj si džem, Vas,“ ponúkla Galina.

Vasilij si poslušne zobral lyžičku a niekoľkokrát ňou načrel do lepkavej, tmavej hmoty.

„Je načase, aby ste obrali ríbezle, lezú k vám priamo cez plot, haluze už ležia na zemi.“

„Zdá sa, že na našej strane ešte nie sú zrelé,“ poznamenala Aňa.

„Veď vravím, že len náš dvor je taký. Suku sme našli na smetisku, labku nemá, v očiach zákal, zbúchal som jej búdu, ona ti mi vrhla päť šteniat, sama je teraz veľká jak krava, ľudia sa boja prejsť cez bránku. Sliepky znášajú, stará koza má odrazu kozľa, do pivnice prišla pani ježová, kačky jak kone! A o všetko sa treba starať! Ani chvíľa pokoja, na kieho čerta mi je také gazdovstvo? Celý rok tu trčím!“

„Ach, Vasilij, nehnevaj Boha! Vedel si, že pred štyridsiatimi rokmi prišiel do našej obce mních?“ spýtala sa Galina pošepky.

„A prečo prišiel?“

„Dlane položiť na chorú.“

„Len neodbočuj k svojej téme, na kolenách ťa prosím!“ zaúpel Michail, gúľajúc očami.

„Ách, ozaj?“ nevenujúc pozornosť Michailovmu výkriku, prisunul sa Vasilij bližšie ku Galine.

„Aké ‚ách‘? Chorá vstala a tunajšia zem je odvtedy svätá a plodná. To vedia všetci!“

„Gaľa, plody neprináša všetkým, tak hovorievala ešte mama. Na jednom dvore vypľuješ kôstku – aj sad zakvitne, na druhom sa môžeš aj od rána do večera plahočiť, bezvýsledne,“ vážne povedala Aňa a išla uvariť čerstvý čaj.

„A čo Valentina Andrejevna? Kde je teraz?“ spýtal sa Vasilij a prisunul sa ku Galine ešte bližšie. „V obci hovoria, že ste ju dali do ústavu?“

„Hlupák!“ vykríkla z domu Aňa a vybehla na dvor bosá. „Kto o nás roznáša také klebety?“

„Ani, nehnevaj sa, tak som počul a tie reči nestoja za deravý groš.“ Vasilij si previnilo vtiahol hlavu medzi plecia a nepatrne sa posunul smerom na odchod. „Od chlapov na rybačke som počul, že videli tetku Vaľu v meste, prišli sa pozdraviť, ale ona pozerá skrz nich, roztrhanými handrami sa zakrýva a vraj je s ňou akási ženská, vzala ju za ruku a odviedla. Vraj je to taká vychádzka v ústave, starčekov vodia do parku, aby ich rozptýlili.“

„A ty si, ako inak, uveril? Však, Vas?“ V očiach Anny zmeraveli slzy, na lícach sa zjavili škvrny.

„Ty čo naňho ziapeš?“ precedila Galina cez zuby, zobrala bratom zabudnuté nožnice a začala zúrivo odstrihávať vínne strapce.

„Dievčatá, len som sa pýtal. Predsa nie sme cudzí, koľko rokov sme už susedia. A ak to aj je ústav – čo na tom? Hen, Japonci, tí odnášajú svojich starčekov do hory...“

„Vieš čo, Vasia, choď dočerta!“ Michail vyšiel z domu s obviazaným prstom.

„Tak vezmete si vajcia?“ spýtal sa Vasilij a vstal od stola.

„Nie!“ zborovo mu odvetili ženy.

Bránka žalostne vŕzgala, niekde nablízku zahučalo auto, nad misou s odstrihnutým hroznom hlasno zabzučali včely.

