Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Erlend Loe: Koniec sveta ako ho poznáme

Doppler je späť. Po rokoch strávených v lese sa teší, že znovu uvidí manželku a deti. Ich dom však vyzerá akosi inak a v manželskej posteli ho nahradil iný muž – vyšportovaný, starostlivý a obľúbený. Ak ste si chudáka Dopplera v knihách Erlenda Loea obľúbili, nenechajte si ujsť ani voľné pokračovanie jeho strastiplnej cesty životom - knihu Koniec sveta ako ho poznáme. Odporúča aj Aňa Ostrihoňová v pravidelnej spoločnej utorkovej relácii Rádia_FM a Artfora.



Zavčas rána vyšiel Doppler z hlbokého lesa. Voda z roztopeného snehu ho radostne vítala a chochláče v kríkoch poskakovali od vzrušenia. Švitorili mu na pozdrav z celého hrdla, akoby čakali len naňho. Akoby bol ich mesiáš. Prešiel popri fabrikách, kde inštalatéri už inštalovali potrubia, popri obchodoch, kde kon­zumenti už s chuťou jedli prvé výrobky dňa, a popri materských škôlkach, kde deti tisli nošteky na okenné tabule, so záujmom sledujúc kráčajúceho bradatého chlapa. Prekročil tretí mestský okruh, potom prekrižo­val druhý okruh aj vnútorný mestský obchvat a vstú­pil do centra tohto zvláštneho hlavného mesta, ktoré málokto opustí bez toho, aby ho poznačilo, no aj tak sa každý napokon vráti.

Telom aj dušou mu lomcovala nervozita. Tak to chodí u človeka, ktorý strávil istý čas len v spoloč­nosti stromov, vody a losov a teraz sa vracia k ľuďom.

Keď odbočil do krátkej uličky, kde tak dlho býval, zacítil čosi ako optimizmus. Až by uveril, že sa teší. Teší sa na svoje deti. Určite vyrástli, veľa sa naučili. Neodvážil sa veriť (no v kútiku duše dúfal), že otec im chýba. Kiežby od túžby po ňom ochoreli a zaradili sa medzi problémovú mládež. Kiežby začali skúšať dro­gy a škola písala ustarostené správy úradu na ochranu detí, ktorý si následne predvolal mamu a pohrozil jej, že zasiahne. Teraz sa pôjdu deti zjašiť od radosti, že ho znovu vidia. A o pár dní, tak, aby to mama poču­la, vyhlásia, že sa konečne cítia ako kompletní ľudia.

Keď sa spoza zákruty vynoril jeho dom, Doppler prudko zastal. Snežnice mu zaklopkali do rytmu pa­ličiek na indiánskom talizmane zavesenom na plec­niaku. Niečo nie je v poriadku. To pochopil ihneď. Dom stál na svojom mieste, no farba sa zmenila. Toto bol vždy biely dom. Nejestvoval jediný dôvod, prečo by nemal byť naďalej biely. Doppler sa o tom so Sol­veig veľa rozprával. Priniesla mu katalóg farieb, dlho v ňom listovala. Doppler navrhol tmavozelenú. Uro­bil to veľmi opatrne, úmyselne tónom, ktorým jej naznačil, že to nie je preňho až také dôležité, hoci to pokladal za dôležité. Alebo čo tak jeden z matných čiernych odtieňov, veď začínajú byť moderné u sol­ventných vrstiev obyvateľstva, ku ktorým sa chceme radiť. Solveig ho rezolútne odmietla spôsobom, kto­rý mu dal najavo, že s ním vôbec nemieni diskutovať, lebo obaja vedia, že on nemá o farbách ani potuchy. Dom zostane biely, rozhodla. A tak sa aj stalo. A zra­zu je modrý.

