Nedostatok vzduchu v malých spoločnostiach človeka utláča, a ten, kto nemá dostatok kyslíka, myslí menej alebo v menšom, jeho svetonázor sa stáva čoraz sebeckejší, a tým pádom aj úbohejší. Ari mal pravdu, naša spoločnosť trpí nedostatkom kyslíka, no hory by nás predsa mali vedieť naučiť myslieť, týčia sa do výšky, v ústrety nebu, za kyslíkom a výhľadom, kým my chradneme medzi trávnatými hrboľmi tufurov. Ale tufury sú dôležité, sú to spiace psy, myseľ krajiny, ticho, ktoré nám chýba.

Tufury sú Island, vravieva Ari, naposledy to spomenul v e-maile spred týždňa, a dodal: „tufury mi chýbajú. Dáni nemajú tufury ani kopce, a to sa im nedá prepáčiť.“ Za tými slovami nenasledoval pozdrav, ale dátum a čas, a za nimi smajlík. Bol to jeho spôsob, ako mi oznámiť, že je na ceste; jasnejšie sa ani nemohol vyjadriť. Ariho rodina z matkinej strany bola citlivá, no zhruba od šiestich rokov vyrastal u mĺkvej ženy z oblasti Strandir a emocionálne nevyváženého muža z Východných fjordov. Tá kombinácia nemohla skončiť dobre, priam privolávala nešťastie, žiaľ plynúci z útrap a bezsenných nocí. A tak sa aj stalo, skôr či neskôr sa k tomu dostaneme, nedá sa tomu vyhnúť, ak človek raz začne písať, nesmie nič zamlčať, tak znie prvé prikázanie, samotná podstata. A preto som vedel: dátum a čas znamenajú, že Ari je na ceste domov, že v ten deň a v tú hodinu pristane na letisku, a tak som mu náležite odpísal, použil som frázu z čias, keď sme boli mladší a svet vyzeral úplne inak: Duty free teda vypijeme spolu, čo povieš? A odpoveď bola nečakaná: V hoteli Flughótel v Keflavíku.

Ariho zakódovaná správa o návrate domov bola celkom zreteľná a človek ho vôbec nemusel dobre poznať, aby ju rozlúštil, ale jeho slová na rozlúčku spred dvoch rokov o tom, že „v malých spoločnostiach sa nie vždy dobre dýcha...“, boli ťažko zrozumiteľné pre všetkých okrem mňa, v skutočnosti totiž znamenali niečo takéto: Odháňa ma odtiaľto žiaľ, drví mi srdce, ničí ho. Čo je človek so zničeným srdcom? Odchádzam, aby som sa zachránil.

Žiaľ.

Alebo to, čo sa z ničoho nič, nečakane, rozbilo v jeho živote, v jej živote, v živote ich troch detí. Alebo sa aspoň zdalo, že sa to z ničoho nič a nečakane rozpadáva. Ruka preletela po kuchynskom stole ako výkrik, a nič už nebolo ako predtým.

Nič. To je ťažké slovo.

Ari sám seba odohnal preč. Alebo ho možno odohnal život, všednosť, nevybavené účty, to, čomu sa snažil vyhnúť, spolu s maličkosťami, ktoré sa vŕšia, hoci im nevenujeme pozornosť, asi sme príliš zaneprázdnení, príliš nedbanliví, príliš zbabelí, možno zo všetkého trošku. Najprv ruka, čo preletela po kuchynskom stole ako výkrik, krátko nato sa dostavila prázdnota a pomaly, ale isto ju zaplnila túžba – kvet i dýka v jednom slove.

Teraz sa však so svojím rozdrveným srdcom vracal späť, po dvoch rokoch strávených v Dánsku, ktoré sa však, prísne vzaté, ani nedá vždy považovať za zahraničie.