„Miš, hneď ako zajtra kúpiš auto, choď rovno za popom, aby ho posvätil,“ povedala Galina, pozerajúc na poletujúce včely. „Popa však hľadaj len v našom chráme.“

„Gaľa, Oľga stále nemôže zabudnúť, ako sme posväcovali byt.“

„No, aspoň niečo si tvoja Oľga pamätá!“ zamiešala sa do rozhovoru Aňa. „Však som jej vravela, že štyridsať rokov sa neslávi, nie, jej sa zachcelo urobiť divadlo v reštaurácii. Myslíš, že si v ten večer havaroval pre nič za nič? Ešteže všetci prežili.“

„Počkať, ale čo bolo s tým bytom?“ ožila Galina.

„Ale, nič zvláštne. Ten tvoj pop prišiel v tónovanom džípe, v slušivom sáčku, s kufríkom, naolejovaná briadka, vlasy upravené – typický kravaťák.“

„Miša, kde to žiješ? Čo s tým má spoločné jeho oblečenie?“ ozvala sa Galina rozrušene.

„Veď to nemá nič spoločné s ničím, Gaľ. Prezliekol sa do svojho úboru...“

„Si neznesiteľný!“

„Zamával tou svojou vecičkou, pokropil steny, vošiel do našej spálne, hovorí, manželské lôžko posväcovať nebudem, neviem, čo na ňom praktizujete, po svätenej vode to nemôžete robiť a rozvracať rodiny je to posledné, čo chcem.“

„Čo, ozaj? Tak to povedal?“ ožila Aňa. „No toto!“

„To ti povedala Oľa?“ spýtala sa Gaľa a zúžila oči.

„Gaľ, to on mi tak po chlapsky povedal, chápeš?“

„Miša, viem, že nemáš rád cirkev, ale ohovárať dobrého človeka je hriech.“

„Ach, Gaľa, ty ešte s týmto začínaj! Nemáš komu moralizovať? Mladší brat sa ti hodí?“

„Miška!“ okríkla ho Aňa.

V záhrade zaspieval tenkým hlasom vták. Gaľa ušla do domu so sklonenou hlavou. Aňa, tak ako v detstve, sa vrhla za sestrou, no na prahu zastala. Na krytých schodíkoch pred vchodom sa mihlo čosi sivé.

„Miša! To bola myš!“ Aňa takmer zapišťala.

„No a?“ spýtal sa jej brat nezúčastnene.

„Veď tu všetko rozhryzie!“

„Nech sa páči!“

„Musíme si od Vasiu zobrať mačku.“

„Aňa, netreba nám mačku. Treba nám predať túto daču.“

Aňa sa vrátila k stolu, pristúpila k lavóru s hroznom a vrhla sa na čierne bobule, jedla hltavo, až sa dusila šťavou – akoby sa chystala na horšie časy. Miša pozeral na sestru skoro až s odporom a ktovieprečo si spomenul na jej manžela, na to, ako si naposledy henten bezočivec opekal na dači šašliky a nič po sebe neupratal, a keď na ďalší týždeň prišla na daču rodina Mišu, musel po švagrovi umývať ražne a plechy na pečenie mäsa, čo ho ponížilo a urazilo, ledva sa vtedy udržal, aby nešiel do mesta a nehodil tomu namyslenému chrapúňovi jeho špinavý riad do ksichtu.

„Mala by si aspoň umyť to hrozno!“ povedal Miša ktovieprečo nahlas.

„Čo ťa nezabije, to ťa posilní. To je tvoja fráza,“ odvetila mu sestra.

„Niektorých posilní, niektorým spôsobí týždennú hnačku. Pamätáš?“

„Nie, vtedy to boli zelené jablká.“ Aňa sa zasmiala a už nepôsobila protivne. A zdalo sa, že dvor sa rozšíril a rozžiaril, a zlaté kučierky na sestriných spánkoch zjemneli a spriezračneli. Miša prižmúril oči a pocítil na pleciach ťarchu, mladšia sestra mu opäť visela za chrtom a smiala sa mu do ucha, znovu sa spolu, čertovskí beťári, skrývali v malinčí pred Gaľou a ona ich hľadala, aby spolu obrali ríbezle.

