Prológ

Alma Whittakerová sa narodila s príchodom nového storočia, vkĺzla na tento svet piateho januára 1800.

Rýchlo – takmer okamžite – si ľudia o nej vytvárali mienku. Keď Almina matka po prvý raz uvidela novorodenca, bola s výsledkom spokojná. Beatrix Whittakerová mala doteraz smolu, nepodarilo sa jej porodiť dediča. Prvé tri pokusy o počatie sa skončili smutnými potôčikmi, ani nestihli ožiť. Jej posledný pokus – dokonale sformovaný syn – sa dostal na pokraj života, ale v to ráno, keď sa mal narodiť, si to rozmyslel a prišiel na svet už nebohý. Po takýchto stratách by sa Almina matka potešila každému dieťaťu, ktoré prežije.

Kým Beatrix držala v náručí svoje novorodeňa, mrmlala modlitby v rodnej holandčine. Modlila sa, aby jej dcérka bola zdravá, rozumná, inteligentná a nikdy sa nespolčovala s priveľmi napudrovanými dievčatami, nesmiala sa na sprostých vtipoch, nevysedávala pri hráčskych stoloch s ľahkovážnymi mužmi, nečítala francúzske romány, nesprávala sa ako divoška ani nijakým iným spôsobom nerobila hanbu slušnej rodine. Ale hlavne aby z nej nevyrástlo een onnozelaar, prostoduché dievča. Tým zakončila svoju modlitbu – alebo to, čo sa od takej prísnej ženy, ako bola Beatrix Whitakerová, dalo považovať za požehnanie.

Pôrodná babica, miestna žena nemeckého pôvodu, usúdila, že toto bol slušný pôrod v slušnom dome, a preto aj Alma Whittakerová je slušné dieťa. V spálni bolo teplo, zadarmo dostala polievku i pivo a matka bola silná – čo sa od Holanďanky dalo čakať. Ba čo viac, pôrodná babica vedela, že jej zaplatia, a štedro. Každé dieťa, ktoré prinesie peniaze, je prijateľné dieťa. Preto sa babica za Almu takisto pomodlila, hoci nie prehnane vášnivo.

Hanneke de Groot, gazdiná a správkyňa domácnosti, nebola veľmi nadšená. Nenarodil sa ani chlapec, ani pekné dieťa. Tvár malo guľatú ako misa s ovsenou kašou a bolo bledé ako tá kaša. A bude s tým robota, tak ako so všetkými deťmi. A tak ako ostatná robota, aj táto pripadne na jej plecia. Napriek tomu sa za dieťa pomodlila, pretože pomodliť sa za novorodeňa bola povinnosť a Hanneke de Gootová si svoje povinnosti vždy plnila. Hanneke vyplatila babicu a vymenila posteľnú bielizeň. Pomáhala jej pritom, hoci nie veľmi šikovne, mladá slúžka – urečnená dedinčanka prišla do domácnosti len nedávno –, ktorú väčšmi zaujímalo dieťa než upratovanie spálne. Meno slúžky tu neuvádzame, lebo Hanneke de Groot ju na druhý deň prepustila ako zbytočnú a poslala ju preč bez odporúčania. Napriek tomu tú jednu noc slúžka odsúdená na výpoveď skákala okolo novorodeňaťa, sama túžila po dieťati a milo, úprimne sa pomodlila za malú Almu.

Dick Yancey – vysoký, hrozivo pôsobiaci Yorkshirčan, ktorý pracoval pre pána domu a železnou rukou presadzoval všetky jeho medzinárodné obchodné záležitosti (a náhodou sa v januári nachádzal na majetku, kým čakal, že voda vo filadelfskom prístave rozmrzne a bude sa môcť plaviť na holandské Východoindické ostrovy) – toho o novorodencovi veľa nepovedal. Pravdupovediac, za nijakých okolností sa nepúšťal do dlhých rečí. Keď pánu Yanceymu oznámili, že pani Whittakerová porodila zdravé dievčatko, iba sa zamračil a typicky stručne zamrmlal: „Život je tvrdá drina.“ Bola to modlitba? Ťažko povedať. Verme, že to myslel dobre.

