Hlavná protagonistka je Miriam, dáma „v rokoch“, ktorá má pomerne veľkú časť života za sebou. K zemi ju však tlačí ťarcha, ktorú si za tie roky naložila na vlastné plecia. Pramení z niekoľkých zranení a tráum, o ktoré sa stihla podeliť, no nikdy nie s blízkymi. Samota a osamelosť je v jej živote prítomná nie ako významná pauza, ale neustála spoločníčka (vo vzťahoch s inými aj vo vzťahu k sebe samej). Kniha je retrospektívna, Miriam si spomína na svoje detstvo a mladosť, pozerá sa do minulosti a zároveň ju analyzuje z každej strany.

„Usiluje sa rozpamätať, motá sa v sieťach udalostí, rokmi ju neprestajne opriadali ako neúnavné pavúky, ktoré si nedoprajú ani krátku prestávku, toľké navzájom sa miešajúce siete, tenučké, takmer neviditeľné, no nesmierne pevné, rozpliesť sa jej ich nedarí, azda aj preto nedovidí na svoj život, odjakživa akoby bol zahalený čímsi nepriehľadným alebo akoby bol od nej vzdialený, občas dokonca prepadá pocitu, akoby svoj život ani neprežívala ona, ale ktosi celkom iný, cudzí (…).“ (s. 19 – 20)

Miriam sa opakovane vracia k tým istým situáciám, aby v nich nanovo nachádzala pravdu za pravdou, nikdy nie však radosť. Chce spoznať vlastnú identitu, zistiť pôvod svojho chladu a odťažitosti a odhaliť príčinu svojich problémov a ťažkostí. Čím viac pozerá smerom do svojho vnútra, tým väčšie zranenia a traumy presakujú na svetlo. Podarí sa jej odhaliť pravdu o sebe? Bude sa mať o ňu s kým podeliť? A čo jej pracovné ambície?

Etela Frakašová otvára v Hodinách lietania citlivú tému, a to tému boja s duševnou chorobou. Možno v nej vidieť skrytý apel na spoločnosť, aby prestala zatvárať dvere pred ľuďmi trpiacimi psychickými problémami a podala im pomocnú ruku. Miriam sa svojho boja zhostila statočne, napriek všetkým okolnostiam, ktoré vyústili do jej rozpoloženia, sa nevzdáva. Východisko nachádza v zdanlivo obyčajnej rade svojej psychiatričky – pomoc sa však musí naučiť prijať. Hoci autorka zvolila retrospektívne rozprávanie, a teda aj viacero dejových línií, prechod medzi ich jednotlivými časťami je plynulý a v príbehu sa nedá stratiť. Svoj význam má aj pomalosť a určité naťahovanie deja, čitateľ väčšmi pochopí pohnútky a pocity hlavnej hrdinky.

V knihe prevažujú zložené súvetia, uvádzanie detailov a vyratúvanie – čo sa môže zdať repetatívne, najmä keď je jedna vec povedaná viacerými vetami a v texte sa často opakuje. Dominuje však autorkino kultivované písanie, jemnosť a citlivosť pri rozprávaní príbehu a pravé ľudské hodnoty.

Svoje miesto v diele majú témy lásky, morálky a priateľstva, ale aj smrti, nespravodlivosti a zložitých medziľudských vzťahov. Množstvo úvah a reflexií pomáha hlavnej hrdinke analyzovať jej správanie v minulosti, no zároveň prehlbuje jej trápenie. Napokon minulosť sa nám už nepodarí ovplyvniť, a preto, aby sme mohli naplno žiť, nemali by sme sa za ňou obzerať ani sa v nej ,,prehrabávať“. Kniha nesie pekné, miestami dojemné posolstvo a je v nej silno zastúpené priateľstvo vo všetkých podobách. Pocit niekam patriť – pocit domova nemusí byť fixovaný iba na miesto, ale aj na niekoho/niečo, kto/čo nám tento pocit sprostredkúva. Hodiny lietania ponúkajú pohľad do vnútra a minulosti staršej ženy a zároveň navrhujú riešenia, ako sa vyrovnať s traumami, ktoré vychádzajú z prirodzenej ľudskej zraniteľnosti. Hodiny lietania sú návodom, no striktne nepoučujú, iba ukazujú spôsob, ako sa vyrovnať so životom.

„Prisnil sa jej zvláštny sen, preniesol ju do dávnych rokov, mala pocit, akoby sa jej v tom sne konečne darilo nachádzať malé dievčatko, akým vtedy bola, veď azda práve preto, aby ho v sebe po všetkom, čo prežila, našla, sa chcela vrátiť do tohto mesta, uveriť, že ešte vždy je možné nanovo začínať, alebo aspoň sčasti opravovať to, čo sa už dávno začalo a potom kdesi pokazilo.“ (s. 285).

Etela Farkašová: Hodiny lietania

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2019

303 strán

Zobraziť diskusiu (0)