A nielenže bol modrý. Jeho modrosť svedčila o ne­ochvejnom sebavedomí majiteľa, ako aj o viere v pi­liere finančných inštitúcií a spoločenských štruktúr. Modrá farba domu nereprezentovala rodinu, ako ju poznal, a ani sa k nej nehodila. Ani náhodou. Po­sledné metre prešiel pomaly a mimoriadne opatrne. Z modrej farby akoby sálala odstredivá sila, čo brá­nila votrelcovi priblížiť sa. Nechápal. Veď nie je vo­trelec. Azda má právo priblížiť sa k vlastnému domu bez tohto rušivého pocitu odcudzenia.

Ešte nevedel, čo farebný šok znamená, no inštink­tívne chápal, že veští niečo zlé a osudové. Obchádza­li ho mdloby. Uvedomil si, že bude potrebovať čas, kým sa ukáže rodine. Ak tam ešte vôbec bývajú. Bol by ochotný uveriť, že sa presťahovali na neznámu ad­resu a dom namaľovali namodro iní ľudia. To by všet­ko vysvetlilo. Iní ľudia sa môžu rozhodnúť namaľovať dom namodro. Moja rodina nie. Moja rodina je iná.

Našťastie, v oknách sa nesvietilo. Inými slovami, ak tu Solveig s deťmi ešte býva, Solveig je nepochybne v práci a deti v škole. Stlačil zvonček a ukryl sa za roh, odkiaľ sledoval vchodové dvere. Nikto neotváral. Tro­chu sa upokojil. Napriek otrasnej farbe domu sa za­čínal tešiť z návratu. Napokon, v tomto dome prežil roky plné intenzívnych zážitkov. Narodili sa mu deti, staral sa o ne, plakal aj sa smial, žil naplno a žal veľa úspechov. Kedysi bol poriadny chlapík! Nepoznal slo­vo nedá sa. Sálala z neho istota, vedel sa obracať, bol udatný a nezriedka veselý a veľmi spoločenský. Ne­vedel, čo je choroba, nevynechal jediný deň v práci, kolegovia mu závideli jeho šikovnosť. Patril k ľuďom, ktorí z rukáva sypú správne slová na pracovných veče­riach, na seminároch, v situáciách, keď si kolega robí starosť o svoje choré dieťa. Pár kontrolných otázok a hneď potom slová, čo chlácholia. Nie, nejde o zápal mozgových blán. Vedel určiť správnu diagnózu, hoci nebol lekár. Taký bol človek! Pojem skvelý ani zďaleka nepokrýval jeho vtedajšie ja. Bol najlepší. Bol jedno­ducho dokonalý. Žil v bubline, ktorej sa starosti bež­ného sveta netýkali. Jednoducho nejestvovali. Každé ráno čítal v novinách o problémoch iných ľudí. A vr­tel hlavou. Len si to predstav! Neverím. Také čosi. Bolo mu ľúto ľudí. Súcitil s chudákmi, ktorí si poka­zili život nedostatkom sebaovládania, nedostatočnými znalosťami, smolou, hlúposťou, zvedavosťou, túžbou alebo rôznymi kombináciami uvedeného.

S odstupom času vnímal svoj život inak, no vtedy ho žil tak naplno, že si ani neuvedomil, ako stráca po­jem o rýchlosti. Muselo sa to stupňovať niekoľko ro­kov. Už si nepamätal detaily, no v istom okamihu jeho života sa mu začínali strácať obrysy. Rýchlosť a spo­kojnosť s vlastným ja pomaly, ale isto rozmazali svet okolo neho, ľudia ani udalosti napokon nemali jasné línie, všetko mu splynulo. Naďalej robil to, čo sa od neho očakávalo. Chodil do práce, plnil si úlohy doma, vodil deti do školy a do škôlky, venoval sa voľnoča­sovým aktivitám, priateľom, tréningu, dovolenkám, darčekom, prejavoval empatiu aj pozornosť. Neustále bol o hlavu vpred. Až kým z ničoho nič nebol.

Čo keby sa tam znovu dostal! Čo keby opäť dobyl každú z týchto barikád, na ktorých kedysi stál ne­ohrozený? Už pochyboval, či sa mu to podarí. A tak sa musel uspokojiť s vedomím, že kedysi bol najlep­ší v celej štvrti.

