Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

Ian McEwan: Právo na život

Sudkyňa vyššieho súdu Fiona Mayeová, známa vysokým intelektom, citlivosťou a erudovanosťou, stojí pred vážnym rozhodnutím v naliehavom prípade. Sedemnásťročný mladík z náboženských dôvodov odmieta liečbu, ktorá by mu mohla zachrániť život. Čas beží. Návšteva chlapca v nemocnici v nej prebudí hlboko skryté city a v chlapcovi nečakané emócie. Iba Fiona však môže rozhodnúť, či Adam bude žiť, alebo zomrie, a jej rozsudok bude mať následky pre oboch. Nový román skvelého Iana McEwana odporúča Aňa Ostrihoňová, vypočujte si ju v zázname z Rádia_FM.


Londýn. Koniec prvého týždňa letného súdneho obdobia po svätodušných sviatkoch. Typický júnový nečas. Fiona Mayeová, sudkyňa vyššieho súdu Anglicka a Walesu, leží v nedeľu večer vystretá doma na čalúnenom ležadle a upiera zrak ponad svoje nohy v pančuchách na druhý koniec izby, na vstavané police s knihami vo výklenku pri kozube a na miniatúrnu Renoirovu litografiu kúpajúcej sa ženy vedľa vysokého okna na druhej strane kozuba. Kúpila ju pred tridsiatimi rokmi za päťdesiat libier. Pravdepodobne falzifikát. Pod ňou, presne uprostred okrúhleho stola z orechového dreva, stojí belasá váza. Nespomína si, odkiaľ ju má. Ani kedy do nej naposledy dávala kvety. V kozube sa nekúrilo najmenej rok. Dažďové kvapky sfarbené dočierna dopadajú v nepravidelných intervaloch na kovovú mriežku, s klopkaním sa odrážajú od skrkvaných zažltnutých novín. Podlahu zo širokých leštených dosák zakrýva bucharský koberec. Na okraji Fioninho zorného poľa stojí klavírne krídlo s rodinnými fotografiami v strieborných rámikoch na vyblýskanom ebenovo čiernom povrchu. Na dlážke vedľa nej na dosah ruky koncept rozsudku. Fiona leží na chrbte s neodolateľným nutkaním zmiesť to všetko z povrchu zemského.

V ruke drží druhú škótsku s vodou. Je celá roztrasená, dosiaľ sa nespamätala z nepríjemného krátkeho zážitku s manželom. Pije málo, no Talisker rozriedený obyčajnou vodou z kohútika je balzamom na dušu; uvažuje, či nemá znovu vstať a prejsť k príborníku na druhom konci izby, aby si naliala tretí. Na dva prsty škótskej a viac vody. Zajtra má službu na súde, musí byť k dispozícii, keby sa nečakane vyskytli bezodkladné prípady, hoci aj teraz, kým tu polihuje a zbiera sily. Jej manžel vyrukoval so šokujúcim vyhlásením, zložil jej na plecia neznesiteľnú ťarchu. Prvý raz za všetky tie roky sa znížila ku kriku, v ušiach jej doteraz znie slabá ozvena vlastných slov. „Idiot! Posratý idiot!“ Nevypustila z úst nadávku od bezstarostných tínedžerských návštev Newcastlu, hoci ju neraz svrbel jazyk, keď musela počúvať účelové dôkazné tvrdenia alebo irelevantné právne argumenty.

Po chvíli, zadúšajúc sa zlosťou, zo dva, tri razy zasyčala: „Ako sa opovažuješ!?“ Pokojne odpovedal, hoci to nemyslela ako otázku: „Potrebujem to. Mám päťdesiatdeväť rokov. Je to moja posledná príležitosť. Ešte som si nevypočul všetky dôkazy o posmrtnom živote.“

Aký pompézny výrok! Nezmohla sa na odpoveď, iba naňho ohromene zízala, možno aj zabudla zatvoriť ústa. Odpoveď našla až teraz na ležadle, s krížom po funuse. ,Päťdesiatdeväť? Máš šesťdesiat, Jack! Aký si úbohý a prízemný!‘

