Guram Odišarija: Prezidentov kocúr
Guram Odišarija je gruzínsky básnik, prozaik, dramatik, novinár a konfliktológ. V románe Prezidentov kocúr spomína na rodné exotické prímorské mesto Suchumi a jeho ešte exotickejších obyvateľov, na more, čo pení ako pohár šampanského. Ústrednou postavou autorových spomienok (a spomienok mnohých iných ľudí) je Michail Temurovič Bgažba, ktorý sa už počas života stal legendou a súčasťou mestského folklóru - netypický stranícky funkcionár, pôvodne vedec genetik, ktorý rád žil a šíril radosť a klamstvu dal hlboký etický rozmer.
Nadišiel čas kvitnutia araukárie.
Čiže máj.
Spolu s brazílskou araukáriou začínajú kvitnúť annona a bigarádia a ešte ľalovník.
A tiež rhaphiolepis. Ale niekedy rhaphiolepis začína pučať neskôr.
Tento máj bol však neuveriteľne zvláštny... Vlastne, možno bol taký istý ako všetky predchádzajúce, ale poviem vám, človek si spravidla neuchováva v pamäti a srdci minuloročný máj po celý rok.
Rhaphiolepis, to je ešte nič. Predstavte si, že zakvitli dokonca aj mydlovníky a pajazmíny, hoci podľa zákonov prírody mali začať kvitnúť v júni alebo až v júli.
No ale aj tak... V tom roku v suchumskej botanickej záhrade vystrájal naozaj neobyčajný máj.
Máj kúzelník.
Lobulárie a krasuľky, ktoré obyčajne kvitnú po celý rok, zrazu práve v máji akoby zošaleli – priam explodovali do kvetu a omamovali turistov.
Naozaj to bolo tak.
Skrátka, tomu máju sa podarili všetky staré májové triky. A on... On pokojne sedel, nič nehovoril a celý čas sa díval na opadané kvety nonopelisu, jasnočervené, pripomínajúce malé balóniky alebo kopy drahokamov, zväčšené na televíznej obrazovke.
V záhrade sa už chýlilo k poludniu, ale v lístí ešte bolo počuť opatrný šelest mladého ranného vánku, ktorý sa v noci dobre vyspal.
A ešte – štebot vtákov.
Toľko ľudí nevie, že existuje taký nonopelis, smutne premýšľal, škoda, že to nevedia... Ale aj dobre, že to nevedia. V ten deň nonopelis rozvoniaval mimoriadne prenikavo.
Aká silná vôňa... To znamená, že čoskoro spŕchne, zvoľna pokračoval v úvahách.
Mal na sebe biely plášť. Aj všetci ostatní mali biele plášte. Zasadala vedecká rada. Dvadsaťdva ľudí – vrátane pozvaných hostí.
Práve prednášal samostatný vedecký pracovník z Inštitútu čaju a subtropických kultúr. Prednášajúci bol z „citrónovníkov“ a tentoraz hovoril o mrazuvzdorných odrodách citróna. Typický vedec: okuliare, plešatý, rozvážny, skrátka, stelesnená spoľahlivosť a dôstojnosť, verný manžel a starostlivý otec, príkladný občan a vlastenec.
Prednášať začal pred polhodinou. A rovnako dlho ešte bude.
To Michail, Michail Temurovič (ten, čo pozoroval nonopelis) chcel, aby zasadnutie prebehlo pod holým nebom. Dlhý stôl postavili do ažúrového tieňa pekanového orecha a poprepletaných korún paliem.
Mal rád zelený chládok botanickej záhrady popretkávaný slnkom a modrozelenými morskými a záhradnými vánkami, čo sa v objatí potulujú po jeho zákutiach.
Odpil si z čaju. Vychutnával ho.
Mal radšej čaj bez cukru, no v ten deň si dal pol lyžičky. Cukor bol kubánsky. Trstinový. Biely, belší ako biely. Možno si dal cukor, pretože bol kubánsky. Mal na to dôvod.
Pil čaj a počúval záhradu a prednášajúceho.
Keď člen kolektívu mrazuvzdorných citrónovníkov dohovoril, rozhostilo sa ticho, teda – bolo počuť iba hlasy záhrady.
Prešla minúta, druhá...
Všetci sa dívali naňho. Tak čo povie vedúci?
A on povedal: „Všetko bolo v poriadku, vážený... Ale v tejto chvíli musím poznamenať, že kým ste vy rozvíjali svoje vedecké úvahy, tam na tom strome, tam na tom ľavom konári tamten drozd tri razy skočil na samicu... A zakaždým úspešne. Takže chvíľami nám na hlavy padalo ich páperie, aby ste vedeli, vážení kolegovia...“
A vánok rozfúkal jeho slová po záhrade ako semená exotickej rastliny.
A v tej chvíli akoby nielen v záhrade, ale aj kdesi vysoko na oblohe zaburácal smiech členov vedeckej rady a pozvaných hostí.
Keďže väčšinu medzi sediacimi v tieni pekanového orecha a paliem tvorili ženy, prevládal tam striebristý ženský smiech, ktorý príjemne podnecoval a prehlušoval hlasný smiech mužov. Hoci príčinou asi nebola len ich početná prevaha.
V ten máj jeho uši dobre rozoznávali medzi ostatnými zvonivý smiech jednej z nich.