A z kuchyne rozvoniavali lievance a tradičný višňový džem...

„A čo myslíte, že by sme mali spraviť s hroznom?“ vrátila sa Gaľa potichu z domu. Vždy sa urážala demonštratívne a hlasno, ale jej urazenosť netrvala dlho, poprechádzala sa z kúta do kúta a vracala sa k posmievačom, akoby sa nič nebolo stalo.

„Myslím, že ho môžeme jednoducho zjesť!“ povedala Aňa.

„Tonu hrozna?“ vzdychla Gaľa.

„No veď, bračekovi chlapci prídu, pomôžu,“ mávla rukou Aňa.

„Chlapci neprídu. Andrej má stáž, Saška je v tábore,“ zvýšil Miša hlas. „Len sa tvárite alebo ste fakt zabudli, prečo tu sme? O dom sa treba postarať, základy sú vlhké, strechu treba znova pokryť, práce je tu vyše hlavy. Netvárte sa, že len ja chcem hentú daču predať.“

„Mama robila skvelé víno,“ povedala Gaľa, nevšímajúc si bratove slová. „Neostala tam v pivnici aspoň jedna fľaša?“

Miša pomaly vstal spoza stola a dychčiac šiel smerom k pivnici. V pivnici bolo chladno a desivo. Malinká žiarovka na strope osvetľovala len tú časť miestnosti, kde uskladňovali zaváraniny. Veľké a malé poháre s pevne zatiahnutými viečkami a s bielymi bočnými nálepkami, na ktorých mamin rukopis udával dátum zavárania, dôležito stáli na drevených policiach. Tie široké police vyrábali spolu s otcom celé leto a boli na ne veľmi hrdí, Miša má dodnes jazvu na dlani od ťažkého hoblíka. Nálepky na pohároch zažltli, čísla vybledli, ale Miša presne vedel, že nech otvorí akýkoľvek pohár, zavonia radosťou, obedom, mamou. Na spodnej polici v rohu stáli zaprášené bachraté fľaše – špeciálne zozbierané od priateľov a susedov, aby ich naplnili hustou šťavou leta – maminým vínom.

Pri studenej stene stáli v pavučine dve zazátkované fľaše. Miša vzal jednu z nich, zotrel prach, pokúsil sa prečítať názov na etikete, dovtípil sa, že vo fľaši bol kedysi odporný grécky koňak, usmial sa a zaniesol fľašu sestrám.

Nalievali víno do čajových šálok, pili bez prípitku, mlčky. Aňa chcela povedať, že takto piť prináša smolu. Že takto pijú iba v rodisku jej Jóna a že je to úplne neprirodzená tradícia, cudzia Rusom. Chcelo sa jej toho povedať veľa, ale pri pohľade na brata so sestrou si to rozmyslela.

„Ako si nažívajú myši v pivnici?“ spýtala sa Galina buď brata, alebo prázdnej fľaše. Nikto jej neodpovedal. Aňa sa oprela o operadlo stoličky, prižmúrila oči a pokúšala sa pozrieť cez mihalnice na slnko. Robievala to v detstve, keď nevedela, čo so sebou. Miša hľadel do svojho prázdneho pohára a premýšľal o myšiach, čo žili v pivnici. Strašidelný príbeh, ktorý mu vyrozprávala staršia sestra, v ňom žil skoro až do skončenia školy a v detstve preňho nejestvovalo väčšej hrôzy.

