Keď sa niekedy stretneme s príbuznými alebo so známymi a my, čo sme zažili vojnu, náhodou začneme na tú dobu spomínať, mladí hovoria: „To muselo byť hrozné! Ako ste vôbec mohli v tom strachu a neistote žiť? Ako ste vôbec prežili?“ Neviem, ťažko by som mohla dokonale zhodnotiť naše vtedajšie pocity a stavy – ale myslím, že my Rómovia sme vždy všetko brali ako riadenie osudu, proti ktorému človek nič nezmôže. So kampel te avel, oda ela. Čo má byť, to bude. Alebo: So o Del dela, oda ela. Čo Boh dá, to bude. So tut hin dino, ňiko tutar na lela. Čo ti je súdené, nik z teba nesníme. A v jednej z najstarších pesničiek, ktorú poznajú azda všetci Rómovia po celom svete, sa spieva: Marel o Del marel, kas korkoro kamel… Trestá pánboh, trestá, koho sa mu zachce… A preto, i keď sme plakali a trpeli, sme vedeli, že to tak má byť, tak a nie inak, a preto vlastne môžeme byť spokojní. Na druhej strane aj ten najdlhší čas sa rozpadá na nekonečné množstvo „teraz“ – a my sme každé „teraz“, keď nás práve niekto nebil, keď sa nám črevá neskrúcali od hladu, keď sme sa mohli jeden druhého dotýkať a cítiť životodarné teplo svojich prítomných príbuzných, prežívali ako šťastie. Pokiaľ sa dalo, usilovali sme sa o to, aby sme žili podľa paťiv – podľa cti, čestnosti, slušnosti, ktorá sa nám neustále pripomínala vo vitejziko paramisa – v hrdinských príbehoch, v pesničkách, v porekadlách, v múdrych slovách starých Rómov. Keď sme sa však dostali do takej situácie, že šlo o holý život, mnoho ľudí sa skôr než príkazmi paťiv začalo riadiť únosnejším návodom: Dživ sar pes del. Ži, ako sa dá. Napadá mi príklad so studňou na Korpáši. Keď sme ešte žili v obci, mali sme v osade dve studne. Dve studne na päťsto, možno šesťsto ľudí bolo, samozrejme, málo, a preto sme si vodu opatrovali ako sviatosť. Dievča, ktoré šlo po vodu, bolo sledované desiatkami očí, aby do studne nespustilo špinavé vedro. Každá musela doslova obradne opláchnuť vedro pripraveným hrnčekom vody v dostatočnej vzdialenosti od studne a až potom vodu nabrala. Už som rozprávala o tom, že pýchou čerstvej nevesty bol ušľachtilý spôsob, akým dokázala naberať vodu. A ktorá to nevedela – hanba jej!

Lenže potom nás presťahovali na Korpáš a na Korpáši studňa nebola. Brali sme vodu z potoka. Bola to čistá, dobrá voda, ale keď pršalo, neostávalo nám iné, než naberať ju aj s blatom. Stalo sa, že v osade vypukol týfus. Možnože to ani nebol týfus, pretože umrelo len sedem ľudí, na týfus by nás zrejme pomrelo viac, v každom prípade to bola nejaká črevná epidémia pravdepodobne z nečistej vody. Z našej rodiny ochorela Vilma a Haňuša, schudli na kosť, ale mamke a Cibrikani sa podarilo vyliečiť ich bylinkami. Keď týfus pominul, obec nám dala vykopať studňu, báli sa, aby sme nabudúce nenakazili aj sedliakov. Zatiaľ čo v obci sme úzkostlivo dbali na čistotu vody, tu nám to odrazu bolo všetko jedno. Chodníček k studni viedol dole kopcom a obvykle bol klzký, a keď sa niektorá žena pošmykla, spadla, ani jej nenapadlo pozrieť sa, či neušpinila vedro. O chvíľu bola voda v studni horšia než v rozvodnenom potoku.

Prečo sa ľudia prestávali držať? Že prestali veriť životu? Alebo si povedali, že keď máme prežiť, prežijeme, a keď nie, ani čistá voda nás nezachráni? Sama neviem. A ešte jednou pravdou sme sa riadili. Všetko zlé je na niečo dobré. Táto skúsenosť sa osvedčila aj v prípade týfusu.

