Román s krásnym názvom Pastva pre oči je zaujímavým rozprávačským experimentom. Príbeh fiktívnej fotografky Lillian Prestonovej vyrozprávala americká spisovateľka Myla Goldbergová formou katalógu k výstave, ktorú po maminej smrti pripravila jej dcéra. Pretaviť vizuálne umenie do striktne literárnej podoby nie je nič nové. Ponúka však možnosť zamyslieť sa nad tým, ako vidíme svet a čo pre nás zostáva neviditeľné. Médium fotografie nevybrala autorka náhodou, fotografia skutočnosť presne zachytáva, zobrazuje a zároveň vytvára. Pohľad viacerých očí – blízkych, známych, dcéry – na osobnosť fotografky, ale aj jej vlastné denníkové záznamy ukazujú rozporuplný a nezmieriteľný obraz. Lillian síce píše, že jej jedinou túžbou bolo zostať neviditeľnou, aby mohla zaznamenať to, čo „oko vidí, ale mozog nedokáže zachytiť“. Je však všetkým, len nie nenápadnou ženou. V New Yorku 50. až 70. rokov spôsobí svojím umeleckým počinom škandál, ktorý vyústi až do veľkého súdneho sporu. Hoci dôležité udalosti týchto rokov román priamo nespomína, v osobe Lillian a v jej fotografiách sa odrážajú skutočné príbehy i diela dnes už známych žien. Obálka knihy pripomína, že farby rozlišujeme vďaka vstupu viditeľného svetla určitej vlnovej dĺžky do oka. Zelenú zachytí najjednoduchšie, pretože na Zem dopadá najviac žiarenia v tomto spektre, a asi aj preto pozitívne vplýva na zrak a mozgovú činnosť. Kniha nám dáva príležitosť prenikať za viditeľný svet a vpúšťať do života viac svetla a farieb. A to i tých, ktoré nášmu oku nie vždy lahodia.