Chcel a aj nechcel sa tam vrátiť. Uvedomoval si, že život je pestrejší, než si vtedy myslel. Tie intenzívne roky neboli celkom bezproblémové. Vysoké tempo mu vytrhlo z rúk opraty. Teraz si to už uvedomoval. Ale aj tak sa mu v záhrade vrátili spomienky. Tu kedysi stálo Norino pieskovisko. Keď ho staval, musel odstrániť veľký červeno-biely ružový ker, ktorého korene sa ťa­hali do všetkých strán. Požičal si malý bager, veru, aj na to si trúfol. Teraz na to spomínal s úsmevom. Vte­dy sa ničoho nebál. Ak narazil na prekážku, stihol ju prekonať skôr, než sa stala reálnym problémom. Ba­ger mu doviezli priamo k domu, pracoval s ním celú sobotu, Solveig a dvojročná Nora mu mávali z veľké­ho okna v obývačke. Ešte pred záverečnou stihol zájsť do obchodu, nakúpiť materiály odolné počasiu, kovo­vé konzoly a vhodné skrutky a celú noc majstroval vo svetle pracovnej lampy. A myslíte si, že keď Nora v ne­deľu ráno vstala, pieskovisko nebolo hotové? Šťastná dcérka sa v ňom hrala celé hodiny. Solveig ho obja­la a šepkala mu do ucha, že je najlepší otec na svete. Napokon, mala pravdu.

Norina hojdačka ešte visela, hoci trochu nakrivo. Konár starej jablone ju neudržal. Doppler prešiel dla­ňou po kovovej tyči, na ktorú vešal búdky pre vtáči­ky. Zmizli. Očividne sa mu nepodarilo sprostredkovať lásku k vtáčikom ďalším generáciám. Ani Solveig ne­zdieľala jeho vrúcny cit pre tieto malé stvorenia. Pok­ladala ich za otravné a špinavé. Nevedia sa postarať o seba? Veď sú predsa dielom prírody a mali by byť schopné zohnať si vlastnú potravu. Nikdy sa nezmie­rila s touto ich závislosťou od ľudí, s ich vtieravosťou. Nový záhradný nábytok mu ťahal oči. Stiahol igelit a odhalil plynový gril veľký ako trabant. Piecka na pizzu bola škaredá a vôbec sa sem nehodila. Pripadal si ako v nejakom lacnom letovisku na Kanárskych ostrovoch. Čo to má byť? Modrý dom a vulgárne zá­hradné rekvizity. Musí zistiť, čo sa tu deje. Vrátil sa k poštovej schránke, aby objasnil všetko raz a navždy. Predtým len prešiel popri nej, oslepený optimistickou, no chorou modrou.

Z poštovej schránky zmizlo jeho meno, Andreas Doppler. Nielenže ho prečiarkli, celkom ho odstrá­nili. Ktosi si dal prácu so strhnutím všetkých písme­niek od firmy Letraset. Museli použiť vreckový nožík, uvedomil si Doppler. Niekto si dal záležať. Na mies­te, kde predtým stálo: Nora, Gregus, Bjørnstjerne, Sol­veig a Andreas Doppler / Rohdeová, teraz čítal: Nora, Gregus, Bjørnstjerne, Solveig (dlhá medzera) Rohdeová.

A pod tým, o čosi väčším písmom a kapitálkami: EGIL HEGEL.

xxx

Egil Hegel? Kto je, do riti, Egil Hegel? Vzdala sa azda Solveig Dopplera a len tak poľahky začala žiť s novým chlapom? Nemá človek právo venovať sa dva či tri roky vlastnému rozvoju a životne dôležitým úvahám? Sta­čí, aby sa človek na chvíľu vzdialil a žena sa mu môže kurviť a užívať si, čo jej srdce ráči? Je Solveig, s kto­rou Doppler roky zdieľal život aj posteľ, v konečnom dôsledku len obyčajná pobehlica?

