Tak to bolo s jej knihou Geniálna priateľka a tak je to aj s jej pokračovaním. Druhá kniha z Neapolskej ságy začína vo chvíli, keď Elena spolu so svojou „geniálnou priateľkou“ Lilou nechávajú za sebou svoje klaustrofobické dievčenstvo a vstupujú do sveta búrlivej mladej dospelosti, ktorú sprevádza láska, strata a zmätok. Odporúča aj vydavateľka a prekladateľka Aňa Ostrihoňová, ktorej knižné tipy si môžete vypočuť každý utorok ráno v Rádiu_FM.

26

Posledné septembrové dni sme strávili zavreté v obchode, my dve a traja robotníci. Prežili sme tam úžasné hodiny plné hravosti, vymýšľania, slobody, aké sa nám takto spolu nepošťastili možno od detstva. Lila ma strhla svojím zápalom. Kúpili sme lepidlo, laky, štetce. Pripevnili sme s krajnou presnosťou (bola náročná) výstrižky čierneho papiera. Medzi zvyšky fotky a tmavé plochy, ktoré ich pohlcovali, sme nakreslili červené a modré okraje. Lila to vždy vedela s čiarami a farbami, ale tam urobila ešte čosi navyše, čo ma z hodiny na hodinu, hoci by som to nevedela presne pomenovať, čoraz viac uchvacovalo.

Spočiatku sa mi zdalo, že si túto príležitosť vymyslela, aby dokonale zavŕšila roky, ktoré sa začali nákresmi topánok, keď bola ešte dievčaťom Linou Cerullovou. A doteraz si myslím, že veľká časť radosti tých dní pramenila z vymazania jej, našej životnej situácie, zo schopnosti povzniesť sa nad seba, izolovať sa v čistom uskutočnení takejto vizuálnej koláže. Zabudli sme na Antonia, Nina, Stefana, Solarovcov, na moje problémy so štúdiom, na jej tehotenstvo, na napätie medzi nami. Zastavili sme čas, ohraničili priestor, ostala len hra s lepidlom, s nožnicami, s papierom, s farbami: spoločná tvorivá hra.

Ale bolo v tom aj niečo iné. Čoskoro sa mi vrátilo na myseľ sloveso, ktoré použil Michele: vymazať sa. Je pravdepodobné, áno, veľmi pravdepodobné, že čierne pásy napokon skutočne vyčlenili topánky a spravili ich viditeľnejšími: mladý Solara nebol hlúpy, vedel sa pozerať. Ale chvíľami som čoraz intenzívnejšie cítila, že to nebolo skutočným cieľom nášho lepenia a farbenia. Lila bola šťastná a čoraz viac ma vťahovala do svojho zúrivého šťastia, predovšetkým preto, lebo z ničoho nič našla, možno aj nevedomky, príležitosť, ktorá jej umožnila zobraziť zlosť proti samej sebe, a možno prvýkrát v živote pocítila potrebu – a tu je sloveso, ktoré použil Michele, výstižné – vymazať sa.

Dnes, vo svetle mnohých udalostí, ktoré sa následne prihodili, som si dosť istá tým, že sa to zbehlo presne tak. Pásmi čierneho papiera, zelenými a fialovomodrými kruhmi, ktoré Lila kreslila okolo niektorých častí svojho tela, krvavočervenými čiarami, ktorými sa rozrezávala a kázala mi, aby som ju rozrezala, docielila zničenie seba na obrázku, ponúkla ho pohľadom všetkých v priestore zakúpenom Solarovcami, aby tam vystavili a predávali jej topánky.

Pravdepodobne Lila vo mne vyvolala tento dojem, priviedla ma k nemu. Pritom, ako sme pracovali, mi začala hovoriť o chvíli, keď si uvedomila, že už je pani Carracciová. Spočiatku som veľa z toho, čo mi hovorila, v skutočnosti nepochopila, jej postrehy mi pripadali banálne. Všetci vedia, že ako dievčatá, keď sme sa zamilovali, sme ako prvé skúšali, ako znie naše meno spolu s priezviskom milovaného. Napríklad ešte uchovávam zošit z prvej triedy gymnázia, na ktorého stránkach som si cvičila podpis Elena Sarratoreová, a veľmi dobre si pamätám, ako som si ledva počuteľným šepotom opakovala toto meno. Ale toto tým Lila nemyslela. Veľmi skoro som pochopila, že sa mi zveruje s presným opakom, cvičenie podobné môjmu jej nikdy nezišlo na um. A ani formulka jej nového pomenovania ju spočiatku veľmi nezasiahla: Raffaella Cerullová Carracciová. Nič vzrušujúce, nič vážne. Spočiatku ju to Carracciová nezamestnalo viac než logické cvičenie, akými nás trýznila učiteľka Olivierová na základnej škole. Čím bolo, rozvíjajúcim vetným členom vyjadrujúcim stav, miesto? Znamenalo to, že už viac nebýva u svojich rodičov, ale u Stefana? Že nový byt, kam pôjde bývať, bude mať na dverách mosadznú ceduľku, na ktorej bude napísané Carracci? Že keby som jej napísala, už by som nemala adresovať poštu Raffaelle Cerullovej, ale Raffaelle Carracciovej? Že z Raffaelly Cerullovej Carracciovej sa čoskoro vytratí, v každodennom použití, Cerullová a sama sa bude označovať, podpisovať už len ako Raffaella Carracciová a jej deti sa budú musieť posnažiť, aby si vybavili matkino priezvisko, a vnúčatá už nebudú babičkino priezvisko poznať vôbec?