Keď sa k nám prišli nemeckí vojaci zháňať po našej Hane, Rómom pribudol ďalší strach, že budú chodievať stále. Týfus vypukol ako na zavolanie. Týfusu sa totiž Nemci báli viac než Rusov. Keď začuli slovo týfus, hádam by radšej na front bežali, než aby zostali v Šariši. U nás v Šariši žil ukrajinský doktor, po revolúcii emigroval z Ruska a koncom vojny bol čoraz nervóznejší od strachu, že ho Rusi zastrelia, keď prídu. Chcel si na svoju stranu nakloniť cigánov, pretože dúfal, že sa u nás schová, a tak nám všetkým na chatrče pohotovo polepil červené nálepky s varovaním: Pozor, týfus! Nálepky ochotne obnovoval, aj keď už bola črevná epidémia zažehnaná. Odvtedy sa Nemci u nás v osade neukázali.

Pocit života, nádeje i radosti v nás najviac udržiavali deti. Nane čhave, nane bacht. Nie sú deti, nie je šťastie, hovorí sa. A naopak, kde sú deti, tam je radosť. Radosť i starosť – ale tá starosť vlastne znamená túžbu, aby deti prežili a žili lepšie než tí, čo ich priviedli na svet. Drobné radosti a drobné trápenia s deťmi nám pomáhali zabúdať na to, že žijeme v nenormálnom svete. Ak som počas vojny podstupovala všetky riziká spojené s bývaním raz v Šariši, raz v Kapušanoch a zase späť v Šariši a znova v Kapušanoch, bolo to hlavne kvôli deťom – kvôli malému Milankovi a neskôr kvôli dvojčatám.

S malým Milankom som sa vrátila zo Šariša do Kapušian práve včas. Tesne predtým, než v osade vypukol týfus. Akoby som to bola tušila! Určite by to neprežil. Ďakovala som Bohu za to spásonosné vnuknutie a hovorila som si: „Dievča, ty máš v živote šťastie!“

V Kapušanoch som začala pracovať so svokrou na poli, už som zo seba nerobila mestskú paničku, všetci vedeli, že som cigánka ako ostatní. Boli sme rady, že nám sedliačky dali prácu. V Kapušanoch nebola cigánska osada. Medzi gadžami tu bývalo len niekoľko rómskych rodín, a keďže pred vojnou väčšina z nich patrila k bohatému handliarskemu rodu, gardisti ich zatiaľ nechávali v dedine. Sedliaci nám dali nejakú prácu, a tak sme nehladovali.

Svokra bola veľmi dobrá, šetrila ma, hovorievala: „Dievča, ostaň doma, staráš sa o dieťa, varíš, perieš, drevo štiepiš, i tak je toho na teba dosť!“ Ale ja som zase ľutovala ju, a tak sme nakoniec na pole chodili spolu a Milanka som brávala so sebou, sotva sa narodil. Kojila som ho. Kojila som ho dva roky.

Milan odmalička videl na poli kone a bol nimi ako posadnutý. Ešte nevedel rozprávať ani chodiť, ale keď sa v diaľke objavil kôň, začal sa smiať, ukazoval ručičkou a vytrhával sa mi z náručia, že chce ísť ku koňovi. Len čo sa udržal na nožičkách, cupkal za každým koňom, ktorému sa priplietol do cesty, Všetci sa smiali, len ja som tŕpla, že ho kôň kopne a zabije. Všetci ma utešovali, že kôň dieťaťu neublíži. Myslím, že vďaka Milankovej láske ku koňom si nás sedliaci obľúbili.

Raz, keď mal asi dva roky, mu sedliak požičal opraty. Zaorával strnisko. Chlapec držal opraty, potkýnal sa za koňom po strnisku, smial sa na celý svet, až výskal. Keď som ho potom chytila do náručia, pozerám, dieťa má nožičky do krvi rozpichané. Ja som plakala, ako ho to musí bolieť, a Milanko sa šťastne smial.