Miša v ten deň oslávil sedem rokov, na daču dorazili skoro ráno – šťastní a vyparádení, s čokoládovo-vafľovou tortou kúpenou v obchode v centre mesta, spoločne nafukovali balóniky, púšťali šarkana, člnkovali sa s oteckom, na obed začali prestierať stôl. Miša šiel s otcom do pivnice po poháre, ktoré vtedy ešte stáli kade-tade na betónovej podlahe. Otecko dlho strhával visiaci zámok, čo zhrdzavel po jarných dažďoch, rozprával Mišovi niečo vtipné, no potom sa pivničné dvere otvorili a zábava sa náhle skončila. Rovno za dverami ležala na prahu susedovie Ľuska. Pruhované labky zamrzli zomknuté, akoby sa v posledných chvíľach života modlila, dlhý pruhovaný chvost trčal rovný ako palica, z pootvorenej papuľky bolo vidno ružový jazýček, strašné pozrieť jej do očí – mala ich ako živé. Miša sa nerozkričal, neutiekol, sadol si k Ľuske a začal ju hladkať po zamretom chrbátiku. Mama neskôr povedala, že mačka, čo vbehla do pivnice, umrela od hladu a že za všetko môžu dažde – zmyli cesty. Ak by sa boli vrátili skôr, azda mohli Ľusu zachrániť. Gaľa však za všetko vinila netopiere; tie vraj videla vo vzdialenom kúte pivnice pod stropom. „To ony vypili Ľuse krv, lebo mala modré oči. Netopiere vždy pijú krv tých, čo majú modré oči,“ hovorila Gaľa chlapcom a dievčatám od susedov. A ktovieprečo sa deťom zdalo, že jedine táto možnosť je pravdepodobná.

Od toho dňa sa dedinská dača rozdelila na dve skupiny, do jednej patrili tí, čo sa mohli v noci prechádzať bez strachu, do druhej spadali nešťastné modrooké deti, na ktoré s príchodom súmraku za každým rohom čakal húf hladných netopierov. Gaľa a Aňa mali šťastie, podedili otcove hnedé oči, Miša také šťastie nemal – zdedil bledý sivomodrý odtieň maminých očí. Miša bral príbeh svojej staršej sestry veľmi vážne a po večeroch si dával pozor: nechodil po neosvetlených miestach, držal sa pri starších a osudnú pivnicu obchádzal aj cez deň. No v ten jesenný deň, keď už rána rozvoniavali vlhkým lístím a okolo jabloní to celé dni duto opadávalo, sa k nim do záhrady prišlo niekoľko detí hrať na schovávačku. Schovať sa nedalo vôbec nikam, žltá záhrada bola vodnatá, priesvitná a vôbec neochránila pred pohľadmi.

Za debničkami, čo stáli pri železnej posteli pod hruškou, sa Miša schoval už dvakrát, Koľa vyliezol na liesku, dievčatá sa rozbehli ku kadi s vodou a Igor výhražne dokončoval svoje rýmované počítanie: „Kto sa nestihol skryť, nemôže mňa obviniť!“ Na posledný tón varovania vletel Miša do pivnice a zmeravel. Dvere pivnice sa za ním takmer nehlučne zabuchli, hustá tma zovrela krk, kolená sa podlomili, Miša mal pocit, akoby bol veľké, ťažké vrece, a pod vplyvom vlastnej váhy si sadol na kamenné schody. Na svete nezostali žiadne zvuky okrem klopkania kladiviek v spánkoch a v hrdle, nezostali žiadne farby, nezostalo nič okrem strachu. Miša sa bál dýchať, bál sa pohnúť, vedel, že netopiere nedriemu, a že ak sa čo i len pohne alebo preglgne, hneď mu zaboria ostré tesáky do tenkého krku a vypijú všetku krv. Nevedel, ako dlho to mučenie trvalo, nepamätal si, kto otvoril dvere do pivnice, ale nikdy nezabudne na tú hanbu, čo pocítil, keď sa k nemu vrhli decká. Pod nohami, na širokých kamenných schodoch, sa mu černela kaluž. „Hovorila som vám, že je tu!“ kričala z vrchných schodíkov Gaľa.

„Nemali sme ju tam dávať!“ povedala Gaľa priškrteným hlasom a objala prázdnu fľašu.

