Tento škvrtok bolo dieťa Papu-Pau zaodeté do nevídanej výstroje: tvár mu zakrývala prilba sily, hruď mu halila udatná zbroj, z ramien mu splýval dlhočizný plášť neviditeľnosti a na pleci mu sedel verný Strombrd, ohromný hromovták.

Hrôzodušný park sa dieťa Papu-Pau odhodlalo prekonať lyžmo a lyžovalo čelom vzad, pretože sa kedysi kdesi dopočulo, že nebezpečenstvám a rôznym trápeniam je najlepšie jednoducho sa otočiť chrbtom. Lyže mu príliš dobre nekĺzali, pretože bolo ešte celkom dosť leto, čo znamenalo, že po snehu nebolo ani stopy, už ani v pamäti. Nedostatok snehu by však až tak neprekážal, keďže dieťa Papu-Pau nešlo na ozajstných, teda obyčajných bežkách, ale na fantazmagorických lyžiach, ktoré si vystrúhalo vo svojej fantazmagorickej predstavivosti. Lyže neboli problém. Skutočná výzva spočívala v tom, že lyžujúc čelom vzad, lyžoch úplne dobre nevidí, kam vlastne smeruje. Ak sa teda hrdina otočí chrbtom všetkým svojim strachom a obavám, otočí sa chrbtom aj všetkému ostatnému, čo sa k nemu blíži a plíži, a riziko zrážok narastá. Navyše je mimoriadne náročné včas spozorovať číhajúce nástrahy. Ako napríklad Drsňáka, ktorý sa rozvaľoval na lavičke pri fontáne v parku a ktorý už hodnú chvíľu sledoval dieťa Papu-Pau cez hladkú lesklú tabličku takým škodoradostným a zlovestným pohľadom, až sa chlpy na chrbte ježili.

Sú naštelované úplne blbým smerom, rovno protiidúcim do očí, za to by im poliši mohli dať riadnu pokutu, ale ha, keď aj policajtského šoféra ten jas úplne oslepí, šofér si v panike zacloní oči a to, ou nou!, oboma rukami, a samozrejme, že pri tom stratí kontrolu nad automobilom, fijúúúú, policajtské auto so škrípajúcimi kolesami skĺzne do protismeru, a to teda nie je vôbec dobré, tam sa totiž vlečú oprotiidúce autá, zjavne je zápcha, o tomto čase začína byť poriadna zápcha, takže do protismeru sa v žiadnom prípade skĺzavať neoplatí, dačo také by mohlo spôsobiť fatálnu nehodu, len si to predstav: Pomoc! Pomoc! jačí poliš na sedadle spolujazdca a polišský šofér strhne volant, no a to polišské auto zíde z vozovky a hegluje sa cez hrboľatú húštinu do lunaparku, ktorý je nešťastne postavený na skalnatom útese, auto sa valí pomedzi kolotoče k okraju brala a šofér dupe na brzdy, ale už je neskoro, všetko je stratené, policajtské auto sa zrúti z útesu do jazera, ale oho-aha, jazero je zamrznuté, lebo v tejto chvíli je už akože zima, a keď to polišské auto žuchne na ľad, dostane brutálny šmyk a potom sa šmýka cez celé jazero až k náprotivnému brehu, ktorý odtiaľto ani nevidno, lebo je strašne ďaleko, aspoň sedem kilákov, podľa môjho odhadu, a potom to auto hupsne do lesa, a keď z neho tí poliši úplne vyjukaní vylezú von, sú totálne stratení, lebo sa zatárali ďaleko od domova a nemajú so sebou ani mapu a potom… No a jasné, že v tom temnom lese býva malá Karkulka, a keď tá uvidí, že sa jej ktosi nanominoval do vlčieho lesa autom, tak schmatne papek a tých polišov vyženie. Z toho mi ináč prišlo na um, že by sa ti možno oplatilo povedať to policajtom,“ zakončil Gepard so širokým úsmevom, ktorý odhalil ostré tesáky.

Dieťa Papu-Pau z toho bolo úplne paf.

Alexandra Salmela: Fantazmagorický kamarát

ilustrácie: Martina Matlovičová

knižný dizajn: Mária Rojko

vydalo Artforum v zime 2022

Vydanie publikácie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.