Sedliak, čo býval v susedstve, bol dobrý človek. Občas, keď niekam šiel, vysadil Milana na voz a vzal ho so sebou. Chlapec vždy číhal, kým bude sedliak zapriahať, už aj bol pri ňom a nedal sa odbiť. Po drevo však sedliaci chodievali už skoro ráno, zapriahali hoci aj o druhej po polnoci. Milan sa prebudil, sotva vyšlo slnko, my sme ešte spali, pristrčil si stoličku, pretože na kľučku ešte nedosiahol, otvoril si dvere a v košieľke, tak ako bol – s holým zadočkom, vybehol von a rovno k susedovi do dvora. Lenže voz nikde, kone nikde, sused už odišiel. Prebudil nás Milankov žalostný plač: „Mami, sedliak mi ušiel! Mami, sedliak mi ušiel!“ Nedalo sa ho utíšiť. Musela som mu sľúbiť, že nabudúce ho sedliak vezme so sebou, a dúfala som, že to trojročné dieťa na to zabudne. Avšak Milanko začal vyzerať sedliaka, kedy sa bude vracať z lesa, a keď ho zahliadol, už aj mu bežal naproti a začal mu vysvetľovať, že už bez neho do lesa odísť nesmie. Nakoniec som to musela sedliakovi vysvetliť sama, pretože u nás doma sa rozprávalo po rómsky a deti po slovensky veľmi dobre nevedeli. Rozumeli, ale nedokázali sa vyjadriť.

„Ja pôjdem zavčasu ráno,“ sedliak vraví. „Taký drobizg ako ty je ešte v peliešku!“ Milan nič a ja som si myslela, že ten svoj výlet do lesa na drevo pustil z hlavy. Šla som si po svojej práci, večer som chlapca uložila ako obvykle a začala som variť, aby bola večera pripravená, keď sa Jozef vráti z práce. Niekedy chodil z nádražia o jedenástej, niekedy ešte neskôr. Čakala som naňho, zaspávala na stoličke, ale do postele som si neľahla, pretože tak sa to na správnu nevestu patrilo. V tú noc sa muž vrátil až o dvanástej, pamätám si, že hodiny na kostole odbíjali polnoc. Naliala som mu vodu, aby sa umyl, dala som mu večeru, najedol sa a šiel si ľahnúť. Jozef, ja a Milanko sme spali na jednej posteli. Jozef príde k posteli: „Kde je chlapec?“

„Niekde pod perinou,“ vravím.

Jozef odkryl perinu, Milanko nikde. „Pánbožko zlatý!“ vykríkla som, „kde je dieťa?“ Zobudila som svokru. „Svokra moja zlatá, kde je Milanko?“

Všetci traja sme začali hľadať. Prehľadali sme cimru, pod posteľami, v skrini, pod stolom – inak nebolo kde hľadať, prehľadali sme chodbu, dvorček pred chatrčou, Milan bol preč. Jozef bol bez seba, kričal na nás: „Dve ženy v dome a neustrážia jedno dieťa!“ „Preboha, čo keď spadol do potoka?!“ Pod domom tiekol potôčik, mali sme k nemu prešliapanú cestičku. Potok bol plytký, ale aj tak sme prístup zahradili niekoľkými drevami. Ale čo keď sa preplazil cez lopúchy? Bežali sme so sviečkami k potoku. V potoku nebol, utopený nie je. Vydýchla som si, ale len na chvíľu. „Kde je?“

Potom svokra hovorí, bola to múdra žena: „Počúvajte, deti moje, chlapec stále len za sedliakom a sedliakom, aby mu požičal kone. Či ten nebude pri koňoch?“

Rozbehli sme sa k sedliakovi. Zabúchala som na okno. O chvíľu sedliak vyšiel von, a keď nás videl urevané, ani sa nerozčuľoval, že ho budíme v túto nočnú hodinu. „Gazda, prosím vás, nie je u vás náš Milanko?“

„A kde by bol?“ čudoval sa sedliak.

„No predsa v stajni!“ hovorí svokra.

Šiel s nami do stajne a v stajni medzi prednými nohami koňa spí náš Milan. Len v košieľke a s holým zadočkom – a kôň naňho dýcha.

Chytila som ho do náručia, celého som ho vybozkávala, chceli sme si ho odniesť domov, ale chlapec kričal, že nepôjde, lebo by mu sedliak ráno zase ušiel. Až keď mu svätosväte sľúbil, že si poňho ráno príde, dal sa odniesť. Skutočne ho tentoraz zobral so sebou, inak by to dieťa bolo hádam ochorelo.

V dospelosti Milan preorientoval svoju lásku ku koňom na lásku k autám. Celý život bol vodičom z povolania až dovtedy, čo si zmrzačil nohu a musel ísť na invalidný dôchodok.

Elena Lacková: Narodila som sa pod šťastnou hviezdou

Brak, 2022

Preklad: Júlia Choleva Vrábľová

Fotografia autorky použitá zo stránky SLC