Jean Claude Mourlevat: Smiech je naozaj veľmi silná zbraň
Na jeseň tohto roku vychádza vo vydavateľstve Artforum ďalší príbeh Jeffersona, rozkošného ježka, ktorého život stavia pred dramatické situácie. Kým v prvej knihe Jefferson s priateľmi na pozadí pátrania po páchateľovi vraždy odhalí komplot gigantických rozmerov, v druhej knihe Jefferson robí, čo môže riešia situáciu, v ktorej sa zajačica Simona pridá do čudnej sekty. S autorom Jeffersona Jeanom Claudom Mourlevatom sme sa rozprávali o tom, ako knihy vznikali, prečo si pre ne zvolil také náročné témy, ale aj o tom, prečo je Jefferson milý ježko a nie superhrdina s plášťom a akú moc má humor.
Ako sa momentálne máte a na čom práve pracujete?
Mám sa dobre, ďakujem. Od výsledku parlamentných volieb vo Francúzsku sa cítim lepšie. Žiaľ, už vyše roka sa mi nedarí písať. Neviem prečo. Možno preto, že mám menej tvorivej energie? Alebo preto, že som v posledných rokoch dostal priveľa ocenení a uznania a chuť písať sa akosi vytratila? Alebo som už povedal všetko, čo som chcel? Možno som už príliš starý. Som z toho smutný, ale je to tak – nepíšem.
Začnem trocha prízemnou otázkou. Prečo je Jefferson ježko? Prečo práve toto zvieratko? Máte s ježkami nejaký špeciálny vzťah? Vybrali ste si ježka pre kontrast? Je to zlatučké zvieratko a v kombinácii s vážnymi témami a humorom vo vašich knihách je to naozaj zaujímavá kombinácia.
Keď som bol malý, býval som v jednej izbe s najmladším bratom a vymýšľali sme si príbehy (nemali sme televíziu ani internet) a on raz večer začal príbeh takto: „Bol raz jeden ježko...“, a ja som pokračoval: „... ktorý chcel ísť ku kaderníkovi.“ O viac ako 50 rokov neskôr som si na to spomenul a rozhodol som sa, že ďalší román začnem takto. Vravel som si, že ježko je zvieratko, ktoré má každý rád: je nenápadný, bojazlivý, roztomilý. Pomyslel som si, že z neho bude dokonalý antihrdina v detektívke, že to môže byť vtipné.
Jefferson vo vašich knihách rieši drsné, často hraničné témy. V prvom diele série ho krivo obvinia z vraždy a to je vážna vec. Nebáli ste sa, ako mladí čitatelia – alebo presnejšie ich rodičia – zareagujú na takúto zápletku? Nebáli ste sa, či sa deti a ich rodičia nezľaknú príbehu o vražde jazveca?
Keby som si túto otázku kládol pri každom románe, ktorý Jeffersonovi predchádzal, pravdepodobne by som nenapísal ani jeden. Myslím si, že v knižkách pre deti môžeme hovoriť o všetkom: o bitúnkoch, sektách, smrti. Dôležitý je spôsob, akým je téma spracovaná, tón rozprávania. Keď na besedách v školách deťom čítam nahlas prvú kapitolu Jeffersona (tú, v ktorej nájde telo pána Edgara), preháňam tak, že sa všetci smejú.
V novej knihe, ktorá vyjde vo vydavateľstve Artforum na jeseň – Jefferson robí, čo môže, opäť ide o netradičnú zápletku. Zajačica Simona sa pridá k čudnej sekte. Čo vás priviedlo k tejto téme?
Keď som knižku začal písať, nemal som ani potuchy, čo sa so Simonou stalo, keď zmizla z domu. Scenár nikdy nepoznám dopredu. Až počas písania mi napadlo, že pôjde o sektu, pravdepodobne kvôli jednej známej, ktorá sa takto nechala naverbovať. Hneď som si uvedomil, aké to bude desivé a komické zároveň. Títo ľudia sú totiž smiešni, aj keď z nich ide strach. Od toho som sa odrazil. Zároveň si myslím, že pre mladých, ktorí sa s nejakou sektou stretnú, môže byť táto knižka výstrahou a spustiť poplašný signál, ktorý ich môže zachrániť.