Doppler sa zdráhal zmieriť s krutým objavom. Zmä­točné signály ľudí, pred ktorými kedysi utiekol, sa te­raz naňho vrhli a chytili ho do zveráku. V lese takéto signály nepoznal. Tam sa cítil bezpečne. Dlhý pobyt v lese mu umožnil utiecť pred ľudskými signálmi. No signály tým nezmizli. Celý čas naňho striehli. Záker­né do špiku kostí sedeli tíško ako myšky, aby sa naň­ho vrhli, keď bude po svojom návrate najzraniteľnejší. Zabudol, aké vedia byť mätúce. Ľudia niečo chcú, po­tom chcú presný opak, a potom predsa len čosi štvrté. A napokon sa urazia, lebo človek nepochopil, že chceli čosi celkom iné. Oveľa jednoduchšie je rozumieť lo­som. Chcú žrať, chcú oddychovať, žiadne čáry-máry. Dopplera striaslo. Vydesený sa zadíval na veľký mod­rý dom, ktorý sa mu naraz tak odcudzil. Oči mu za­liala nejaká tekutina, dom sa mu rozmazával, strácal obrysy. Zmenil sa na neurčitý modrý objekt. Pripo­mínal veľrybu, čo sa jedno tiché popoludnie koncom leta preplaví okolo človeka, ktorý si dopriava ranný kúpeľ v presvedčení, že je sám. Zadýchaný odkríval k borovici na kraji záhrady. Cítil potrebu zachytiť sa o čosi pevné. Nech je to čokoľvek, len nech to nie je modré. Dlho sa opieral o veľký strom. Zahmlilo sa mu pred očami, naplo ho na vracanie. Prekvapilo ho to. Nezvykol vracať len tak pre nič za nič, očividne však dosiahol ten bod, keď nemal na výber. Počas ro­kov v lese si očividne nestihol vybudovať toleranciu voči ľudským signálom. Nebol to návrat domov podľa jeho predstáv. Minúty plynuli. Ďalej sa triasol, musel si sadnúť. Položil si plecniak vedľa seba na zem, oprel sa chrbtom o strom, odvrátil tvár od domu. Tak sedel neschopný utriediť si myšlienky a vôbec sa nestaral o to, že mu vlhká hlina zmáča nohavice. Po chvíli – ne­vedel, ako dlho tak sedel – zareagoval na známy zvuk. Bránka zavŕzgala ako kedysi. Stará mosadzná brán­ka, ktorú natrel načierno v ten rok, keď kúpili dom. Pánty vŕzgali už vtedy. A keď ich namazal, o chvíľu vŕzgali zasa. Taká to bola bránka. Stará ako svet, aj tak oveľa krajšia než kopa iných vecí, čo sa dajú kú­piť. Doppler si rýchlo kľakol a vyzrel spoza borovice. Pri schránke stál dohladka oholený chlap v čiernych legínach, v bežeckej bunde, v bežeckej čiapke, v be­žeckých teniskách, v bežeckých rukaviciach a s bežec­kými hodinkami. Vyberal schránku. Bol spotený do nitky a tváril sa veselo ako kura, keď listoval v pošte. Podišiel ku košu na papier pri plote a hodil doň pár nevyžiadaných listov na lesklom papieri. Potom za­mieril k dverám. Naučeným pohybom si zhodil malý plecniak a vytiahol kľúče, zachytené k plecniaku sko­bou so značkou auta. Doppler pochopil. Toto je Egil Hegel. Nepochybne, Egil Hegel. Vyzeral presne ako chlap, ktorému by pobehlica Solveig podľahla. Muž, ktorý má v živote poriadok. Vo svojom hviezdnom období nebol Doppler iný. Hegel bol však ešte lepšie trénovaný a neprístojne pozitívny. Ako pes.

Ako veselý pes, ktorý nevie, čo je skutočný život.