Určite ju nechcel prekliať.

Pokiaľ išlo o Alminho otca Henryho Whittakera, majiteľa statku, ten bol s dieťaťom spokojný. Viac ako spokojný. Neprekážalo mu, že to nie je chlapec, ani že dievčatko nie je pekné. Nepomodlil sa za Almu, ale iba preto, lebo sa nikdy nemodlil. („Božie záležitosti nie sú pre mňa,“ hovorieval často.)Henry však svoje dieťa bezvýhradne obdivoval. Koniec koncov, on ho splodil, a Henry Whittaker bezvýhradne obdivoval všetko, čo vytvoril. Na počesť narodenia dcéry Henry obral ananás zo svojho najväčšieho skleníka a rozdelil ho rovným dielom všetkým v domácnosti. Vonku snežilo, vládla dokonalá pensylvánska zima, ale tento muž vlastnil niekoľko skleníkov vykurovaných uhlím, sám ich navrhol – a tie stavby mu závidel každý plantážnik a botanik v Amerike, ale závideli mu aj závratné bohatstvo –, a ak chcel mat v januári ananás, prisámbohu, aj ho mal.

A v marci čerešne.

Potom sa uchýlil do svojej pracovne a otvoril účtovnú knihu, do ktorej každý večer zaznamenával všetky majetkové transakcie, nielen oficiálne, ale aj dôverné. Začal: „Pryšiel medzy nás nový vznešený a zaujýmavý pocestný,“ a doplnil detaily, čas a náklady na pôrod Almy Whittakerovej. Načmáral to nepekne, ťažko čitateľným písmom. Každá veta bola hustou osadou veľkých a malých písmen, žili bok po boku v tesnej tlačenici, akoby sa usilovali uniknúť zo stránky. Jeho pravopis bol o niekoľko stupnňov horší, ako bolo bežné, a interpunkcia bola dôvodom na nešťastné povzdychnutie.

Ale Henry si napriek tomu viedol účtovníctvo sám. Zdalo sa mu dôležité, aby mal vo všetkom prehlad. Hoci vedel, že tieto stránky by sa každému vzdelanému človeku zdali hrozné, zároveň vedel, že jeho zápisky nikdy neuvidí nikto – iba jeho manželka. Ked sa Beatrix vrátia sily, prepíše jeho záznamy do svojich účtovných kníh ako vždy a jej elegantne prepísaný preklad Henryho čmáraníc sa stane oficiálnym záznamom o správe domácnosti. Beatrix bola sprievodkyňa jeho dní – a velmi dobr á. Vybaví zaňho túto úlohu, aj sto iných.

Ak Boh dá, onedlho sa do toho pustí.

Papiere sa mu už hromadili.

PRVÁ CASŤ

Strom proti horúčke

Prvá kapitola

Prvých pät rokov bola Alma Whittakerová skutočne len pocestnou vo svete – ako sme pocestní všetci v takom mladom veku –, a tak jej príbeh zatiaľ nebol vznešený ani veľmi zaujímavý, ak neberieme do úvahy fakt, že toto nepekné batoľa prežívalo bez choroby, a bez nehody, obklopené bohatstvom, v Amerike tých čias takmer nevídaným, dokonca ani v elegantnej Filadelfii. Stojí za zmienku, ako jej otec nadobudol také obrovské bohatstvo, a tak vám o tom teraz porozprávam, zakiaľ budeme čakať, kým naše dievčatko trochu podrastie a znova upúta náš záujem. Lebo nielen v roku 1800, ale nikdy nebolo bežné, aby sa chudobný, takmer nevzdelaný človek stal vo svojom meste najbohatším obyvateľom, preto spôsob, ako Henry Whittaker zbohatol, je skutočne zaujímavý – hoci možno nie taký vznešený, ako by aj sám ako prvý priznal.