Ešte stále som postával povyše prístavu v Keflavíku a sledoval som jedinú rybársku loď tohto dňa, ktorá s úlovkom smerovala do prístavu. Starí rybári si medzičasom strčili ruky do vreciek, začali sa zhovárať, čo mali predtým v tvárach, sa vytratilo, akoby to bolo nedorozumenie, smiali sa, loď nasledovalo niekoľko čajok, pôsobili zvláštne nezaujato, ani čo by aj ony stratili vieru v rybárstvo Keflavíku, krúžili okolo lode len tak naoko. Zdvihol som ďalekohľad k očiam, zadíval som sa na čajky a zdalo sa mi, že sa tvária prihlúplo, čo však určite bol nezmysel, čajky sa predsa nijako netvária, akurát chamtivo a vystrašene zo smrti – isto akísi liberáli, dodal by Ari. Strhol som sa, keď vedľa mňa zrazu zatrúbilo auto, päť áut; dva džípy, jedna dodávka a dve osobné autá, čakali v rade pri stánku s párkami a hamburgermi. Na veľkej lesklej hliníkovej tabuli na streche stánku bolo napísané Jonniho hromové burgery a pod tým rovnako veľkým písmom po anglicky, alebo možno skôr po americky: Jonny‘s Thunder-Burgers! Predpokladám, že to bol starý zvyk, vplyv päťdesiatročného spolužitia s americkou armádou. Pozrel som sa smerom k autám, ani som sa nenazdal a mal som ďalekohľad pri očiach. Jedno z áut opäť zatrúbilo, možno z nudy, možno na protest proti radu, proti situácii na Reykjanesi, nezamestnanosti, beznádeji, veď nám vzali rybárske kvóty, armáda odišla, možno trúbilo z nedočkavosti kvôli hlinikárni v Helguvíku či americkému závodu na spracovanie odpadu, ktoré sa sem snaží dostať starosta Sigurjón, a možno trúbil z túžby po bezpečí, šťastnom živote, trúbil, lebo strácal pohlavný pud, alebo, naopak, mal ho viac než dosť, alebo trúbil skrátka preto, lebo sa nevedel dočkať, až sa dostane na rad, na Jonniho hromové burgery sa určite čaká ťažko, keď je človek hladný. Alebo trúbil na mňa, veď som tu stál a díval som sa na prístav, díval som sa na ten pamätník lepších čias, keď prístav spĺňal svoju úlohu, bol srdcom mesta, jeho zmyslom, potvrdením jeho dôležitosti, a zároveň vytváral nezlomné puto s históriou a podstatou Islandu, a pôsobil tak ako cenná protiváha armády a vplyvu, ktorý mala na životy a správanie Keflavíčanov. Vrátil som sa k autu, lebo viem, že Keflavíčania sú nedôverčiví voči ľuďom bez áut, z takých ľudí sa vždy vykľujú komunisti a bezmajetní opilci. Obzrel som sa, čajky sa vytratili, na ich mieste zostala už len tmavnúca obloha, deň sa začal ponárať do mora, ktoré po stáročia živilo Keflavík a jeho okolie, bolo predpokladom a darcom života, deň sa ponáral do mora so zimným slnkom červeným od únavy, s čajkami, trúbením auta, Jonny’s Thunder-Burgers, ponáral sa do štedrého mora k všetkým rybám, čo v ňom plávajú, v bezpečí pred Keflavíčanmi, ktorým väčšinu rybárskych lodí predali hneď po kvótach, mesto zostalo takmer bez kvót, spravodlivosť a rovnoprávnosť sa Keflavíku – najčernejšiemu miestu na Islande – spravidla vyhýbali, a teraz sa občas zadívame z okna kuchyne či obývačky a zamrmleme:

More, aké je len veľké, no potom zatiahneme závesy, veď kto by už len chcel, aby mu niečo také obrovské pripomínalo lepšie časy, obdobie činorodosti, keď bolo jednoduchšie kráčať so zdvihnutou hlavou, aby mu pripomínalo, že mlčky súhlasil, aby sa húfy rýb v mori premenili na bankové účty magnátov a ich potomkov, aby sa tresky s otvorenými ústami a ligotajúce sa slede stali ich krvou a more bolo sprivatizované – čo najrýchlejšie opäť zatiahneme závesy, pretože bolí mať priamo pred očami more hemžiace sa rybami, no nemôcť loviť, mať závody na spracovanie rýb, ktoré nič nevyrábajú.

Čajky som už nevidel, ani starých rybárov, vytratili sa spolu s dňom, možno sa so slnkom, čajkami a trúbením auta ponorili do mora. Zamieril som ďalekohľad na nebo, tam snáď neplatia žiadne kvóty, a cez tmavnúci vzduch som sa díval smerom na východ, odkiaľ priletí Ariho lietadlo. Pilot, leť opatrne s tým nákladom, s tým žiaľom, s tým rozdrveným srdcom.

Jón K. Stefánsson

Ryby nemajú nohy

Artforum 2016

preklad: Zuzana Stankovitsová

Jón Kalman Stefánsson predstaví svoje knihy:

streda 1.júna o 19:00, Artforum Bratislava, Kozia 20 (krst knihy Ryby nemajú nohy, večerom sprevádza Patrik Krebbs, hudba Frank Winter)

štvrtok 2. júna o 19:00, Stanica Záriečie, Žilina (moderuje Katarína Labudová)

piatok 3. júna o 19:00, Bratislavský knižný festival BRaK, Zichyho palác, Bratislava

Zobraziť diskusiu (0)