V skutočnosti len neisto zahabkala: „Nebuď smiešny.“

„Kedy sme sa milovali naposledy, Fiona?“

Naozaj, kedy? Tú otázku jej kládol už aj predtým, zakaždým iným tónom, od vyčítavého až po hašterivý. Bolo však ťažké loviť spomienky v nedávnej minulosti, takej bohatej na udalosti. Rodinný súd musel bojovať s nepochopiteľnými názorovými nezhodami, účelovými zdôrazňovaniami jediného aspektu prípadu, intímnymi polopravdami, absurdnými obvineniami. Takisto ako vo všetkých ostatných právnych oblastiach aj tu sa bolo treba oboznamovať so špecifickými okolnosťami za pochodu. Minulý týždeň si vypočula záverečné reči v prípade rozlične ortodoxných manželov židovského pôvodu, ktorí boli v rozvodovom konaní a sporili sa o vzdelávanie svojich dcér. Koncept hotového rozsudku ležal na dlážke vedľa nej. Zajtra pred ňu opäť predstúpi bezradná Angličanka, vyziabla, bledá, neobyčajne vzdelaná matka päťročného dievčatka, napriek ubezpečeniam súdu o opaku presvedčená, že ich dcéru chce vyňať spod britskej jurisdikcie jej otec, marocký podnikateľ, pravoverný moslim, ktorý má v úmysle odviesť ju do Rabatu a usadiť sa tam. Ináč zvyčajné, bežné ťahanice – u koho majú deti bývať, o domy, sociálne podpory, príjmy či o dedičstvo. Vyšší súd sa zväčša zaoberal prípadmi, kde šlo o veľké nehnuteľnosti. Bohatstvo málokedy prináša so sebou šťastie. Rodičia si zakrátko osvojili nový slovník, oboznámili sa so zdĺhavými právnymi procedúrami, a ani nevedeli ako, znezrady sa ocitli uprostred neľútostného boja s tými, ktorých kedysi milovali. A tí, čo čakali za bojovou líniou, chlapci či dievčatá, v súdnych spisoch uvádzaní iba krstným menom, ustarostení malí Benovia či Sáry, sa chúlili k sebe, zatiaľ čo bohovia vysoko nad nimi bojovali do posledného dychu, od súdu pre rodinné právo, cez vyšší súd až po odvolací súd.

Všetok ten smútok mal spoločné motívy a z ľudskej stránky bol rovnaký, no neprestával ju fascinovať. Verila, že do beznádejných situácií vnáša aspoň trošku racionálnosti. Vcelku verila v ustanovenia rodinného práva. Vo chvíľach optimizmu pokladala možnosť nadradiť potreby dieťaťa nad potreby rodičov pevným ukotvením v zákone za významný civilizačný znak. Po nabitom pracovnom dni ju v poslednom čase čakali spoločenské večere rozličného druhu, oslava pri príležitosti odchodu kolegu do dôchodku v Middle Temple, koncert v Kings Place (Schubert, Skriabin), taxíky, metro, šaty, ktoré bolo treba vyzdvihnúť z čistiarne, skoncipovanie úradnej žiadosti o umiestnenie autistického syna ich upratovačky do špeciálneho školského zariadenia, a po tom všetkom konečne spánok. Vyskytol sa niekde medzi tým aj sex? Nebola si istá.

„Nerobím si záznamy.“

Rozhodil ruky na znak, že sa vzdáva.

Sledovala, ako prechádza na druhú stranu miestnosti a nalieva si Talisker, teraz ho pila aj ona. V poslednom čase sa jej videl akýsi vyšší, aj pohyby mal uvoľnenejšie. Ako tam stál chrbtom k nej, zmocnila sa jej nedobrá predtucha, že ju nechá, sprevádzaná ponižujúcim pocitom, že ju nahradí mladšia žena. Odvrhne ju a ostane sama, zbytočná. Po krátkej úvahe, či nebude jednoduchšie pristúpiť na všetko, čo od nej žiada, zahnala nepríjemnú predstavu.

Zamieril k nej s pohárom v ruke. Neniesol jej Sancerre ako inokedy o tomto čase.

„Čo vlastne chceš, Jack?“

„Pokračovať v tom vzťahu.“

„A požiadať o rozvod.“

„Nie. Nech všetko ostane po starom. Nechcem klamať.“

„Nerozumiem.“

„Vážne? Nevyhlásila si raz sama, že po dlhých rokoch spolužitia hrozí, že z manželov sa stanú súrodenci? Neunikli sme ani my, Fiona. Stal som sa tvojím bratom. Je to pohodlné a príjemné, a úprimne ťa ľúbim, ale skôr ako otrčím kopytá, rád by som si ešte užil trochu vášne...“

Z hrdla sa jej vydral priškrtený užasnutý zvuk. Zrejme ho pokladal za výsmech, lebo drsno dodal: „... extázu, zatemnenie mozgu v návale vytrženia. Nespomínaš si? Túžim to ešte zažiť, aj keď ty nie. Alebo áno?“

Neveriacky naňho vytriešťala oči.

