Pamukov Istanbul

Schválne to uvádzam takto, pretože v kontakte so spisovateľom sa mesto stalo viacrozmernejším. Stalo sa témou na hádku aj ódou na špecifickú melanchóliu (hüzün), spomienkou na radosť v rodine a rozčarovaním nad jej pomalými premenami, z ktorých sa stávajú nenávratné okamihy.

Raz som sa s priateľmi na vysokej škole rozprával o tom, akým spôsobom snívali ľudia pred sto rokmi. Dospeli sme k tomu, že ktorýsi z nás čítal o dvojfarebných, čiernobielych snoch. Argument bol, ak si dobre pamätám, že noviny, film aj fotografia ponúkali práve takýto obraz. Nevedomky si ho osvojili a stal sa estetickým výstupom ich impulzov, ktoré vnímali počas dňa. Dráma v spánku teda prebiehala v komunikácii s takou, na aké sa pred kinom tvorili rady. Potom denná tlač, ilustrácie v nej a podobne.

Pamuk taktiež ponúka dvojfarebný Istanbul, aspoň vlastnými slovami, keď sa vracia k jeho minulosti cez svoj život. Jeho tvár komponuje z fotografií, encyklopédií a malieb. Všetkých je v knihe neúrekom a pomáhajú v spoločnom (čitateľovom a Pamukovom) bádaní po pravom obraze mesta. Chcete ho počuť, nevyrušiť ho, aby ste ho zachytili v plnej divokej podobe, ako raritné zviera kdesi v neprístupnej prírode. Ak má pri sebe ďalší, slabší živočíšny druh, tak ho roztrhá a vy ho stále nechcete rušiť. Pozorujete, aký prirodzený súboj so svojím prostredím zvádza.

Podstata základov

Napriek tomu, že ide o mesto, teda čosi, čo prírodu vo svojej pravej podstate pokorilo, úvahy o Istanbule sa v rovnomennej knihe Orhana Pamuka premieňajú na svoje staršie verzie, až máte pocit, že prídete k samotnému základu. K staršiemu, ako boli prvé základy domu. Po tejto vete som si uvedomil, že by to mohlo ľahko čitateľa tejto recenzie pomýliť a motivovať ho k tomu, aby si knihu prečítal, v nádeji, že mu ponúkne v istých chvíľach spirituálny zážitok. Nie som o tom presvedčený. Asi skôr nie, pretože tento Istanbul je v skutočnosti jeho najdôvernejším protivníkom, ba možno aj konštruktívne kritickým priateľom.

„Když mi bylo patnáct, začal jsem jako posedlý kreslit Istanbul. Ale ne z nějaké zvláštní lásky k městu. Prostě jsem neuměl malovat zátiší a portréty a ani jsem je neměl rád. A zbytek světa, totiž všechno, co jsem viděl, když jsem vyšel na ulici, nebo vyhlédl z okna, byl beztak Istanbul.“ (s. 325)

Mestské dieťa

Román píše plnohodnotné dieťa tohto mesta, ktoré sa vždy strácalo iba v rámci neho. Akoby nič iné nechcelo pripustiť, skrátka, ako keď sa začnete starať o prísneho otca, pretože sám sa už o seba pre chorobu postarať nedokáže. Keď ho kŕmite, pomáhate mu, počujete, ako vás hrešil alebo usmerňoval. Teraz však bezvládne sedí a kamsi sa díva a vy viete, že to neurčité miesto je koniec, ktorý ani jeden z vás nemá v moci.

Istanbul bol mestom čakajúcim na svoju svätú slávu. Všetok život v ňom veril, že sa stane centrom civilizovaného sveta, ale nakoniec ho pokorila vlastná pýcha. Nie vojensky, ani žiadnou katastrofou. Pri takom veľkom meste by ich musela nasledovať séria, hoci vo svojich premenách bol Istanbul nezriedka blízko vlastnému koncu. Mohol zaniknúť fyzicky, no myšlienka naň by ho v ľuďoch postavila opäť a oni by nanosili skaly na tie isté miesta a tam by opäť pre seba a svoje deti postavili domovy. Nie nové, ale také, ktoré vychádzajú zvnútra nesmrteľného mesta.

Orhan Pamuk sa počas celej knihy rozhoduje, či ostať maliarom alebo spisovateľom. Ja som po dočítaní Istanbulu nevedel túto otázku uzatvoriť, hoci sám za seba verne vyhlasuje, že sa napokon rozhodol iba pre jedno z týchto umení.

Orhan Pamuk: Istanbul

Preklad: Petr Kučera

Argo, 2015

Zobraziť diskusiu (0)