Žiaľ, Egil Hegel patril k mužom, ktorých svet ozna­čuje slovkom pekní. Mal až iritujúco rovné črty tvá­re. Bol dokonale symetrický. Všetko, čo sa nachádzalo na jednej jeho polovici, našiel aj na druhej polovici. Ženské mozgy bažia po symetrii. Doppler si spome­nul, že to kdesi čítal. Sú naprogramované na hľada­nie symetrie. Asymetria ich odpudzuje. Pri symetrii sa im spúšťa ovulácia. Keď vidia chlapa ako Egil Hegel, chcú sa ihneď páriť. Kurva. Doppler si s hrôzou uve­domil, že v modrom nevestinci dochádza k páreniu.

Inštinkt mu radil, aby vyskočil spoza stromu, zho­dil Egila Hegela na zem a zahryzol sa mu do krku. No Dopplerovi predkovia neprešli vývojom, čo trval tisíce rokov, zbytočne. Preto pochopil – ak nie hneď, tak minimálne dosť rýchlo – že boj s Egilom Hegelom bude beh na dlhé trate. Vražda by sa minula účinkom.

Man Down. Rum pa pa pam, Rum pa pa pam.

Nie. Tu pomôže len lesť.


Erlend Loe

Doppler

vydala Premedia 2016

preklad: Jozef Zelizňák

Zobraziť diskusiu (0)

Koniec sveta ako ho poznáme

Koniec sveta ako ho poznáme

Erlend Loe

Doppler je späť. Po rokoch strávených v lese sa teší, že znovu uvidí manželku a deti. Ich dom však vyzerá akosi inak a v manželskej posteli ho nahradil iný muž – vyšportovaný, starostlivý a obľúbený. Doppler má pocit, že to je to najhoršie, čo ho stretlo,ale udalosti naberú rýchly spád a o ďalšie prekvapenia nie je núdza.Voľné pokračovanie románov Doppler a Kamióny volvo.

Kúpiť za 9,68 €

Doppler (tvrdá väzba)

Doppler (tvrdá väzba)

Erlend Loe

Otec dvoch detí jedného dňa spadne v lese z bicykla a zrazu zacíti pokoj a harmóniu. Už ho neotravujú nekonečné detské pesničky zo synových rozprávok, myšlienky na novú kúpeľňu a výber správnej záchodovej misy. do lesa, kúsok od Oslo. Postaví si stan, zabije losiu samicu a jej mláďa prijme ako svojho adoptívneho syna. Snaží sa žiť život lovca a zberača, kým nepochopí, že je závislý na pravidelnom prísune nízkotučného mlieka a čokolády Toblerone.

Kúpiť za 10,40 €

Kamióny volvo

Kamióny volvo

Erlend Loe

Voľné pokračovanie obľúbeného románu Doppler pokračuje tam, kde sme skončili, Doppler sprevádzaný malým losom a synom sa blížia k švédskej hranici. Humor tejto knihy okrem iného ťaží z večného porovnávania Švédska a Nórska, ale aj z dvoch nových postáv starého muža a ženy, ktorí celé desaťročia pestujú svoju antipatiu.

Kúpiť za 10,93 €

Inventúra

Inventúra

Erlend Loe

Román nórskeho spisovateľa predstavuje azda najsilnejšiu postavu od románu Doppler. Zdanlivo slabá žena s citlivou dušou sama netuší, čo v nej drieme. Starnúca poetka Nina Faber nikdy nezapadla, v sedemdesiatych rokoch nerevoltovala a ešte aj alkoholu prepadla, až keď to prestalo byť medzi jej kolegami populárne. Po dlhšom pobyte v Istanbule sa rozhodne vydať novú básnickú zbierku. Žije v strachu z reakcie čitateľov a keď sa jej do rúk dostane nespravodlivá recenzia, jej pohár trpezlivosti pretečie a vezme veci do vlastných rúk. Rozhnevanú poetku na jej ťažení nedokáže zastaviť nik. Nastal čas splatiť dlhy.

Kúpiť za 8,50 €

Naivne. Super.