Henry Whittaker sa narodil v roku 1760 v dedinke Richmond, na brehu Temže kúsok od Londýna. Bol najmladším synom chudobných rodičov, ktorí už mali detí viac ako dosť. Vyrastal v domci s dvoma malými izbicami, s hlinenou dlážkou, s takmer rozpadnutou strechou, s jedlom, ktoré bolo na peci takmer každý deň, s matkou, ktorá nepila, a s otcom, ktorý nebil svoju rodinu – na rozdiel od mnohých iných rodín v tých časoch, inými slovami, bol to takmer vznešený život. Jeho matka dokonca mala za domom škvarku pôdy, kde jej kvitla stračia nôžka a vlčí bôb len na ozdobu, ako dáme. Ale Henry sa nedal oklamať stračou nôž kou a vlčím bôbom. Iba jedna stena ho delila od prasiec a v jeho živote neprešla chvíľa, aby ho chudoba neponižovala.

Možno by Henryho jeho osud tak neurážal, keby nevidel naokolo bohatstvo, s ktorým mohol porovnávať svoje živorenie – no chlapec počas dospievania videl nielen bohatstvo, ale aj príslušníkov kráľovskej rodiny. V Richmonde bol palác a boli tam aj záhrady pre radosť, volali sa Kew Gardens a starostlivo ich zušľachťovala princezná Augusta, kto rá si z Nemecka priviedla celú suitu záhradníkov pripravených premeniť skromné anglické lúky na kultivovanú, vznešenú krajinu. Jej syn, budú či kráľ Juraj III., tam v detstve trávil celé letá. Keď sa Juraj stal kráľom, rozhodol sa zmeniť záhrady v Kew na botanickú záhradu, ktorá mohla súperiť s ktorýmkoľvek parkom na kontinente. Angličania na studenom, mokrom, izolovanom ostrove v botanike ďaleko zaostávali za ostatnou Európou a Juraj III. bol rozhodnutý, že ju dobehne.

Henryho otec sa v Kew staral o sady – bol to prostý muž, páni si ho vážili, ak si niekto môže vážiť jednoduchého ovocinára. Pán Whittaker mal nadanie na pestovanie ovocných stromov a uctieval ich. („Odplatia sa zemi za námahu,“ vravieval, „na rozdiel od všetkých ostatných.“) Raz zachránil kráľovu obľúbenú jabloň, a to tak, že zaštepil výhonok neduživého stromu na silnejší podpník a zaistil ho. Stromček ešte v ten istý rok zarodil a onedlho z neho oberali kilá a kilá jabĺk. Za tento zázrak sa pánu Whittakerovi ušla od kráľa prezývka Jablonový mág.

Hoci Jabloňový mág mal veľké nadanie, bol to jednoduchý človek a so svojou ustráchanou manželkou vychoval drsných, násilných synov (vrátane chlapca, ktorý si vyslúžil prezývku Postrach Richmondu a dvoch dďalších, ktorí zomreli v krčmových bitkách). Najmladší Henry bol vlastne svojím spôsobom najdrsnejší, ale možno taký musel byt, aby prežil svojich bratov. Bol ako tvrdohlavý, vytrvalý lovecký pes, chudý, výbušný výmyselník a stoicky prijímal bitku od bratov aj iní často skúšali jeho nebojácnosť a provokovali ho do riskantných kúskov. Henry bol aj bez bratov nebezpečný experimentátor, zakladal tam, kde sa dalo zakázané ohne, lozil po strechách a vysmieval sa paničkám, strašil malé deti, a ľudí by vôbec neprekvapilo, keby spadol z kostolnej veže alebo utopil sa v Temži – len čírou náhodou sa taký scenár nikdy nenaplnil.

