Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Feel Sorry For The Fanatic

Agilné vydavateľstvo Inaque si pod taktovkou Ani Ostrihoňovej získava stále výraznejšie renomé. Netají sa svojím silne feministickým zameraním – lepšia polovica ľudstva je tu zastúpená v totálnej prevahe. Ženská otázka a celkovo postavenie ženy v rôznych životných a spoločenských situáciách hrá jasný prím. Logicky tak dostávajú priestor diela tematicky pestré, kontroverzné, provokatívne a pre konzervatívnejšie povahy možno až poburujúce. Sympatické je však najmä to, že Aňa Ostrihoňová dáva priestor autorkám u nás menej známym či doposiaľ vôbec nevydaným.

K takým sa dá bez váhania zaradiť aj Saphia Azzeddine. Spisovateľka a scenáristka pôvodom z Maroka má na svojom konte šesť románov a slovenskej verejnosti sa premiérovo predstavuje najnovšou knihou, ktorá má názov Bilqiss.

Postavenie žien v moslimskom svete je už nejaký piatok z každej strany prepierané všemožnými mediálnymi kanálmi, takže (prevažne) každý rozumbrada s jasnozrivou mysľou prudko dobiehajúcou úroveň hojdacieho koníka, má o tomto „naštudované“ a zaručene „vie“, ako to tam beží. I samotní autori sa občas nevyhnú šíreniu bludov a dezinformácií, keď k takto komplexnej a citlivej tematike pristupujú povrchne tendenčným spôsobom. Saphia Azzeddine našťastie volí správnejšiu cestu. Na skutočne až prekvapivo striedmu textovú plochu dokáže preniesť enormne silnú výpoveď nie len o ženách, nie len z moslimskej strany civilizácie.

Príbeh čitateľa zavedie do akejsi dedinskej diery nachádzajúcej sa v ktorejsi bližšie nedefinovanej krajine vydanej napospas najtvrdšiemu náboženskému extrémizmu. Bilqiss je mladá, oproti drvivému zvyšku okolia nadpriemerne vzdelaná slobodomyseľná žena. Za bohorúhačstvo je postavená pred súd a fatwa na ňu vznesená má najvyšší stupeň – trest smrti ukameňovaním. Pred súdom stojí a obhajuje sa sama. Šokujúce video reporty z procesu zverejnené na internete obletia celý svet a dostanú sa až k jednej americkej novinárke, ktorá v záchvate mesianizmu podmienenom vlastným vnútorným nenaplnením, s vervou prichádza do nepriateľskej krajiny akurát na to, aby celú nešťastnú situáciu len zhoršila. Bilqiss však získa nečakaného „spojenca“ z izolovaného zástupu fanatikov a tragédia sa napokon vystupňuje do pomerne bizarného záveru.

Autorkin rukopis je na prvý pohľad jednoduchý až minimalistický, ale nepostráda hĺbku a vysokú výpovednú hodnotu. V britkých úderných vetách sú konfrontované a zdrvujúcej kritike podrobené dva zdanlivo úplne rozdielne svety. Emócie textom doslova trasú. Saphia Azzeddine skutočne nikoho príliš nešetrí. V návale priam fyzicky hmatateľnej naštvanosti nad súčasným svetom zo všetkého najviac pripomína divé zviera v zúfalej agónii rozdávajúce zničujúce rany na všetky strany.

S ľútosťou, trpkou iróniou a zžieravým sarkazmom rozpráva o svete islamu. Kultúre, ktorá v sebestrednej zahľadenosti do dávno pominutej veľkosti už zopár storočí vytrvalo ignoruje vlastný úpadok. Kultúre, kde svojho času s mešitami rástla úžasná architektúra, veda, filozofia či umenie. Kultúre, ktorá po čase následkom vlastnej neschopnosti vymaniť sa z rutinných spoločenských vzorcov dokázala zdegradovať až do miestami totálneho chlievu, majúceho s islamom len pramálo spoločné. S plamennou razanciou sa obúva do samozvaných „nositeľov morálky“ vo vlastnej tupej a primitívnej arogancii odmietajúcich čokoľvek iné, ľudské a normálne, ktorých jediným prejavom „rozumu“ je rezanie hláv, šľahanie bičom a hádzanie kameňmi. (Nuž áno, podobnosť medzi islamistickými extrémistami a tupou slovenskou ľudáckou luzou, čoraz hlasnejšie si pýtajúcou právo vládnuť je celkom nenáhodné, varovné a desivé.)

Saphia Azzeddine však v ničom nešetrí ani civilizovane sa tváriaci Západ. S oprávnenou prudkosťou útočí na falošný humanizmus, ktorý neprináša žiadne riešenia a funguje len ako obyčajná honba za slávou. Vysmieva sa z nadutého západného spasiteľstva. Liberálne súcitný Západ dokazuje hlavne to, že čoraz rozmazanejšie chápanie demokracie vie hájiť a presadzovať len formou vojenskej agresie následne spúšťajúcej nekončiacu špirálu ďalšieho brutálneho násilia, takže nakoniec nevyhráva nikto a prehrávajú najmä nevinní.