Miša nad sebou zamával pohárom s vínom a ten sa s cvengotom rozletel po dvore, odrážajúc sa od kamenných základov.

„Ty si to prvá navrhla!“ vykríkol Michail.

„Navrhla a čo – vy dvaja ste čistí? Vy s tým nič nemáte?“ zvýšila hlas Galina.

„Prestaňte hulákať, máme susedov!“ precedila Anna cez zuby. „Nemali sme inú možnosť. Nebola sama sebou. V penzióne je starostlivosť, lekári.“

„Úplne vidím tvojho plešatého barana. Lekári!“ vystrúhal Michail grimasu, lámajúc pritom jazykom.

„Čo ti Jón kedy urobil?“ vykríkla Anna a na susedov zabudla.

„Opakuješ po ňom ako opica,“ odpovedal Michail.

„Ako papagáj,“ opravila Galina brata.

„Mali by ste byť vďační! Nebyť Jóna, kto by ju vzal do takého penziónu zadarmo? Sedeli by ste tu, mudrlanti, zatiaľ čo by rozmazávala hovno po stenách!“

Galina od seba odstrčila pohár a oprela sa o operadlo prúteného kresla. Pohár sa leskol pod tenkým lúčom slnka, čo sa predieral cez zeleň. Lúč kreslil na pohári malé slnko. Gaľa si spomenula, ako sa raz s mamou vrátili z obchodu a malá Aňa – zostala doma s otcom – vytušila príležitosť a všetok obsah svojho nočníka rozmazala po stene detskej izby; mama jej zakázala karhať ju za to, povedala, že ich Anička bude umelkyňou.

„Myslíte, že sa nedalo nič robiť?“ spýtala sa Gaľa takmer pošepky, hľadiac na slnko v pohári. „Ako to, že sme si nevšimli, že prichádza o rozum?“

„Koľko sa len o tom dá hovoriť!“ vzdychol Michail.

„Ak by sme vtedy, po ockovej smrti, s ňou ostali aspoň na štyridsať dní, ako prosila, možno by sa všetko skončilo inak,“ pokračovala Galina v rozhovore so slnkom.

„Gaľ, my sme s Jónom ešte len začínali, musela som s ním ísť!“

„Však áno, veď mu ochorel otec! Mimochodom, on ho ešte neposlal? Čo je vlastne u nich zvykom?“ Miša sa prehrabal v skrinkách na verande a našiel schovanú krabičku cigariet, ktorú tam ukryl pred sto rokmi.

„Veď si nefajčil, odkedy sa narodil Andrej!“ povedala mu Aňa. „Daj aj mne.“

„Vieš čo, Miša, mal si vtedy ostať s mamou ty! Ty si jej miláčik,“ podotkla Gaľa a pohniezdila sa v kresle.

„Gaľa, vtedy sme všetko mali naplánované šesť mesiacov vopred! Oli som sľuboval spoločnú dovolenku päť rokov! Ak si pamätáš, ani medové týždne sme nemali – deti, rodičia, práca. Bože, komu to rozprávam! Čo ty o tom vieš!“

„Miša!“ okríkla ho Aňa.

„Aňa, no vážne, Gaľa tu mala zostať s mamou! Ona nikoho nemá, to ona je tá, čo nastaví aj ľavé líce!“ Miša s pôžitkom vypustil dym nosom a tešil sa zo zabudnutej horkosti v hrdle.

„Miša, ja som nemohla! To nie je naša tradícia! To nie je čestné, robiť zo seba celý život Rusku a po smrti muža si zrazu spomenúť na svoje židovské korene a nútiť všetkých žiť podľa zákonov, čo sú im cudzie!“ Galina vytiahla z vrecka vreckovku a hlasno sa vysmrkala.

„Nikdy na židovské korene nezabudla, v Sovietskom zväze sa skrátka ľahšie žilo s ruskými priezviskami,“ povedala Aňa zamyslene.