Zneužívanie niečej zlej situácie, manipulácia, strata istoty, to sú ťažké témy aj pre dospelých, je to tenký ľad. Ako ste sa na túto tému pripravovali?
Áno, je to tenký ľad, uvedomujem si to. Čo sa týka siekt, nechcel som nijako zavádzať, a tak som sa snažil zhromaždiť čo najviac informácií, predovšetkým o metódach verbovania nových členov. No a pri vodcoch a guruoch som sa bavil tým, že som sa ich snažil čo najviac zosmiešniť. Aj keď realita často prekonáva aj moju fikciu. Smiech je naozaj veľmi silná zbraň a týchto fanatikov, ktorí sú veľmi inteligentnými manipulátormi, dokáže humor dokonale vyviesť z miery práve preto, že ho nemajú.
Vyrastali ste s piatimi súrodencami a sám máte dve deti. Čo si myslíte o mladej generácii? Ako vnímate dnešné deti, keď ich porovnáte s deťmi svojej generácie?
Myslím si, že sme to mali jednoduchšie, naša budúcnosť bola plná prísľubov. Budúcnosť dnešných detí je plná hrozieb. Nie som hrdý na to, aký svet im zanechávame.
Výchova detí je dnes malá veda. Existuje množstvo prístupov, taktík, manuálov. Aký je váš prístup k výchove? Máte nejaké tipy alebo odporúčania?
S radami som opatrný, lebo si nie som ničím istý, môžem sa len pokúsiť čo najúprimnejšie odpovedať. Myslím si, že základom rodičovstva je dávať lásku a existuje sto spôsobov, ako to robiť. Rodič môže byť tradičný alebo zlyhávajúci, môže city prejavovať ostentatívne alebo ich skrývať. Na tom nezáleží. Dieťaťu treba byť nablízku, keď to potrebuje, byť preň pevným bodom, bezpečím. Láska k deťom by mala byť bezpodmienečná.
Aké bolo vaše detstvo a ako ovplyvnilo vašu tvorbu?
Mal som šťastné detstvo, na vidieku, s milujúcimi rodičmi a piatimi súrodencami. Naša životná úroveň bola skromná, ale ja som si to neuvedomoval. Samotu a smútok som objavil na internáte, keď som mal 10 rokov. Toto všetko ma urobilo tým, kým som: veselým aj melancholickým, spoločenským aj osamelým. Inšpiráciu v každom prípade čerpám hlboko vo vlastnej minulosti, čo nie je zvlášť originálne. Všetci spisovatelia to robia. Verím, že s písaním je to tak, že na jednej strane ťa nič nepredurčuje stať sa spisovateľom, na druhej ťa však predurčuje všetko. Niekedy rozmýšľam, či to nie je len nejaká chyba.
Koncept série, v ktorej jednu krajinu obývajú zvieratá, ktoré žijú ako ľudia, a druhú zasa obývajú ľudia, ktorí zvieratá jedia, je veľmi zaujímavý a ponúka skvelú pointu. Mali ste to takto naplánované od začiatku?
Keď idem po ulici, keď som v spoločnosti, nemôžem sa ubrániť tomu, aby som si všímal podobnosti medzi ľuďmi a zvieratami. Vidím jazvečíky, dravé vtáky, bobry... Jefferson a jeho kamaráti v skutočnosti nie sú zvieratá, ale mladí ľudia, čo ako zvieratá vyzerajú. Prináša to fantáziu a vtip, teda veci, ktoré sú pre mňa nadovšetko dôležité. Tento posun mi pomáha zbaviť sa nátlaku realizmu a vyjadrovať sa radostne a celkom slobodne.
Plánovali ste, že Jefferson bude séria? Alebo to bolo spontánne rozhodnutie?
Nie, pri písaní prvého Jeffersona som nevedel, že bude nasledovať pokračovanie a potom ďalšie. A dnes neviem, či bude aj štvrtý diel. Nechcem sa viazať. Milujem slobodu. Takisto si nikdy nerobím plán ani scenár. Mám radšej neistotu, dokonca obavy. Keď to tak vezmem, sú to vlastne moje hnacie sily. O to väčšiu radosť nachádzam v objavovaní. Baví ma nachádzať spôsoby, ako sa posúvať vpred, ako nájsť ešte lepší nápad, zápletku, ako byť v pohybe, v tvorivom impulze. Plánovanie je pre mňa „zabijak lásky“!
