Dojemný príbeh o predsudkoch, samote a porozumení
Niektoré knihy majú jedinečnú schopnosť rozochvieť zabudnuté struny mysle, ktorým sme nevenovali pozornosť toľký čas, až začali hrdzavieť. Stačí však pohladiť papier nasiaknutý tlačiarenskou čerňou, pohrúžiť sa doň a rázom sa zmení na rezonančnú dosku, čo im prinavráti hlas. Podobne pôsobí aj prvotina írskej spisovateľky Sary Baume. Lyrická próza Jasno lepo podstín zhyna dáva tušiť už svojím názvom, že ide o skladbu presýtenú pôvabným smútkom, melancholickou krásou. Započúvajme sa teda do jej slov a vychutnajme príbeh dvojice osamotených duší, čo vôbec prvýkrát zakúsili teplo vzájomného porozumenia.
Na pozadí striedania prírodných cyklov jediného roka sa čitateľ oboznamuje so starnúcim outsiderom Rayom, plachým, zanedbaným čudákom, bez priateľov alebo známych. Po smrti otca žije v dome svojho detstva s vyhliadkou na skalnaté pobrežie južného Írska, stráni sa ľudí a z chátrajúcej pevnosti vlastnej samoty až na nevyhnutné pochôdzky takmer nezostupuje. Pri jednej z nich však objaví vo výklade bazáru fotografiu zohaveného psa sprevádzanú výzvou: „Hledá se hodný, trpělivý a soucitný majitel, který nemá jiná zvířata ani děti mladši čtyř let.“ Proti všetkým doterajším zvyklostiam ho napokon adoptuje, možno kvôli podobnosti so zmrzačeným zvieraťom, snáď z túžby po tichom poslucháčovi vlastných monológov, a spolu s verným spoločníkom získava späť i kus seba samého.
Skafander predsudkov, cudzinec medzi vlastnými
Sara Baume odhaľuje vnútorný svet človeka na okraji spoločnosti originálnym užitím Ich-formy. Vytvára bizarnú perspektívu, v ktorej protagonista adresuje myšlienky, úvahy aj pocity svojmu psovi, no je to vlastne čitateľ, čo mu oddane načúva, vrtí chvostom a so zábleskom v očiach očakáva maškrtu. Daný koncept funkčne prispieva k autorskému zámeru sprostredkovať objektívne verný, zato však intímne prežívaný pohľad do psychológie jednotlivca, čo si samotu nevybral, ale mu bola nanútená zvonka, rovnako ako odsudzujúca prizma, cez ktorú ho vnímajú obyvatelia rodnej obce. „Ať jdu kam jdu, všude jako bych měl na sobě skafandr, který mě od ostatních lidí odděluje.“ hovorí Ray a pokračuje: „Já vím, že ho nevidíš; ani já ho nevidím, ale když si tak po ulici dusám, pajdám a mávám rukama, tak i dospělí chlapi sestoupí z chodníku, aby se o můj neviditelný skafandr nemuseli obtřít.“ Sara Baume sa ale dôsledne vystríha akýchkoľvek pokusov o lacné citové vydieranie. Dramatické momenty textu, ako napríklad scéna, kde hrozí Jednookovi utratenie kvôli útoku na iného psa, slúžia len čoby nástroj pre postupné odhaľovanie Rayovej minulosti. Tá je po knihe roztrúsená v jemných náznakoch; na prvý pohľad pôsobia takmer bezvýznamne, no kúsok po kúsku zapadajú do komplikovanej mozaiky smutného života jedného vydedenca.
Ray je vlastne svojským prototypom nedobrovoľného pustovníka. Telesne deformovaný chlapec bez formálneho vzdelania, vyrastajúci bez matky v prítomnosti chladného otca, ktorý neopomenuie jedinú príležitosť, aby nad synom prejavil tiché opovrhnutie, si vo svojej samote často bájil iný život; život v inom dome, s milujúcimi rodičmi, život, kde by mohol byť on sám úplne iný, nový a lepší. Každodenné obliehanie jeho sebavedomia sprevádzané šikanou zo strany rovesníkov žiaľ nevyhnutne vyústili do utkvelej predstavy, že je iba veľkým, trápnym nemehlom; trolom bez zjavných známok inteligencie, čo sa nehodí k ničomu inému, než aby ho držali preč od ľudí, preč od svetla, ako o sebe Ray roztrpčene hovorí. Keďže však čitateľ vníma Raya výhradne cez slová prenášané k jeho štvornohému spoločníkovi a úsudok má neskalený predpojatým názorom miestnych, odhaľuje v ňom citlivého človeka s láskou ku knihám, prenikavého pozorovateľa aj tých najvšednejších maličkostí, ktorého síce všetko desí, no predsa túži porozumieť svetu navôkol. Objavuje v jeho postave všetkých tých osamelých vyvrheľov, všetky tie zvláštne existencie, čo sám s opovrhnutím obchádza, pričom snáď prvýkrát uvažuje nad ich osudmi a nad nedostatkom porozumenia, ktorému sú vystavení. Sara Baume zachytila neduhy spoločenských predsudkov obzvlášť citlivo bez toho, aby zbytočne moralizovala. Veľký podiel na autentickom vyznení textu, ktorý sa nevnucuje, ani neustrnul v kŕčovitej póze, má skutočnosť, že čerpá svoj námet zo života samotnej autorky:
„Po několika letech strávených v Dublinu, v období před třicítkou, kdy jsem byla tak trochu ztracená a osamělá, jsem se vrátila na irský venkov, do přímorské vesnice, a osvojila si nezvládnutelného agresivního psa z útulku. Psaní téhle knihy pro mě bylo jakýmsi znovuobjevováním krajiny, přírody a lidí, mezi nimiž jsem vyrůstala, od kterých jsem pak utekla a teď jsem se k nim vrátila zvenku jako někdo jiný, cizí. Víte, irský venkov je skvělé místo, když jste tam doma, nebo vás tam přijmou mezi sebe, ale když ne, tak to vůbec není lehké. Ray je příklad člověka, který který v té vesnici strávil celý život, ale je divný, připadá lidem divný, tak se mu vyhýbají.“
Tragický(?) príbeh nevšednej lásky
Prenesením vlastnej skúsenosti do postavy nemotorného, nevzhľadného staršieho muža, nám Sara Baume sprostredkovala nielen uveriteľnejší čitateľský zážitok, ale navyše sa jej tak otvorilo široké priestranstvo pre náležitú artikuláciu duševných pochodov jednotlivca, čo vzhľadom na svoj vek i dlhotrvajúcu izoláciu už síce nemá reálnu nádej zotaviť sa z nej, no predsa chce zakúsiť aspoň odrobinku hrejivého pocitu spolupatričnosti. Ray je skrátka „Moc starý na to, aby začínal znovu, a moc mladý na to, aby to vzdal.“ Zvierací náprotivok ho svojou živelnou agresivitou motivuje k tomu, aby vystúpil z hermeticky uzavretej ulity svojho komfortu, obdivuje sa jeho zápalu pre všetky zmyslové pôžitky, ktoré mu ponúkajú prechádzky skalnatými pobrežiami či írskymi lesmi a pri pohľade na zjazvenú, zato však ustavične rozžiarenú tvár konfrontuje vlastnú minulosť, vzťah k otcovi i stratu schopnosti radovať sa. Jediný rok ich spoločného života, počínajúci jarom a zakončený zimou, je vlastne alegóriou na prvý rok v Rayovom smutnom živote, čo mu skutočne náleží, je to vôbec prvýkrát, čo sa cíti byť človekom, na ktorom niekomu záleži, aj keď tým niekým je iba pes. Román Jasno lepo podstín zhyna ale už vo svojom názve predznamenáva, že idylického záveru sa napriek úzkostlivej túžbe po opaku nedočkáme. O nás však koniec koncov nejde a autorka dodáva: „Chtěla jsem napsat o tom, jak láska ke zvířeti může človéka zachránit... chtěla jsem, aby (Ray) mohl prožít šťastný citový vztah. Potřeboval tuhle šanci, aby se mohl osvobodit, takže v tom smyslu je to příběh o lásce, ale takový velmi atypický příbéh o lásce.“ Záleži snáď potom na šťastnom konci?
Nevypočutý básnik, osamelý druh
Autorka románu prepožičala svojmu protagonistovi nielen časť osobnosti, ale aj nadanie komponovať úchvatné vetné skladby, ktoré premenia i tie najvšednejšie podnety na hotovú kyticu slov. Próza prechádza na mnohých miestach do pôvabne lyrického tónu, pripomínajúceho zručne užitými básnickými figúrami, aliteráciou i rytmom šumenie pšeničných klasov za odlivu. Sara Baume čoby študovaná výtvarníčka sa priam vyžíva v krehkých opisoch melancholickej scenérie írskeho vidieka, sústredí čitateľov pohľad na detaily miestne fauny i flóry. Prekladateľke Alici Hyrmanovej sa podarilo všetku tú poetickú nádheru novodobého naturizmu preniesť do češtiny obzvlášť zdarne a slová ako šeřík, stařeček, pampeliška či lemčík, ozdobené bohatým aparátom prívlastkov, rázom odnášajú všetky naše zmysly do krajiny ich pôvodu. Nejde však o bohapusté artistické maniere, obrazotvornú masturbáciu. Prameňom onej krásy, tak bohatej, no predsa akosi posmutnelej, je predsa Ray, odstrčený mrzák, vnímaný okolím prinajlepšom ako neškodný idiot. Čím väčšmi potom my sami objavujeme nesmiernosť jeho vnútorného sveta, ktorej sme mimo Jednooka jedinými svedkami, tým silnejšie sympatie pociťujeme k tomuto osamelému básnikovi, ktorého hlas zostal ľuďmi nevypočutý.
Prvotina Sary Baume je výnimočná v mnohých ohľadoch, či už sa jedná o dômyselne podanú kritiku spoločenských pomerov, originálnu kompozíciu či jednoducho sympatickú dvojicu večného vydedenca a jeho štvornohého priateľa. Osobne ma však najväčšmi zaujalo, že pri listovaní jej stránkami mi znenazdajky prišla na um scéna z biografického snímku Shadowlands, na ktorý som si nespomenul už roky. C. S. Lewis sa v nej pýta istého študenta prichyteného pri krádeži kníh, prečo sú mu také vzácne, načo mu on odpovedá: „Len pri ich čítaní pociťujem, že nie som sám.“ A verím, že román Jasno lepo podstín zhyna, tento dojemný príbeh o samote a náročnej púti z jej zovretia, vyvolá podobné pocity aj u iných.