„Čo si ty pamätáš o Sovietskom zväze? Ako opice opakujete jednu naučenú pesničku,“ vstala od stola Gaľa.

„Ako papagáje,“ opravil ju Miša.

„Dobré cigarety! Silné!“ poznamenala Aňa, keď Galina zmizla do záhrady.

„Bude treba dať inzerát do novín,“ povedal Miša cez dym.

„A nebolo by lepšie sa rovno obrátiť na agentúru? My s Jónom sme si našli byt cez agentúru za týždeň.“

„Zdá sa mi, že Gaľa nechce predávať daču. Ona je prakticky bez domova,“ odkašľal si Miša.

„Chceš, aby rodičovský dom pripadol nejakým jej sestrám v Kristovi?“ Aňa pristúpila k Mišovi a poklepala ho po chrbte.

„Otec dobre postavil!“ povedal Miša a odkašľal si.

„Chýba mi!“ šeptom odvetila Aňa.

„Tam treba jabloň spíliť, vyzerá, že je vyschnutá,“ povedala Gaľa, keď sa vrátila zo záhrady.

„Ty čo, nevieš, že kým sú rodičia nažive, nesmieš píliť stromy?“ Aňa si naliala šálku ľadového čaju.

„A máme ešte niekoho nažive?“ odpovedala jej sestra.

„Radšej si zahryzni do jazyka, sprostaňa!“ odvetila Aňa, hľadiac sa na brata.

„Mimochodom, kto pôjde tento mesiac navštíviť mamu?“ zamiešal sa do prestrelky Michail.

„Bola som minule a nespoznala ma,“ odpovedala Galina.

„No dobre, pôjdeme my s Jónom, ale vy potom choďte na cintorín za ockom. Naposledy sa tam nedalo dostať.“

„Namojdušu, svojim deťom poviem, aby za mnou na cintorín vôbec nechodili,“ vzdychol si Miša.

„Aké židovské,“ povedala Gaľa.

„To vieš odkiaľ?“ spýtala sa jej Aňa.

„Počula som, že je to u nich zvykom.“

„Presná mládež,“ zasmial sa Michail a odišiel od stola s telefónom. Gaľa s Aňou sedeli oproti sebe a napäto mlčali. Dve starnúce dievčatá s rovnako rovnými nosmi, s krásnymi očami kávovej farby a rovnako spustenými kútikmi úst, ešte včera sa držali za ruky a zapletali vrkôčiky spoločným bábikám – dnes nevedeli vymyslieť tému na rozhovor. Človeku sa chcelo odísť z toho vtieravého dusna na vzduch.

„Dievčatá, Oľga ma tu bombarduje esemeskami, nepôjdeme skôr?“ zachránil ich brat.

„Odvezieš ma do kostola?“ potešila sa Gaľa a vbehla do domu po veci, zatiaľ čo Aňa začala spratávať zo stola.

V dome to smrdelo vlhkosťou a voskom sviečok. Biela stena v predsieni bola sčernetá a pokrytá bledou vrstvou pôdy, typickou pre solončak, okrúhle pletené koberčeky, miestami zodraté a vyblednuté nasiakli vlahou.

Gaľa po nich prešla po špičkách, aby si nezašpinila biele ponožky, vzala si kabelku, dala do nej mamine rubínové korále, zastrela bielu záclonku na okne, aby ktoviekto, čo vlezie do dvora, necivel do cudzieho života, zastavila sa pri portréte na stene, pozorne sa zadívala do šťastných tvárí dvoch dospelých a troch detí a prežehnala sa. Zabuchla za sebou dvere verandy, dvakrát otočila kľúčom.

„Čo si to hovorila o masle?“ začula otázku Mišu k Ani.

„Strecha nového auta sa zvykne namazať pre šťastie maslom, aby všetko šlo ako po masle!“ so smiechom odvetila Aňa.