„Vyrážať klin klinom“

Po salzburských rokovaniach vypukol mocenský boj medzi Tisom a slovenskými radikálmi. Tuka a Mach sa s nemeckou podporou pokúsili nastoliť gardistickú diktatúru a zbaviť moci slovenský snem, politický katolicizmus a Hlinkovu stranu. Tieto pokusy vyvrcholili v januári 1941 amatérskym pokusom o prevrat. Naopak, Tiso si udržal svoje právomoci a zmobilizoval na svoju podporu stranu a konzervatívcov. Hoci si rýchlo opäť upevnil rozhodujúci vplyv v štáte a vo vzťahu k Berlínu, nepodarilo sa mu získať súhlas Nemcov, že môže vyhodiť svojich protivníkov. Namiesto toho obrátil ich národnosocialistické požiadavky proti nim a spravil zo seba slovenského Vodcu. Takisto prestal považovať židovskú otázku za spoločnú platformu s radikálmi a prenechal im ju. Tiso opísal salzburské rokovania ako „najhoršie zaucho, aké som v živote dostal“. Spolupracovníci ho opísali ako nahnevaného, rozhorčeného, pokoreného a skľúčeného. Vyhrážal sa, že rezignuje.

Rovnako ako počas takýchto situácií v minulosti ho jeho stúpenci prosili, aby zostal. Napríklad v auguste predsedníctvo strany „jednohlasne vyslovilo dr. Tisovi plnú dôveru... Vo všetkých otázkach je jedinou rozhodujúcou a konečnou autoritou.“ Tiso neskôr povedal, že takéto prejavy ho presvedčili, aby zabránil „horšiemu vývinu veci“ v prípade Tukovho prevzatia moci: „Prekonal som [preto] duševnú krízu... zabudol som v záujme národa na utrpenú ranu.“

Tuka medzitým pochopil Salzburg tak, že dostal zelenú. Hneď po rokovaniach odhalil plány zaviesť „slovenský národný socializmus“ „podľa nemeckého vzoru“. Tento program sa vo viacerých bodoch prekrýval s Tisovým, napríklad v zdôrazňovaní jednoty, disciplíny a kultu práce. Nový kurz z neho robilo najmä Tukovo presvedčenie, že Slováci by mali „ako prví“ pomáhať nacistom pri prebudovávaní Európy. Tuka prisľúbil aj rozsiahlu reorganizáciu štátnej správy a zmenu ústavy, Tiso bol v oboch prípadoch proti. O pár týždňov neskôr v reakcii na sťažnosti Tisa a ďalších kňazov Tuka sľúbil, že nový kurz bude vychádzať zo slovenských a kresťanských (a nie z nemeckých a nacistických) tradícií. Dal aj slovo, že revolúciu urýchli a nasmeruje ju na riešenie sociálnych problémov. Keď Tuka hovoril o strane, akoby znižoval Tisov význam, za „večného vodcu“ národa totiž označil Hlinku. Tiso bol popri Tukovi a Machovi len jedným zo „salzburskej trojice“. S odvolaním sa na kritiku Hlinku na piešťanskom zjazde v roku 1936 (ktorú Hlinka prijal a využil vo svoj prospech) Tuka tvrdil, že „predtým mala [strana] jedného vodcu, v budúcnosti bude mať dvoch. Ľud... uhádol pravdu, keď skandoval: ‚Hitler, Hlinka, jedna linka.‘ / Strana bude vedená v duchu Hlinkovom, ale bude pracovať metódami hitlerovskými.“ Na posilnenie vplyvu gardy a štátu sa Tuka snažil podriadiť si stranu prostredníctvom takých návrhov, ako bol napríklad návrh spraviť z vládnych komisárov aj vedúcich funkcionárov strany.

Na podporu tohto „nového kurzu“ Nemci výrazne zmenili obsadenie svojho veľvyslanectva v Bratislave. Bernarda odvolali, sčasti preto, lebo nedoceňoval citlivú pozíciu kňaza ako prezidenta. Jeho nástupca vo funkcii veľvyslanca Manfred von Killinger si len ťažko mohol počínať lepšie. Tento dlhoročný nacista strávil istý čas za mrežami za zosnovanie vraždy nemeckého katolíckeho politika Matthiasa Erzbergera. Okrem toho, že bol nepriateľsky naladený voči politickému katolicizmu, nevedel po slovensky a spoliehal sa na informácie z Karmasinovho okruhu ľudí. Ako domýšľavý diplomat sa domnieval, že môže pritancovať na Slovensko a všetkých rýchlo dať do národnosocialistickej laty. Oporou mu bol tucet nových nemeckých poradcov s podobnými veľkolepými ambíciami.