Áno. Len úzus. Teda všetko v norme. Ale Lila, ako mala vo zvyku, sa nezastavila, čoskoro zašla ešte ďalej. Pritom, ako sme pracovali so štetcami a lakmi, sa mi priznala, že začala vidieť v tej formulke rozvíjajúci vetný člen vyjadrujúci prechod na iné miesto, akoby Cerullová Carracciová bolo akýmsi Cerullová ide do Carracciho, spadne doňho, je ním pohltená, rozpustí sa v ňom. A od náhleho pridelenia úlohy starejšieho Silviovi Solarovi, od chvíle, keď do sály vstúpil Marcello Solara a na nohách mal topánky, o ktorých Stefano tvrdil, že si ich cení viac než svätú relikviu, od jej svadobnej cesty a bitiek až do chvíle, keď sa zahniezdila v prázdne, ktoré cítila vnútri, živá vec, ktorú chcel Stefano, ju čoraz viac premáhal neznesiteľný pocit, nástojčivá sila, ktorá ju drvila. Všetko sa stupňovalo, až nakoniec úplne prevládlo. Raffaella Cerullová, zdrvená, stratila tvar a rozpustila sa v Stefanových obrysoch, čím sa stala jeho podriadeným vyžarovaním: pani Carracciová. Práve vtedy som na paneli zachytila stopy toho, o čom rozprávala. „A ešte stále sa to nezastavilo,“ pošepkala. A popritom sme prilepovali papiere, natierali farbu. Ale čo sme robili naozaj, v čom som jej to pomáhala?

Veľmi zmätení robotníci nakoniec pripevnili panel na stenu. Zosmutneli sme, ale mlčky, hra sa skončila. Vyčistili sme obchod od podlahy až po strop. Lila ešte raz zmenila polohu jednej pohovky, niektorých taburetiek. Napokon sme ustúpili spolu ku vchodu a zahľadeli sa na našu prácu. Vybuchla do smiechu, aký som u nej už dlho nepočula, otvoreného, uštipačného smiechu. Mňa však natoľko pohltila vrchná časť panelu, kde už nebola Lilina hlava, že sa mi nedarilo vidieť celok. Tam hore vystupovalo do popredia len jej veľmi živé oko, obkolesené tmavomodrou a červenou.

27

V deň slávnostného otvorenia Lila dorazila na Piazza dei Martiri v aute so sklápacou strechou so svojím manželom. Keď vystúpila, všimla som si jej neistý pohľad, akoby sa obávala škaredých vecí. Vytrženie z dní práce na paneli sa rozptýlilo, znovu nabrala chorobný vzhľad nechcene tehotnej ženy. A predsa bola starostlivo upravená, vyzerala, akoby vyšla zo stránok módneho časopisu. Hneď sa oddelila od Stefana a zatiahla ma obzerať si výklady na Via dei Mille.

Chvíľu sme sa prechádzali. Bola napätá, neustále sa ma pýtala, či na jej oblečení nie je niečo nevhodné.

„Pamätáš sa,“ z ničoho nič sa ma spýtala, „na to dievča celé oblečené v zelenom, to s tvrdým klobúkom?“

Pamätala som sa na ňu. Pamätala som sa na ten nepríjemný pocit, ktorý sme zakúsili, keď sme ju pred rokmi videli na tejto istej ulici, na potýčku medzi našimi chlapcami a chlapcami z tejto štvrte a na zásah Solarovcov a Micheleho so železnou tyčou a na strach. Dovtípila som sa, že chce počuť niečo, čo by ju mohlo upokojiť, prehodila som: „Bola to len otázka peňazí, Lila. Dnes je už všetko inak, ty si omnoho krajšia než to dievča oblečené v zelenom.“

Ale pritom som si myslela: nie je to pravda, klamem ti. Na nerovnosti bolo čosi ohavné a teraz som to už vedela. Zasahovala do hĺbky, ďalej, než boli peniaze. Na ukrytie nášho pôvodu nestačili pokladnice oboch údenárstiev a ani obuvníckej dielne a obchodu s topánkami. Aj keby si Lila zobrala z priehradky ešte viac peňazí, aj keby si zobrala milióny, tridsať, hoci aj päťdesiat, by to nedokázala prekonať. Všimla som si to a konečne tu bolo niečo, čo som vedela lepšie než ona, nenaučila som sa to na tých uliciach, ale pred školou, hľadiac na dievča, ktoré chodilo vyzdvihnúť Nina. Bola nám nadradená, len tak, bez toho, aby sa o to snažila. A to bolo neznesiteľné.