Ale na rozdiel od svojich bratov Henry mal vlastnosť, ktorá odčinila jeho prehrešky. Alebo, presnejšie, dve vlastnosti: bol inteligentný a za ujímal sa o stromy. Bolo by prehnané tvrdiť, že Henry uctieval stromy ako jeho otec, ale stromy ho zaujímali, pretože to bola jedna z mála vecí v jeho chudobnom svete, ktoré sa dali ľahko osvojiť, a skúsenosť Henryho naučila, že ak sa človek niečo naučí, získa tým výhodu nad inými ľuďmi. Ak človek chcel ďalej žiť (a to Henry chcel) a ak chcel žiť v blahobyte (aj to Henry chcel), potom sa musel naučit čokoľvek, čo sa dá naučiť.

Latinčina, písanie, lukostreľba, jazda na koni, tanec – to bolo Henrymu nedostupné, ale mal stromy a mal vedľa seba otca, Jabloňového mága, ktorý ho trpezlivo učil, aby rozumel stromom. A tak sa Henry naučil všetko o štepárskom náradí, hline, vosku a nožoch, aj o fígľoch pri očkovaní, delení, tvarovaní, štepení, sadení a prezieravom prerezávaní stromov. Naučil sa, ako na jar presádzať stromy, ak je pôda tuhá a zadržiava vodu, alebo ako to robiť v jeseni, keď je pôda redšia a suchá. Naučil sa, ako pripevniť k marhuliam kolíky, aby ich chránil pred vetrom, ako pestovať citrusy v skleníku, ako vydymiť pleseň z egreša, ako odpíliť suché konáre z figovníkov a kedy sa také čosi ani neoplatí robiť. Naučil sa, ako bez milosti a bez výčitiek stiahnuť odlúpnutú kôru zo starého stromu až po zem, aby mu vrátil život na ďalších desať rokov.

Henry sa veľa naučil od otca, hoci sa zaňho hanbil, mal pocit, že je slaboch. Ak je otec skutočne Jabloňový mág, uvažoval Henry, prečo mu kráľ neprejavil svoj obdiv bohatstvom? Aj hlúpejší muži zbohatli – a bolo ich dosť. Prečo Whittakerovci stále žili s prascami, keď nedďaleko sa rozkladali šíre zelené trávniky patriace k palácu a v pekných domoch na Maid of Honor Row sluhovia kráľovnej spali pod obliečkami z francúzskej bavlny? Keď raz Henry vyliezol na zdobený záhradný múr, zazrel dámu v šatách slonovinovej farby, ako cvičí manege na bielom koni, a sluha jej hrá na husliach, aby ju zabavil. Ľudia žijú takto aj priamo v Richmonde, a Whittakerovci mali namiesto dlážky len udupanú hlinu. Ale Henryho otec sa nikdy o nič lepšie neusiloval. Rovnakú biednu plácu dostával celých tridsať rokov a ani raz sa proti tomu nevzbúril, nikdy sa neposťažoval, že musí pracovať vonku aj v najhoršom počasí, a to tak dlho, že mu to zničilo zdravie. Henryho otec volil po celý život opatrné kroky, najmä v styku s luďmi lepšími od seba – a on považoval všetkých za lepších. Pán Whittaker si dal záležať, aby nikdy nikoho ne urazil a nevyužíval výhody, aj keď tie výhody boli zrelé na odtrhnutie. Synovi hovorieval: „Henry, buď rozvážny. Ovcu môžeš zabiť iba raz. Ale ak budeš opatrný, môžeš ovcu každý rok ostrihať.“

Ak mal Henry takého mierneho otca, čo mohol čakať od života? Iba ak to, čo si uchmatol vlastnými rukami. Človek by mal mat nejaký zisk, začal si hovoril Henry, keď ešte nemal ani trinásť rokov. Clovek by mal zabiť ovcu každý deň.

Ale kde nájsť tie ovce?

Vtedy Henry Whittaker začal kradnúť.

Elisabeth Gilbert

Podstata všetkých vecí

Slovart 2016

Preklad: Tamara Chovanová

Zobraziť diskusiu (0)