Či už ste, alebo nie ste fanúšikom brazílskeho spisovateľa Paula Coelha, musíte uznať, že vo svojej branži sa mu podarilo stať sa akýmsi fenoménom, ktorý hltajú masy. Úspech mu zaistil celý rad románov – počínajúc Pútnikom do Compostely z roku 1987 a momentálne končiac románom Archer z roku 2020. Do rúk sa mi dostali jeho knihy Alchymista (pravdepodobne najpopulárnejšie Coelhovo dielo) a Veronika se rozhodla zemřít.

„Když před sebou máme velký poklad, nikdy to nepoznáme. A víš proč? Protože lidé na poklady nevěří.“ (s. 136, Alchymista)

V prvom rade by som chcel napísať, že knihám Paula Coelha neupieram ich duchovnú hodnotu, ktorou ovplyvnili životy miliónov čitateľov, ktorí sa k nim opakovane vracajú. Bezpochyby v nich našli pre seba hodnotné myšlienky a námety na premýšľanie, ale moja recenzia bude mierne kritická.

„Čím šťastnější lidé mohou být, tím jsou nešťastnější.“ (s. 76, Veronika)

Alchymistu som si znova pripomenul po asi šiestich rokoch, odkedy som ho čítal prvýkrát. Príbeh pastiera Santiaga sa vo svete stretol s mimoriadne kladnými ohlasmi, dokonca bol v niektorých štátoch zaradený do materiálov k povinnému čítaniu. Román má vcelku lineárny dej – Santiago sa rozhodol hľadať poklad pod pyramídami, ale po ceste začína nachádzať samého seba.

„Duše světa se živí štěstím lidí. Anebo naopak neštěstím, závistí, žárlivostí. Splnit svůj Osobní příbeh je jedinou povinností člověka. Vše je jedno. A když něco chceš, celý Vesmír se spojí, abys své přání uskutečnil.“ (s. 39, Alchymista)

Rozmýšľal som nad tým, čo vynieslo Alchymistovi jeho popularitu: pravdepodobne ide o jeho univerzálnosť a aplikovateľnosť na väčšinu ľudí. Jeho príbeh hovorí o tom, čo je zakorenené v každom z nás – o prirodzenej túžbe plniť si svoje sny, ísť si za svojím cez všetky prekážky a dosiahnuť to. Veľmi zhruba by sa dalo povedať, že Coelho v Alchymistovi hovorí o zmysle ľudskej existencie, ktorej bez snov a túžob chýba opodstatnenie.

„Každý člověk na Zemi, bez ohledu na to, co dělá, hraje vždycky hlavní roli v Historii světa. (...) A obvykle o tom neví.“ (s. 158, Alchymista)

Vo Veronike sa Coelho zaoberá jednoduchou pravdou, a to že cenu života si začneme uvedomovať, až keď sa dostaneme do situácie, v ktorej oň môžeme prísť. Človek je naozaj zvláštny tvor, ktorý svoju existenciu degradoval na akúsi nepochybnú samozrejmosť a prítomnosť smrti chápe len v nejasných kontúrach ďalekej budúcnosti. Coelho netvrdí, že by sme mali mať smrť stále na pamäti, ako nejakého strašiaka, ale poukazuje na to, že by sme každý deň mali žiť ako ten posledný, vážiť si tento dar, robiť to, čo naozaj chceme, a nežiť len „z povinnosti“. Príbeh kombinuje s historickými reáliami Srbska pár rokov po konflikte v Juhoslávii.

„Co je Bůh? Co je spása, pokud vůbec svět potřebuje být spasen? Nic. Kdyby všichni, kdo tam jsou – ale i ti venku –, žili své životy a nechali druhé, aby dělali totéž, Bůh by byl v každém okamžiku (...), v (každém) obláčku, který se zjeví a hned zas rozplyne. Bůh je tady, a přesto si lidé myslí, že ho musejí dál hledat, protože jim připadá příliš prosté připustit, že život je aktem víry.“ (s. 137, Veronika)

Pri čítaní oboch kníh som nadobudol dojem, akoby sa ma Coelho snažil o niečom poučovať. Spôsob, akým mi predkladal svoju filozofiu, mi často pripadal veľmi umelý a násilný. Mne by ani tak neprekážalo, že sa mi snaží nahovoriť myšlienku, s ktorou by som prípadne nemusel súhlasiť (koniec koncov aj Raskoľnikov si pred čitateľom obstojne obhájil vraždu úžerníčky), ale to, že ma Coelho ústami svojich postáv opakovane utvrdzoval vo svojej pravde, o ktorej nemám mať najmenšie pochybnosti, ma vyrušovalo.

„,Blázen je ten, kdo žije ve svém vlastním světe. Třeba schizofrenik, psychopat nebo maniak. Prostě člověk jiný než druzí. (...) A přitom už jste určitě slyšela o Einsteinovi, který prohlásil, že neexistuje čas ani prostor, ale jejich spojení. Nebo o Kolumbovi, který tvrdil, že na druhé straně moře není prospast, ale světadíl. (...) Všichni tihle lidé – a tisíce dalších – taky žili ve svém vlastním světe.‘
,Tahle bláznivá ženská říká věci, které mají smysl,‘ pomyslela si Veronika (...). Veronika nevědela, co na to říct, ale slova té bláznivé ženy měla smysl.“ (s. 38 – 39, Veronika)

Mám rád umenie, ktorého hlbší význam je skrytý a čitateľ musí rozmýšľať, aby ho objavil – musí prejaviť vlastnú iniciatívu, aby prišiel na to, co tím chtěl básnik řici (vezmime si napríklad filmy Davida Lyncha, romány Harukiho Murakamiho, na podobnom princípe často vzniká poézia). Ale Coelho urobí túto „prácu“ za čitateľa veľakrát sám. Tým, že vlastné myšlienky a vízie nielen predkladá, ale opakovane ich aj didakticky vysvetľuje, oberá o možnosť vytvoriť si vlastný názor a nechať prúdiť myšlienky o nastolených témach iným smerom, ako to sám chce.

„,Jaká je největší lež na světě?‘ vyzvídal překvapeně pastýř.
,Tahleta: že v určité chvíli existence ztratíme vládu nad svým životem, a ten pak podléhá osudu. To je největší lež na světě.‘“ (s. 35, Alchymista)

Možno práve v tom spočíva Coelhov najväčší úspech. Ponúka pekné myšlienky zaobalené v napohľad inteligentom intelektuálnom háve. A pri tom to ani nemusia byť myšlienky „od veci“. Veľakrát ide len o to, ako je čitateľ stotožnený s Coelhovou filozofiou a so spôsobom, akým ju podáva ďalej. Čitateľovi hľadajúcemu knihy, vďaka ktorým nadobudne pocit, že číta niečo veľmi múdre, ale zároveň sa chce vyhnúť ťažšej literatúre, ktorá by mu potrápila mozog, dá Coelho presne to, po čom túži.

„,Co je to opravdové já?‘ (...)
,To je to, co jste, ne to, co z vás udělali.‘“ (s. 97, Veronika)

Zobraziť diskusiu (0)