Bolo to tak, magická sila jej zvonivého smiechu pôsobila naňho oveľa mocnejšie než energia smiechu všetkých ostatných.
Ten smiech patril žene so smelým pohľadom.
Nejaký jej predok bol určite zbojník, pomyslel si o tej žene už aj kedysi dávnejšie.
Áno, áno, tak to bolo, táto krásavica v strednom veku bola agresívne nežná a nežne agresívna (nuž, čo ešte dodať, zvyšok si predstavte sami).
Keď veselosť trochu utíchla, všetci si všimli konár pekanového orecha aj rozstrapateného drozda na ňom. Jeho družku vidieť nebolo, ale nikto nepochyboval, že on, práve on je ten drozd, ktorý celkom nedávno spôsobil, že lístie pekanového orecha trikrát hlasno zašuchotalo, ale nikto okrem jediného človeka si to akosi nevšimol.
Skrátka, až po týchto slovách všetci zrazu začuli hlasy záhrady, akoby ktosi zapol staré rádio ich detstva.
Pekanový orech ironicky šumel listami.
V ten deň sa nikde ani na sekundu nezaleskla ani slzička zármutku.
Áno, bolo to presne v čase kvitnutia araukárie v botanickej záhrade.
A mnohí, jednoducho množstvo ľudí ešte nič nevedelo ani o nonopelise, ani o kocúrovi Johna Fitzgeralda Kennedyho... Vlastne ani on vtedy o tom kocúrovi vôbec netušil, lebo vtedy sa ešte len žalostné pišťanie jeho vzdialených predkov (jeho babičiek a prababičiek) ružovým jazýčkom dotýkalo tajomstiev suchumskej oblohy, slávnostne posiatej hviezdami.
A ešte – ešte nebola dokončená vedecká práca, ktorú neskôr vydal knižne pod názvom Drozd – spevavý vták.
A ešte...
To najhlavnejšie – vojna v Abcházsku bola ešte veľmi vzdialená, ale zároveň predo dvermi: iba zopár desaťročí a niekoľko sekúnd...
V osemdesiatych rokoch 20. storočia, tridsať rokov po Stalinovej smrti, sa v Sovietskom zväze, ktorý zvíťazil nad fašizmom v druhej svetovej vojne za cenu života dvadsiatich miliónov svojich občanov, čiže na jednej šestine planéty začali dávno očakávané otrasy.
Jeho gigantický oceľový skelet sa už napriek päťcípym značkám kvality nedal spevniť žiadnymi špeciálnymi, starostlivo vysústruženými skrutkami.
Ani veľkolepými vojenskými prehliadkami...
Ani prísahami-ubezpečeniami-sľubmi...
Ani zákulisnými snahami KGB...
A už to išlo... Základy Nového Babylonu podmokli...
Dobre si pamätám, ako niektorí tvrdili, že ak by sme aj nechali bokom všetko ostatné, Sovietsky zväz musel padnúť, lebo bol postavený na krvi nevinných detí: manova a jeho sestier. A keby len na ich krvi, ale aj na krvi mnohých ďalších detí.
Naozaj to bolo tak.
O tomto a všeličom inom sa v nedávnej minulosti veľa hovorilo. A ešte sa o tom bude veľa hovoriť aj v budúcnosti. Slovom, vo vlasti komunizmu začala vyháňať listy nová, nezrozumiteľná, iná doba, rástla, naberala na sile, chystala sa bujne zakvitnúť.
Komunistická strana, ktorú jeden zblúdilý génius nazval cťou a svedomím našej doby, vymenúvala a odvolávala vedúcich predstaviteľov zväzových socialistických republík i autonómnych sovietskych socialistických republík.
Pochopiteľne, ani Abcházsko nebolo výnimkou. Odo dňa, keď pri múre Kremľa pochovali Stalina, po demontáž ZSSR sa tam vystriedal nejeden prvý tajomník strany. A každý Prvý zanechal v živote Abcházska stopu.
Medzi nimi bol však jeden mimoriadny, Michail Bgažba, Michail Temurovič.
Bgažbovo pôsobenie pripadlo na obdobie Chruščovovej vlády a bolo čiastočne podmienené duchom doby. Zatiaľ čo sa však iní vedúci činitelia tak či onak usilovali so škrupulóznou pedantnosťou v duchu straníckej disciplíny aspoň priblížiť obrazu vtedajšieho lídra, Bgažba sa o to ani len nepokúsil, žil si podľa svojich, pre mnohých nepochopiteľných pravidiel.
Ani jemu, tak ako Chruščovovi, neboli celkom cudzie mnohé vlastnosti typické pre oceľové stalinské obdobie, ktoré zväzovali jeho charakter, ale zároveň akoby vďaka akýmsi nepochopiteľným zákonom prírody vytváral svoj vlastný – očividne exoticky pikantný – obraz vedúceho činiteľa. V tom mu rovnocenne a partnersky, úspešne a harmonicky asistovala sama doba. Dosiahnuť také partnerstvo mohol iba nevšedný, svojsky talentovaný človek.
Guram Odišarija
Prezidentov kocúr
Slovart 2016 (edícia MM)
preklad: Ivana Kupková
Guram Odišarija svoju knihu predstaví v pondelok 23.5. o 19:00 v kníhkupectve Artforum