Vrátili sme sa do obchodu. Popoludnie sa nieslo v duchu svadobnej hostiny: jedlo, zákusky, veľa vína; všetci oblečení ako na Lilinej svadbe, Fernando, Nunzia, Rino, celá rodina Solarovcov, Alfonso, my dievčatá, ja, Ada, Carmela. Okolie sa zaplnilo neporiadne zaparkovanými autami, v obchode plnom ľudí vzrástol hurhaj hlasov. Gigliola a Pinuccia sa medzi sebou pretekali, celý čas sa správali ako panie domu a každá sa snažila predvádzať, vysilené od napätia. Nad vecami a ľuďmi dominoval panel s Lilinou fotkou. Niektorí sa pristavili, aby si ho so záujmom prezreli, iní naň vrhli skeptický pohľad alebo sa dokonca zasmiali. Nedokázala som z neho odtrhnúť zrak. Lila už bola nespoznateľná. Ostala zvodná a desivá forma, obraz jednookej bohyne, ktorá strká svoje dobre obuté chodidlá do stredu sály.

V tlačenici na mňa zapôsobil najmä Alfonso, bol živý, veselý, elegantný. Nikdy som ho takého nevidela, ani v škole, ani vo štvrti, ani v údenárstve, a aj Lila si ho dlho zmätene premeriavala. So smiechom som jej povedala: „Už to nie je on.“

„Čo sa mu prihodilo?“

„Neviem.“

Alfonso bol hlavnou pozitívnou novinkou toho popoludnia. Niečo, čo v ňom driemalo, sa pri tej príležitosti prebudilo, v obchode žiariacom ako za bieleho dňa. Akoby náhle zistil, že v tejto časti mesta sa cíti dobre. Stal sa mimoriadne aktívnym. Upravoval to a tamto, prihováral sa elegantným ľuďom, ktorí vstupovali zo zvedavosti, aby preskúmali tovar alebo si zobrali zákusky a pohár vermútu. V jednej chvíli sa k nám pripojil a nenúteným tónom bezvýhradne pochválil prácu, ktorú sme odviedli na fotke. Pokoj a uvoľnenosť mu pomohli prekonať večnú hanblivosť a k švagrinej sa obrátil so slovami: „Vždy som vedel, že si nebezpečná,“ a pobozkal ju na líca. Zmätene som sa naňho pozrela. Nebezpečná? Vytušil pri pohľade na panel niečo, čo mi uniklo? Bol Alfonso schopný nezastaviť sa na povrchu? Vedel sa pozerať s fantáziou? Je možné, pomyslela som si, že jeho skutočná budúcnosť nie je v štúdiu, ale v tejto bohatej časti mesta, kde bude vedieť využiť to málo, čo sa učí v škole? Ach áno, skrýval vo svojom vnútri ďalšiu osobu. Bol iný než všetci chlapci vo štvrti a najmä bol iný než jeho brat Stefano, ktorý mlčky sedel na taburetke v jednom rohu, ale pripravený odpovedať s miernym úsmevom komukoľvek, kto by sa mu prihovoril.

Zvečerilo sa. Z ničoho nič sa vonku rozžiarilo silné svetlo. Solarovci, dedko, otec, matka, synovia sa vyhrnuli von, aby sa na to pozreli, zachvátení hlučným nadšením svorky. Všetci sme vyšli na ulicu. Nad výkladmi a vchodom svietil nápis: SOLARA.

Lila zvraštila tvár: „Ustúpili aj v tomto.“

Neochotne ma postrčila k Rinovi, ktorý sa zdal najspokojnejší zo všetkých, a opýtala sa: „Ak sú topánky Cerullo, prečo je obchod Solara?“

Rino ju vzal pod pazuchu: „Lina, prečo nás chceš stále srať? Spomínaš si na ten malér, do ktorého si ma pred rokmi namočila práve na tomto námestí? Čo mám urobiť, chceš vyvolať škandál? Aspoň raz za čas sa uspokoj s tým, čo je. Sme tu, v centre Neapola, a sme tu pánmi. Všetci hajzli, ktorí nás chceli zmlátiť ani nie pred troma rokmi, vidíš ich teraz? Pristavujú sa, obzerajú si výklady, vojdú, vezmú si koláčik. To ti nestačí? Topánky Cerullo, obchod Solara. Čo tam hore chceš napísať – Carracci?“

Elena Ferrante

Príbeh nového priezviska

preklad: Ivana Dobrakovová

vydal: Inaque 2016

Zobraziť diskusiu (0)