Naivne. Super.

Erlend Loe

Mladý osamelý muž si nájde svojský spôsob, ako čeliť zamotanosti sveta. Opustí univerzitu a presťahuje sa do bratovho bytu, kde spriada rozmanité zoznamy a hĺba nad zmyslom života. Erlend Loe píše jednoducho, pretože je to súčasťou jeho manifestu, pre jeho knihy je príznačný humor, ale aj tak trochu bezradné mužské postavy.

Kúpiť za 10,93 €

Podobný obsah

Piranesi

Čo číta výkonný riaditeľ OZ Cesta von Pavel Hrica

Piranesi

Zvláštny chlapík menom Piranesi žije sám v alternatívnom svete – nekonečnom labyrinte siení, ktoré sú plné mramorových sôch. V dolných sieňach Dom hraničí s oceánom a hore s oblakmi. Piranesi sa živí rybami a morskými riasami. Vedecky skúma jednu sieň za druhou a robí si o všetkom systematické zápisky. V tomto Dome sa vyskytuje už len iný živý muž „the Other“, s ktorým sa Piranesi stretáva na chvíľu každý utorok. Títo dvaja a pozostatky niekoľkých mŕtvol tvoria celé ľudstvo. Alebo nie? Piranesimu sa začínajú diať divné veci. Mysteriózna fantázia sa mení na detektívne pátranie, v ktorom Piranesi objavuje inú svoju identitu. Clarkovej román si ma pripútaval každou ďalšou kapitolou. Nevedel som ho pustiť z rúk. Popri čítaní vo mne rástli otázky: kým vlastne naozaj sme? Čo vnímame reálne a čo je len skreslenie? Ako ovplyvňuje naše prostredie to, čo si myslíme o sebe a svete?

V tmavej komore

Čo číta grafický dizajnér Ondrej Jób

V tmavej komore

Napoly memoáre, napoly esej, previazané úvahami o identitách – národnej, etnickej aj rodovej. Hlavná postava, autorkin otec, maďarský Žid, prežil hrôzy druhej svetovej vojny v Budapešti a po vojne emigroval do USA, kde si založil rodinu a pôsobil ako úspešný retušér fotografií v New Yorku. Do Maďarska sa vrátil až pred osemdesiatkou ako Stefánia – po tom, ako absolvoval operáciu na zmenu pohlavia. Tento až neuveriteľný príbeh priam núti na zamýšľanie sa nad vlastnou identitou, nad tým, aké hranice majú národy, ako veľmi našu súčasnosť ovplyvňuje naša rodinná aj civilizačná história. Kniha je o to silnejšia, že sa týka nášho geografického regiónu a opisuje našu zdieľanú minulosť. Krátko po dočítaní knihy som mal možnosť bližšie spoznať Budapešť (niekoľkokrát som sa pri potulkách dokonca úplnou náhodou ocitol priamo pred domom, kde prežil detstvo malý István) a musím povedať, že mi otvorila nové perspektívy v nazeraní nielen na Maďarsko, ale aj v nazeraní na Slovensko, jeho miesto v Európe a moje miesto v ňom.

Ženy aj muži, zvieratá

Čo číta kníhkupkyňa Na korze Alexandra Harvanová

Ženy aj muži, zvieratá

Richard Pupala u mňa knihou Ženy aj muži, zvieratá trafil do čierneho. Ako empatická čitateľka som vnímala postavy jeho svojráznych poviedok živo a plasticky. V jednotlivých textoch som vedela odčítať ich minulosť, emocionálnu výbavu a vnútorné rozpoloženie. A to všetko aj napriek tomu, ako píše Mária Ferenčuhová v zdôvodnení, prečo sa táto kniha ocitla v desiatke nominovaných kníh na cenu Anasoft litera 2021, že mi Pupala poskytol iba jeden výrez, obraz, situáciu. Poviedky vystaval výborne situačne aj dialogicky. Z príbehov si tak vnímavý čitateľ môže odniesť naozaj silnú emóciu.