V prvom diele Jeffersona sa vám vďaka prepojeniu ľudského a zvieracieho sveta podarila prekvapujúca katarzia, ale musím priznať, že mi chvíľu trvalo, kým som sa vysomárila z faktu, že zvieratá v týchto dvoch krajinách sú iné živočíšne druhy. Možno som to len zle pochopila, lebo celkom nerozumiem tomu, čo tie dva živočíšne druhy vlastne odlišuje. Mohli by ste mi pomôcť to pochopiť?
V Jeffersonovi existujú tri kategórie: prvou sú ľudské bytosti ako vy a ja, druhou sú zvieratá, ako ich poznáme v reálnom živote, a tretia kategória je kategória čistej fikcie: Jefferson sám a jeho priatelia z krajiny zvierat, ktorí sa správajú presne ako vy a ja, ale majú zvieracie hlavy. Táto tretia kategória podľa mňa predstavuje ľudské bytosti, ktoré sú diskriminované, zosmiešňované, vykorisťované, ovládané. Zastupuje aj deti, slabých, ľudí vystavených zneužívaniu moci všetkého druhu. Ľudia často hrajú v Jeffersonovi rolu tých zlých. Viem, je to trochu zjednodušenie, ale účel si vyžaduje radikálnosť.
Prečo ste si zvolili tému zaobchádzania so zvieratami?
Nebol to úmysel, keď som začal písať. Nevedel som, kto zavraždil pána Edgara. Tento nápad som dostal vďaka novinám, v ktorých písali o veľkochovoch a bitúnkoch, ktorých majiteľov vo Francúzsku súdili za kruté zaobchádzanie so zvieratami. Videl som niekoľko desivých videí a rozhodol som sa, že to je ono.
Môj syn, Jeffersonov veľký fanúšik, je zároveň aj veľký mäsožravec. Bola som prekvapená, že po prečítaní knihy svoju lásku k mäsu neprehodnotil. Nebáli ste sa, že vás budú obviňovať z vegánskej či vegetariánskej loby?
Nie som vegán. Nie som ani vegetarián, keďže občas jem ryby a morské plody, ale mäso nejem už 10 rokov. Ovplyvnili ma moje dve deti a som im vďačný za to, že mi otvorili oči. Mäsový priemysel s obľubou používa termíny vegetarián a vegán, aby zdiskreditoval ľudí, čo bojujú za práva zvierat. Vkladá do toho všetku nenávisť a pohŕdanie a snaží sa tak obhájiť svoju nevedomosť a zlé úmysly. Vo Francúzsku sa každý deň 3 milióny suchozemských zvierat zabijú na mäso. Väčšina z nich pred tým prežije mimoriadne krutý život. Nechcem, aby sa každý stal vegetariánom, to vôbec nie! Len by som si prial, aby sme boli všetci trochu rozumnejší a obmedzili konzumáciu mäsa. Náš život a naša Zem by boli oveľa krajšie. Povedzte svojmu synovi, že nie je možné byť veľkým fanúšikom Jeffersona a veľkým mäsožravcom. Nech si aj naďalej z času na čas pochutnáva na dobrom mäse pochádzajúcom zo zvieraťa, ktoré žilo a bolo zabité dôstojne. Som si istý, že sa dokáže sám so sebou dohodnúť. Napríklad si môže povedať, že už nechce každý deň jesť mäso, ktorého pôvod nepozná, ale ktoré nepochybne chutí ako utrpenie.
Od našej skvelej prekladateľky Zuzany Procházkovej vieme, že už existuje aj tretí diel série s názvom Jefferson sa hnevá. Na čo sa môžeme tešiť v ňom?
Áno, vo Francúzsku kniha vyšla v októbri 2023 a pri jej písaní som sa veľmi bavil. Je o zakopávaní odpadu, hluchote a – ako vždy – o solidarite.
Rozhovor preložila Zuzana Procházková, článok bol uverejnený v novinách Čo čítať ? 3/2024.