Tiso sa postavil proti Tukovmu novému kurzu zo známych dôvodov. Tukov štýl revolúcie zaváňal antiklerikalizmom a anarchiou. Radikálov plán upevniť postavenie gardy a posilniť štát odporoval Tisovým totalizačným cieľom v prospech strany. Tisa znepokojovala aj Tukova ochota vyhovieť nemeckým poradcom, ktorým Tiso nemal dôvod veriť. SS poradca Hlinkovej gardy Viktor Nageler chcel Slovákov integrovať s Nemcami. Ekonomickí poradcovia mali za cieľ vyžmýkať Slovensko. Od ďalších poradcov, napríklad v Hlinkovej mládeži, hrozilo, že opantajú myseľ mladých ľudí cudzími ideológiami. A napokon, išlo aj o osobný boj: Tiso mal pocit, že mu jeho protivník v Salzburgu vrazil dýku do chrbta. Tiso čelil „novému kurzu“ tak, že sa snažil predložiť alternatívu a zároveň sa zblížiť s protivníkmi. Predsedníctvu strany tvrdil, že napodobňovať národný socializmus nie je potrebné. Jednak samotní Nemci povedali, že národný socializmus nie je na vývoz, a jednak boli ľudáci už národnými socialistami podľa kresťanského vzoru. Tiso neobhajoval slovenský národný socializmus, ale skôr budovanie „ľudového Slovenska“ s „kresťansko-nacionálne-sociálnym duchom“. Keď takto obhajoval stranu, katolícku cirkev a Hlinkov program, opäť hľadal spoločnú reč s Tukom. V septembri prezident úpenlivo prosil Slovákov: „Nehádajme sa o meno. ... nech sa [nový kurz] volá ako chce, nech je to len slovenské a kresťanské a nech to slúži rozkvetu slovenského štátu a blahobytu slovenského národa. ... Budujeme ľudové Slovensko tempom národného socializmu.“ Taktiež nabádal národ, aby spojil svojho „ducha kresťanského“ so „sociálnymi zámermi“ národného socializmu a očistným prúdom Hitlerovej vojny, „pohromou všetkému kapitalizmu a všetkého boľševizmu“. Jeho cieľom bolo, tak ako pri predošlých sporoch tohto typu, pomocou rétoriky buď využiť Tuku na svoje ciele, alebo ho poraziť. V tomto prejave Tiso prevrátil Tukovo heslo „Hitler, Hlinka, jedna linka“ na „Tiso, Tuka, jedna ruka“. Heslo bolo nielen úprimnou ponukou na spoluprácu, ale aj snahou získať morálnu prevahu. „... som použil tohoto výrazu preto,“ vysvetlil neskôr Tiso, „aby som sa mohol držať slov Sv. písma: ‚Keď to ruka tvoja pohorší, odtni ju.‘“

Tiso medzitým zverejnil iniciatívy na budovanie „ľudového Slovenska“ ako „sociálneho štátu“. Navrhol donútiť podniky, aby reinvestovali zisky nad 10 % napríklad do „sociálneho zariadenia zamestnancov“. Ďalšou iniciatívou, ktorú spomenul v tom istom prejave, mal zabiť dve muchy jednou ranou. Slovenský štát ponúkol na arizáciu 25 000 podnikov, ale uchádzalo sa o ne len 5 000 osôb. Na druhej strane pre štát pracovala prebujnená a často zle platená vrstva úradníkov. Tiso navrhol premeniť štátnych zamestnancov na arizátorov a vytvoriť tak slovenskú strednú triedu. Pri podrobnom objasňovaní programu venoval nezvyčajnú pozornosť židovskej otázke: „... v mnohých listoch... písali mi Židia, či to, čo robíme je kresťanské. – Dalo mi to podnet na uvažovanie a pomyslel som si: Vy mňa chcete učiť kresťanstvu? ... národu nedám zahynúť pre židovskú pospolitosť. Mne je národ viac ako Židia, čo by ich bolo koľko. A keď vidím, že národ by mohol preto utrpieť životné škody, vtedy si ja po kresťansky poviem: Najprv seba a potom teba. Nič nespravodlivého sa tu nerobí. Vykupuje sa [ich majetok]. Za to, čo robia jednotlivci, nesú si zodpovednosť sami. Za to, čo robí štát, čo robí strana, za to zodpovedáme svojím svedomím, lebo všetko sa robí podľa zásad spravodlivosti. ... kedysi ukradnutý slovenský majetok sa dnes vráti do slovenských rúk. Rád by som videl ešte jednu revolúciu... Ako sme duchovnú hodnotu uskutočňovali bez vylievania krvi, tak prevádzame hospodársku bez narušenia súkromného vlastníctva.“

Kontextom tohto hĺbania bol spor o to, kto by mal riešiť židovskú otázku, o právo, ktoré Tiso prenechal radikálom. Krátko po salzburských rokovaniach navrhol Tukov úrad splnomocniť predsedu vlády, aby (v zhode s ministrami Machom a Medrickým) „činil všetky opatrenia, ktoré sú potrebné“ na „vylúčenie židov zo slovenského hospodárskeho a sociálneho života“ a prevod ich majetku na kresťanov. Plánované nariadenie posudzoval Tisov asistent Fordinál, ktorý súhlasil, že „iste že treba radikálne riešiť židovskú otázku a sami sme k jej riešeniu i iniciatívne prispievali“. Fordinál však Tuku predsa len podozrieval, že si chce prisvojiť zákonodarnú moc. Preto navrhol, aby sa opatrenie prepracovalo na ústavný zákon, ktorý by vládu splnomocnil „do určitého času“. V deň, keď Tiso predniesol uvedené postrehy, sa s ním Fordinál stretol a výsledkom bol návrh na ďalšiu zmenu: opatrenia by mala uskutočňovať celá slovenská vláda, nielen sám Tuka, a tie najdôležitejšie by musel schváliť Tiso. Išlo o to, aby mohol Tiso obmedziť radikálne vyvlastňovanie Židov. Na medziministerskej porade na druhý deň novú úpravu „jednomyseľne“ schválili. Keď sa však návrh zákona o pár týždňov neskôr dostal do snemu, klauzula o Tisovom schválení zmizla. Tiso podľa všetkého dobrovoľne či pod nepatrným nátlakom ustúpil. Snem návrh zákona rýchlo schválil a jeho platnosť obmedzil na jeden rok. Tiso zákon podpísal bez komentára.

Jozef Tiso. Kňaz, politik, kolaborant

James Mace Ward

Slovart 2018

preklad: Dezider Kamhal

Zobraziť diskusiu (0)