Jacek-Hugo Bader: Kolymské denníky
Prvá tohtoročná absyntovka je sibírsky cestopis. Drsné podnebie, večne zamrznutá zem, hektolitre vodky. Taká je Kolyma na ďalekej ruskej Sibíri. A k tomu minulosť zjazvená stovkami gulagov a zem nasýtená zlatom. Enfant terrible poľskej reportáže Jacek Hugo-Bader sa vybral na dlhú púť stopom a ako predobraz cesty si vybral autobiografické Kolymské poviedky ruského spisovateľa Varlama Šalamova, jedného z najvýraznejších predstaviteľov tzv. „lágrovej literatúry“.
Redaktor Smoliakov – výprava na raky
Oficiálne Bob, ale všetci ho volajú Bobik. Najznámejší pes v mestečku. Ozajstný potentát a k tomu génius, aristokrat – aj keď je to kríženec, medzi predkami musel mať lajku. Nerozpráva
iba preto, lebo sa mu nechce.
Je to pes Viktora Andrejeviča Smoliakova, šéfredaktora miestnych novín Severná Pravda. Ale rovnako dobre sa dá povedať, že Viktor je Bobikov človek. Každý deň ráno idú spolu do práce, spolu chodia na stretnutia a rozhovory, spolu zbierajú materiál na články a spolu iste aj píšu, lebo majú spoločnú kanceláriu. Rozchádzajú sa, len keď ide Viktor na služobku. Kríženec vtedy dohliada na redakciu a keď sa jeho pán vráti, okamžite ide domov, odkiaľ telefonuje do novín a prosí, aby povedali Bobikovi, že sa už vrátil. Vravia, že pes si sám otvorí dvere a vracia sa domov.
Vlastne, poslať ho možno na rôzne miesta. Stačí povedať: dom, redakcia, pošta, obchod. Bobik pozná tie slová aj miesta dokonale. Na pošte pracuje pánova žena. Noviny sú orgánom
správy rajonu, šéfredaktor tam teda často chodí a ešte častejšie chodí do obchodu. Bobik ho odtiaľ neraz privádzal. Keď šéfredaktor ide na dovolenku na kontinent, Bobik sa presťahuje do redakcie, hoci Viktorova žena mu stále telefonuje a hovorí: „Dom.“
Na Ďalekom severe majú ľudia dva mesiace dovolenky ročne a každý druhý rok štát platí všetkým dôchodcom a ľuďom v štátnych službách a samospráve bezplatnú spiatočnú letenku na kontinent.
Viktor už trinásť rokov pracuje v redakcii „Severky“. Rok je šéfom. Pred desiatimi rokmi sa pod stolom predchádzajúceho šéfredaktora narodil Bob.
„Sám som mu pomáhal na svet,“ hovorí, keď sme sa zašili v redakčnej kancelárií s dagestanskym koňakom a niečím pod zub.
„Ale...“
„Napime sa!“ preruší ma, a kým stihnem dodať „ako“ povie: „Na pohibeľ komunistom!“
Viktor chytí pohárik do oboch rúk a vypije ho. A bojuje s kusom slaniny, ktorý mu vypadáva z rúk. Pretože Viktorovi chýbaju všetky prsty. Našťastie má kúsok pravého palca, ktorým chytá vidličku alebo ceruzku s gumou, keď musí niečo napísať na počítači. A vôbec sa tým netrápi. Naopak. Rád sa chváli svojimi labami. S každým si musí podať ruku.
„Aký máš kolektív?“ pýtam sa ho.
„Na piču.“ Viktor je veľmi nízky a má zriedkavý dar povedať o každom niečo škaredé.