„Taká je pravda.“

Až vtedy sa zmohla na odpoveď, že je idiot na pohľadanie. Vždy si bola stopercentne istá, čo je správne, čo je prípustné a čo nie. Vzhľadom na to, že bol až dosiaľ verný manžel – aspoň predpokladala –, pôsobil jeho návrh ako urážka. Ak jej aj niekedy zahol, musel to urobiť bravúrne. Poznala už meno tej ženy. Melanie. Pripomínalo jej názov smrteľnej formy rakoviny kože. Fione bolo jasné, že ju manželova ľúbostná aférka s dvadsaťosemročnou štatističkou môže úplne odpísať.

„Ak to urobíš, my dvaja sme skončili. Bodka.“

„To má byť vyhrážka?“

„Nie, sľub.“


Ian McEwan

Právo na život

Slovart 2015

preklad: Katarína Jusková

Zobraziť diskusiu (0)

Právo na život

Právo na život

Ian McEwan

Ian McEwan sa radí medzi najuznávanejších súčasných prozaikov. Vydal štrnásť románov a dve zbierky poviedok. Za svoj román Amsterdam dostal v roku 1998 Bookerovu cenu, podľa niektorých jeho kníh boli nakrútené úspešné filmy. Sudkyňa vyššieho súdu

Kúpiť za 11,66 €

Podobný obsah

Piranesi

Čo číta výkonný riaditeľ OZ Cesta von Pavel Hrica

Piranesi

Zvláštny chlapík menom Piranesi žije sám v alternatívnom svete – nekonečnom labyrinte siení, ktoré sú plné mramorových sôch. V dolných sieňach Dom hraničí s oceánom a hore s oblakmi. Piranesi sa živí rybami a morskými riasami. Vedecky skúma jednu sieň za druhou a robí si o všetkom systematické zápisky. V tomto Dome sa vyskytuje už len iný živý muž „the Other“, s ktorým sa Piranesi stretáva na chvíľu každý utorok. Títo dvaja a pozostatky niekoľkých mŕtvol tvoria celé ľudstvo. Alebo nie? Piranesimu sa začínajú diať divné veci. Mysteriózna fantázia sa mení na detektívne pátranie, v ktorom Piranesi objavuje inú svoju identitu. Clarkovej román si ma pripútaval každou ďalšou kapitolou. Nevedel som ho pustiť z rúk. Popri čítaní vo mne rástli otázky: kým vlastne naozaj sme? Čo vnímame reálne a čo je len skreslenie? Ako ovplyvňuje naše prostredie to, čo si myslíme o sebe a svete?

V tmavej komore

Čo číta grafický dizajnér Ondrej Jób

V tmavej komore

Napoly memoáre, napoly esej, previazané úvahami o identitách – národnej, etnickej aj rodovej. Hlavná postava, autorkin otec, maďarský Žid, prežil hrôzy druhej svetovej vojny v Budapešti a po vojne emigroval do USA, kde si založil rodinu a pôsobil ako úspešný retušér fotografií v New Yorku. Do Maďarska sa vrátil až pred osemdesiatkou ako Stefánia – po tom, ako absolvoval operáciu na zmenu pohlavia. Tento až neuveriteľný príbeh priam núti na zamýšľanie sa nad vlastnou identitou, nad tým, aké hranice majú národy, ako veľmi našu súčasnosť ovplyvňuje naša rodinná aj civilizačná história. Kniha je o to silnejšia, že sa týka nášho geografického regiónu a opisuje našu zdieľanú minulosť. Krátko po dočítaní knihy som mal možnosť bližšie spoznať Budapešť (niekoľkokrát som sa pri potulkách dokonca úplnou náhodou ocitol priamo pred domom, kde prežil detstvo malý István) a musím povedať, že mi otvorila nové perspektívy v nazeraní nielen na Maďarsko, ale aj v nazeraní na Slovensko, jeho miesto v Európe a moje miesto v ňom.

Ženy aj muži, zvieratá

Čo číta kníhkupkyňa Na korze Alexandra Harvanová

Ženy aj muži, zvieratá

Richard Pupala u mňa knihou Ženy aj muži, zvieratá trafil do čierneho. Ako empatická čitateľka som vnímala postavy jeho svojráznych poviedok živo a plasticky. V jednotlivých textoch som vedela odčítať ich minulosť, emocionálnu výbavu a vnútorné rozpoloženie. A to všetko aj napriek tomu, ako píše Mária Ferenčuhová v zdôvodnení, prečo sa táto kniha ocitla v desiatke nominovaných kníh na cenu Anasoft litera 2021, že mi Pupala poskytol iba jeden výrez, obraz, situáciu. Poviedky vystaval výborne situačne aj dialogicky. Z príbehov si tak vnímavý čitateľ môže odniesť naozaj silnú emóciu.