Pri oslavách 10. výročia SNP sa na tribúnach skveli hviezdy už „očistenej“ komunistickej strany, ako Viliam Široký alebo Karol Bacílek. Partizánski organizátori Viliam Žingor či Jozef Trojan boli popravení a s povstaleckým komunistickým vedením sa strana vysporiadala v procese s „buržoáznymi nacionalistami“. V dobovej historiografii si monopol uzurpoval stalinský výklad odboja, v ktorom hrali hlavnú úlohu sovietski partizáni a vybraní predstavitelia KSČ. Odmäk 60. rokov umožnil verejne publikovať rehabilitovaným komunistom. Signifikantnou prácou sa stalo Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní od Gustáva Husáka. Vrcholom úsilia o spracovanie dejín nekomunistického odboja boli práce Jozefa Jablonického, ktoré sa však v „znormalizovanej“ spoločnosti dostali čoskoro na index a ich autor musel čeliť perzekúciám. Verejne sa mohli spomínať iba vybraní a aj to v patrične politicky upravenej podobe. Spomienky popredných účastníkov nekomunistického odboja, ako napríklad zakladateľa Demokratickej strany a člena Predsedníctva SNR Jána Ursínyho či ekonóma Petra Zaťka boli publikované až po roku 1989.

Guvernér spomína

Do tejto skupiny patria aj memoáre jedného z najvýznamnejších slovenských ekonómov Imricha Karvaša. Ich druhé a doplnené vydanie pripravilo Múzeum SNP pod názvom – Moje pamäti : V pazúroch Gestapa. Vydanie je doplnené o životopisný náčrt z dielne troch súčasných historikov, ktorí sa snažia aspoň takto kompenzovať neexistenciu vedeckej monografie k tejto osobnosti.

Karvaš ako pyšný otec

25-stranová štúdia a krátka spomienka detí Imricha Karvaša je vhodným úvodom k samotným pamätiam. Tie sa začínajú 24. augustom 1944 a končia v roku 1945. Text je však plný retrospektív, vracajúcich sa k predošlým udalostiam, na ktorých autor participoval. Veľký prínos Karvašových pamätí vychádza z jeho vysokého postavenia za slovenského štátu, ako aj zo širokej siete spoločenských kontaktov nadobudnutých ešte v medzivojnovom období. Z pozície guvernéra národnej banky a vedúcej osobnosti ďalších hospodárskych inštitúcií udržiaval pravidelný kontakt s prezidentom, vládou, poslancami, vojenskými predstaviteľmi, s diplomatmi aj s nemeckými poradcami. Karvaš nebol síce priamym členom žiadnej z organizovaných odbojových skupín, avšak s mnohými ich predstaviteľmi udržiaval intenzívny kontakt a svojou činnosťou im výrazne napomáhal. Jeho hlavným prínosom k Povstaniu bolo dislokovanie veľkého množstva surovín, tovarov a obeživa na strednom Slovensku. Na povstalecké územie sa mu dostať nepodarilo a 3. septembra 1944 bol zatknutý Gestapom.

Väzňom Gestapa

Na pozadí opisu nekonečných výsluchov v rôznych väzeniach a koncentračných táboroch Karvaš rekonštruuje svoju činnosť a kontakty. V obave o svoju rodinu a spolupracovníkov musí vážiť každé jedno slovo, ktoré povie svojim vyšetrovateľom. V knihe presvedčivo opisuje svoje ťažké psychické rozpoloženie a vnútorné konflikty. Status „zvláštneho politického väzňa“ ho napokon neochráni pred násilnými formami vypočúvania, ktoré mu spôsobili trvalé poškodenie oka, epilepsiu a ťažké psychické traumy. Napriek dôsledným snahám o popretie obvinení, ktoré boli voči nemu vznesené, mu mimoriadny súd vymeriava trest smrti. Represívna mašinéria ho však nechávala nažive. Zrejme kvôli možnej výmene za prijateľnejšie podmienky kapitulácie, prípadne ako zdroj informácií o predstaviteľoch slovenského štátu, ktorým už nacisti prestali dôverovať. V skupinke prominentných väzňov sa dostáva do Álp. V závere knihy opisuje dramatické chvíle, ukončené oslobodením z rúk Gestapa nemeckými vojakmi a neskôr i americkou armádou, ktoré ho zrejme zachránilo pred popravou. Po kratšom pobyte v Taliansku sa vracia do obnoveného Československa.

Imrich Karvaš ako guvernér Slovenskej národnej banky

Spomienky Imricha Karvaša sú významným kamienkom do mozaiky dejín odboja a situácie na Slovensku v rokoch 1939 – 1945. Na editorskej práci treba oceniť predovšetkým úvodnú životopisnú štúdiu a pomerne bohatú obrazovú prílohu. Register tiež nie je v súčasnosti samozrejmosťou. Text je vybavený poznámkami pod čiarou s krátkymi vysvetlivkami. Vytknúť však možno absenciu prekladu veľkej časti viet a výrazov v nemčine. Medzi stranami 211 a 215 je text poprehadzovaný. Je potrebné pripomenúť, že spomienky boli písané s dlhým časovým odstupom, počas ktorého sa ich autor stal opäť obeťou totalitnej mašinérie. Škoda len, že aj tieto udalosti sa do jeho memoárov nedostali.

Ivan Stodola

historyweb.sk

Zobraziť diskusiu (0)