„A koľko máš ľudí?“
„S upratovačkami, informatikom a celým zvyškom pätnásť ľudí. V tom štyroch novinárov a fotografa.“
Píšu hlavne o prírode, poľovačkách, výpravách na ryby a občas o dejinách. Ani slovo o zdravotníctve, školstve, milícii, korupcii, byrokracii... Nekritizujú, pretože by to znamenalo, že rajonová správa, ktorá vlastní noviny, pracuje zle. Ale je jedna výnimka – vedúci mestskej správy. Ako komunista je jedinou reálnou opozíciou voči strane Jednotné Rusko, ktorá nedeliteľne vládne v jagodinskom rajone, Magadanskej oblasti aj Ruskej federácií. Akým zázrakom vyhral posledné miestne voľby, nikto nevie, preto ho „Severka“ perom samotného Viktora v každom vydaní nemilosrdne napáda a ohovára.
Viktor miluje svoju prácu, postavenie, kanceláriu a pracovný stôl väčšmi ako vlastný život. Napíše a urobí, čo mu prikážu, len aby mu to nezobrali. Všetko mi to vraví ako sprisahancovi. Krásne sa vtesnal do miestnych provinčných reálií, zahniezdil sa medzi lokálnou aristokraciou. Ale jeho najväčšou vášňou je preferans, kartová hra pre minimálne tri osoby. A v tom je problém. Pretože v Jagodnom sú iba dvaja hráči. Bol aj tretí, ale presťahoval sa do Magadanu.
„Našťastie sem služobne chodí každý mesiac na dva-tri dni, má tu obchod, a vtedy sa vrháme na karty ako vyhladnuté vlky.“ Viktor si mädlí ruky. „Posedíme celú noc, duša sa odpúta od každodenných záležitostí a aj dáku kvapku pri tom samozrejme vypijeme.“
Šéfredaktor „Severky“ mi prikáže, aby som nalial, a ja celý čas premýšľam, ako tie karty drží v rukách. Vypili sme fľašu ľadového koňaku s citrónom, ale nemal som odvahu spýtať sa ho na to.
A on mi rozpráva o svojich snoch. Najčastejšie sa v nich objavuje detstvo strávené pri Done. Ako idú k rieke a on hrá na garmoške a potom chytá raky.
„Jedol si niekedy raky v pive?“ pýta sa. „Čože? Veď to je najlepšie jedlo na svete! Donský kozák bez neho neprežije. A raky si už chytal? Robí sa to holými rukami! Štípu do prstov... Ach, aké to bolo príjemné! To si z detstva najlepšie pamätám. Tu nie sú raky. Je tu príliš chladno.“
Odprevádzame sa navzájom domov a Bobik nám ukazuje cestu. Ukazuje sa, že bývame v tom istom paneláku. Po ceste mi Viktor vysvetľuje, akým požehnaním sú pre Rusko muži. Pracujú do päťdesiateho piateho roku života (o päť rokov menej ako na kontinente) a o štyri roky neskôr umierajú, lebo taká je priemerná dĺžka života Rusa.
„Na severe ešte menej,“ hovorí. „A na tom moste som pred siedmimi rokmi takmer zomrel. Nejakí chuligáni obťažovali neznámu ženu, som síce maličký, chudučký, ale kozák z Donu, tak som sa jej zastal. Buchli ma fľašou po hlave. Padol som, vonku bolo aspoň mínus štyridsať, bol 26. december. Stiahli mi čiapku a rukavice a ruky mi poliali pivom. Našiel ma náhodný okoloidúci, ale prsty mi zmrzli.“
„Bol si napitý?“
„No a ako inak! Bolo už sedem večer. Vracal som sa z práce.“
„Pili ste v redakcii?“
„Po ceste,“ hovorí Viktor.
„Stretol si niekoho?“
„Samozrejme! Tu sa všetci poznajú.“
„Poznal si tých chuligánov?“
„Akurát tých som nepoznal.“
„A Bobik?“ pýtam sa.
„Akurát vtedy so mnou nebol. Vrátil sa domov skôr, lebo som mal ísť do terénu. Keby tam bol, zvládli by sme to.“
Hugo-Bader Jacek
Kolymské denníky
Absynt 2017
Prekladateľ: Patrik Oriešek
Ak sa medzi knihami dobre cítite a naše správy vám prinášajú radosť a úžitok, môžete nás podporiť prostredníctvom vašich 2%. Informácie o tom, čo robíme a čo chystáme, nájdete TU.