Saphia Azzeddine neponúka žiadne lacné riešenia, vlastne ani žiadne riešenia nehľadá. Jej sila spočíva v emocionálne vypätej naliehavosti s akou odkrýva fakt, že aj napriek zdanlivo diametrálnej odlišnosti a priepastným kultúrnym rozdielom, sme v jadre rovnakí všetci a všade. Rozsahom skúpe dielko ťaživosťou však naberajúce hmotnosť plne naloženého nákladného vlaku.

P.S. Po prečítaní románu mi nejako automaticky prišla chuť na nemecký deathmetalový kult Morgoth a ich nemenej legendárny album, ktorého názov nesie aj tento recenzentský pokus.

Ozzy


Saphia Azzeddine: Bilqiss

Vydal: Inaque 2016

Preklad: Mária Michalková

112 strán




Zobraziť diskusiu (0)

Bilqiss

Bilqiss

Saphia Azzeddine

Bilqiss, protagonistka tohto románu je „neposlušná“ žena v krajine, kde sa vyplatí byť akoukoľvek len nie nepredvídateľnou a nestálou. Súdili ju, odsúdili a ukameňujú ju.

Kúpiť za 11,69 €

Podobný obsah

Piranesi

Čo číta výkonný riaditeľ OZ Cesta von Pavel Hrica

Piranesi

Zvláštny chlapík menom Piranesi žije sám v alternatívnom svete – nekonečnom labyrinte siení, ktoré sú plné mramorových sôch. V dolných sieňach Dom hraničí s oceánom a hore s oblakmi. Piranesi sa živí rybami a morskými riasami. Vedecky skúma jednu sieň za druhou a robí si o všetkom systematické zápisky. V tomto Dome sa vyskytuje už len iný živý muž „the Other“, s ktorým sa Piranesi stretáva na chvíľu každý utorok. Títo dvaja a pozostatky niekoľkých mŕtvol tvoria celé ľudstvo. Alebo nie? Piranesimu sa začínajú diať divné veci. Mysteriózna fantázia sa mení na detektívne pátranie, v ktorom Piranesi objavuje inú svoju identitu. Clarkovej román si ma pripútaval každou ďalšou kapitolou. Nevedel som ho pustiť z rúk. Popri čítaní vo mne rástli otázky: kým vlastne naozaj sme? Čo vnímame reálne a čo je len skreslenie? Ako ovplyvňuje naše prostredie to, čo si myslíme o sebe a svete?

V tmavej komore

Čo číta grafický dizajnér Ondrej Jób

V tmavej komore

Napoly memoáre, napoly esej, previazané úvahami o identitách – národnej, etnickej aj rodovej. Hlavná postava, autorkin otec, maďarský Žid, prežil hrôzy druhej svetovej vojny v Budapešti a po vojne emigroval do USA, kde si založil rodinu a pôsobil ako úspešný retušér fotografií v New Yorku. Do Maďarska sa vrátil až pred osemdesiatkou ako Stefánia – po tom, ako absolvoval operáciu na zmenu pohlavia. Tento až neuveriteľný príbeh priam núti na zamýšľanie sa nad vlastnou identitou, nad tým, aké hranice majú národy, ako veľmi našu súčasnosť ovplyvňuje naša rodinná aj civilizačná história. Kniha je o to silnejšia, že sa týka nášho geografického regiónu a opisuje našu zdieľanú minulosť. Krátko po dočítaní knihy som mal možnosť bližšie spoznať Budapešť (niekoľkokrát som sa pri potulkách dokonca úplnou náhodou ocitol priamo pred domom, kde prežil detstvo malý István) a musím povedať, že mi otvorila nové perspektívy v nazeraní nielen na Maďarsko, ale aj v nazeraní na Slovensko, jeho miesto v Európe a moje miesto v ňom.

Ženy aj muži, zvieratá

Čo číta kníhkupkyňa Na korze Alexandra Harvanová

Ženy aj muži, zvieratá

Richard Pupala u mňa knihou Ženy aj muži, zvieratá trafil do čierneho. Ako empatická čitateľka som vnímala postavy jeho svojráznych poviedok živo a plasticky. V jednotlivých textoch som vedela odčítať ich minulosť, emocionálnu výbavu a vnútorné rozpoloženie. A to všetko aj napriek tomu, ako píše Mária Ferenčuhová v zdôvodnení, prečo sa táto kniha ocitla v desiatke nominovaných kníh na cenu Anasoft litera 2021, že mi Pupala poskytol iba jeden výrez, obraz, situáciu. Poviedky vystaval výborne situačne aj dialogicky. Z príbehov si tak vnímavý čitateľ môže odniesť naozaj silnú emóciu.