... číšník a operní zpěvák mají společné to, že oba k výkonu svého povolání potřebují pořádné boty (s. 15)

Italské boty ležali v mojej knižnici veľmi dlho. Predpokladal som, že to je kniha, na ktorú musí človek psychicky dospieť alebo byť minimálne v melancholickej nálade. Ale prišla zima, žijeme smutné časy, tak prečo si neprečítať smutnú knihu? Väčšina smutných kníh je svojím spôsobom veľmi pekná, lebo zväčša hovoria o láske v určitej podobe, a láska je predsa pekná. Smutno-krásny je aj príbeh dôchodcu Frederika Welina, ktorý žije už dvanásť rokov sám v dome na ostrove pri švédskom pobreží. Fatálna profesijná chyba ho prinútila opustiť zamestnanie a vybudovať si svoju „pevnosť“, izolovanú od okolitého života. Vedie flegmatický život, v obývačke mu vyrástlo mravenisko a bežné ľudské starosti ho netrápia. Každé ráno vyseká do ľadu dieru a ponorí sa do mrazivej vody len preto, aby si pripomenul, že žije. Jedinú spoločnosť na ostrove mu robí stará mačka, ešte starší pes a hypochondrický poštár, ktorý sa z času na čas objaví. Raz hradby Frederikovej pevnosti naruší jeho dávna láska Harriet. Je ťažko chorá a žiada Frederika, aby splnil starý sľub a zaviezol ju k jazeru vo švédskych lesoch.

„Člověk pořád dostává nějaké sliby. (...) Sám sobě něco slibuje. Poslouchá sliby ostatních. Politiky, kteří mluví o lepším životě pro stárnoucí, o zdravotnictví, kde se nikomu nevytvoří proleženiny. Banky slibují vyšší úrokové sadzby, jídlo slibuje snižování váhy a krémy garantují stáří s méně vráskami. Člověk v životě nedělá nic jiného, než se ve své loďce pokouší proplout tím stále se měnícím, ale nikdy nekončícím proudem slibů. Kolik ze všech těch slibů si pamatujeme? Zapomínáme to, na co chceme vzpomínat, a pamatujeme si to, čeho bychom se nejraději zbavili. Plané sliby jsou jako stíny, které kolem nás tančí za soumraku.“ (str. 49)

Frederik Welin je človek bez nejakých zvláštností, ktorý má svoje dobré, ale aj zlé stránky. Harrietin návrat v ňom oživí všetko, čo posledných dvanásť rokov potláčal. V spomienkach sa vracia do detstva, k životu, ktorý kedysi viedol, k ľuďom, ktorých poznal a na ktorých dávno zabudol... Vo Frederikovi sa prebudí svedomie a zrazu si uvedomí, že aj napriek svojej nevôli musí vyrovnať staré účty nielen s inými, ale hlavne so sebou samým. Spolu s Harriet sa vydá na cestu k jazeru, ktoré symbolizuje styčný bod s Frederikovou minulosťou; je to miesto odchodov a návratov, rozchodov a spojení. Príchodom k jazeru sa jedna časť Frederikovho života uzatvára a on sa rozhodne začať odznova.

„Žádní normální lidi neexistují. (...) To je zvrácený obraz světa, který se nám snaží vnutit politici. Že patříme do nekonečného davu normálnosti, bez možnosti či vůle tvrdit, že jsme různí. Tak zoufale moc se mluví o normálnsoti, která vůbec neexistuje. Nebo je to jen omluva některých politiků pro to, že s lidmi jednají povýšeně.“ (str. 147)

Italské boty sú nostalgickým príbehom o strastiach starnutia, skladaní účtov a vyrovnávaní sa s minulosťou. Henning Mankell je výborný rozprávač. Je úderný, ale zároveň poeticky opisný, sugestívne vytvára nostalgicko-melancholickú atmosféru, dokáže dôkladne zanalyzovať problémy a vystavať dôveryhodnú zápletku, ktorá nie je ani tak zápletkou, ako skôr rozuzlením niekoľkých životov. Mankell využil postavu Frederika na to, aby sa sám popasoval so starnutím, a dal voľný priechod svojim myšlienkam, ktoré sa týkajú rôznych tém – ekológie, sociálnych vrstiev, dôležitosti rodiny, ľudských vzťahov a prežitia plnohodnotného života, v ktorom je síce všetko márne, ale v ktorom treba kráčať so vztýčenou hlavou a s dobrými topánkami na nohách. Italské boty sú knihou na smutné zimné večery, keď sa vracajú duchovia dávnych časov a prihovárajú sa nám aj tým, ktorí sú o poznanie mladší.

„Jsou knihy, které by měl mít člověk zakázáno číst příliš brzy. Pak se s nimi mine nebo se ho nedotknou.“

(z knihy Klub nenapraviteľných optimistov)

Henning Mankell: Italské boty

Host, 2017

Preklad: Hana Švolbová

Zobraziť diskusiu (0)