Moje legálne meno je Alexander Perčov. Avšak všetci moji kamaráti zvú mňa Alex lebo to je na vyslovenie viac ľahká verzia môjho legálneho mena. Matka zvala mňa Alexineondima! lebo ja vždy ondím ju. Ak vy chcete vedieť prečo ja vždy ondím ju, tak preto lebo ja vždy dakde inde s mojimi kamarátmi, rozmetávam peňažné prostriedky a vyrábam hromadu vecí ktoré matku ondia. Otec zve mňa Šapka lebo ja dával baranicu na hlavu dokonca v lete. On prestal mňa tak zvať lebo ja rozkázal jemu aby mňa tak prestal zvať. Mne javilo to chlapčekovské a ja vždy myslel že ja silný a plodný. Ja mám fúru dievčat, vy verte mne, a ony všetky majú pre mňa inakšie meno. Jedna zve mňa Bejbino, avšak nie preto že ja bejbino, avšak preto lebo ona chodí za mnou dávať pozor. Druhá zve mňa Celú noc. Vy chcete vedieť prečo? Ja mám dievča ktoré zve mňa Peňažné prostriedky lebo ja rozmetávam na ňu peňažné prostriedky. Ona oblizuje mne za to pery. Ja mám miniatúrneho brata ktorý zve mňa Alli. Ja toto meno boh vie ako nežeriem avšak jeho ja žeriem veľmi, takže OK, ja dovoľujem jemu zvať mňa Alli. Čo týka sa jeho mena ono je Igorko, avšak Otec ho prezýva Ťuťulum, lebo on vždy zráža s vecami. Len štyri dni tomu nazad on spravil si modravé oko lebo on zrazil s tehlovou stenou. Ak vy pýtate aké je meno mojej suky, tak ono je Sammy Davis, Junior, Junior. Ona zve tak lebo Sammy Davis, Junior bol Dedov ľúbený spevák a suka je jeho, nie moja, lebo ja nie ten čo myslí si že on slepec.

Čo týka sa mňa, ja bol splodený roku 1977, v tom samom roku ako hrdina tohoto príbehu. Po pravde, môj život bol veľmi obyčajný. Ako ja už podhodil, ja robím veľa dobrých vecí so mnou a s druhými, avšak to sú obyčajné veci. Ja žeriem americké filmy. Ja žeriem negrov, obzvlášť Michaela Jacksona. Ja žeriem vyhadzovať celými rukami peňažné prostriedky po chýrnych nočných kluboch v Odese. Ja žeriem Lamborghini Countaches a taktiež kapučíno. Nie jedno dievča by chcelo robiť so mnou sex vo všelijakých dobrých telových pozíciách vrátane Nachmeleného klokana, Gorkého šteklenia a Nezlomného strážcu ZOO. Ak vy chcete vedieť prečo taká fúra dievčat chce byť so mnou, tak preto lebo ja najviac špičková osoba s akou možno byť. Ja útulný a hryzavo srandovný, a to sú víťazné veci. Ja napriek tomuto poznám kopec ľudí čo žerie rýchle autá a chýrne diskotéky. Toľkí mnohí vykonávajú Prsný špás Sputnik – ktorý vždy končí slizkou podtvárou – že ja nemám ani prsty kde ja sčítal by ich. Dokonca mnohých zvú Alex. (Len v mojom dome ich je tri!) Preto ja tak horel ísť do Lucka a prekladať pre Jonathana Safrana Foera. To bolo by veľmi neobyčajné.

Ja pracoval v mojom druhom ročníku angličtiny na univerzite ako prenajatý. To bola grandiózna vec lebo v hlave môjho inštruktora bolo hovno miesto mozgu. Matka bola na mňa tak hrdá že ona povedala: „Alexineondima!, ja na teba tak hrdá!“ Ja pátral či ona nekúpila by mne kožené nohavice lež ona povedala nie. „A krátke?“ „Nie.“ Otec bol taktiež hrdý. On povedal: „Šapka,“ a ja povedal: „Ty nezvi mňa tak,“ a on povedal: „Alex ty urobil matku tak hrdú!“

Matka je pokorená žena. Veľmi pokorená. Ona hrdlačí v malej kaviarničke jednu hodinu ďaleko od nášho domu. Ona donáša tam zákazníkom jedlá a pitivá a ona hovorí mne: „Ja nasadám na hodinu v autobus do roboty aby ja celý bohový deň robila veci ktoré ja nenávidím. Ty chceš vedieť prečo? Pre teba Alexineondima!, pre teba.

Raz ty budeš robiť pre mňa veci ktoré ty nenávidíš. To je čo značí byť rodina.“ Čo ona nevie chápať je že ja už teraz robím pre ňu veci ktoré ja nenávidím. Ja počúvam ju keď ona hovorí mne. Ja držím za zubami sťažnosti na moje trpasličie vreckové. A ja zmienil už že ja neondím ju ani vzdialene toľko koľko ja túžim? Lež ja nerobím všetky tieto veci lebo my rodina. Ja robím to lebo tak rozkazuje slušnosť. Toto je idióm ktorý naučil mňa hrdina. Ja robím to lebo ja nie som vypatlaný chuj. Toto je druhý idióm ktorý mňa naučil hrdina.

Otec hrdlačí pre cestovnú agentúru menom Heritage Touring. Ona určená Židovským osobám ako je hrdina, ktorí majú veľkú potrebu odísť z ušľachtilej krajiny Ameriky a navštíviť pokorené mestá v Poľsku a v Ukrajine. Otcova kancelária vlastní prekladateľa, sprievodcu a šoféra pre Židov ktorí vyšetrujú miesta, kde raz existovali ich rodiny. OK, ja Židovskú osobu nikdy v mojom živote nestretol pred tou cestou. Avšak to ich vina, nie moja lebo ja bol vždy ochotný a podaktorý mohol vlažne napísať aby ja s ním stretol. A ja opätovne budem pravdivý a zmienim že ja pred cestou mal názor že Židovské osoby majú v ich hlavách hovno miesto mozgu. To je preto lebo ja vedel o Židovských osobách jedine to že oni platia otcovi veľmi veľa peňažných prostriedkov aby robili si dovolenky z Ameriky do Ukrajiny. Lež potom ja stretol Jonathana Safrana Foera a ja poviem vám že on nemá v jeho hlave hovno miesto mozgu. On geniálny Žid. On ostroduchá Židovská osoba.

Čo týka sa Ťuťuluma ktorého ja nikdy nezvem Ťuťulum lež vždy Igorko, on špičkový chlapec. Teraz mne povyše slnka jasné že on stane veľmi mocným a plodivým chlapom a že jeho mozog bude mať mnoho svalov. My nehovoríme spolu s hlasitosťou lebo on tichá osoba lež ja mám istotu že my kamaráti a ja nemyslím že ja zalužem keď ja napíšem že my špičkoví kamaráti. Ja priučoval Igorka aby on bol chlap ako ono patrí sa. Na príklad tri dni tomu nazad ja ukázal jemu hanbatý časopis aby on mohol zhodnotiť mnohé pozície v ktorých ja robím sex. „Toto je šesťdesiat deväť,“ ja povedal jemu a postavil časopis pred jeho oči. Ja dal moje prsty – dva z nich – na akt aby on neprehliadol ho. „Prečo to má meno šesťdesiat deväť?“ on spýtal lebo on osoba ktorá často horí od zvedavosti. „Lebo to bolo vynájdené roku 1969. Môj kamarát Gregorij pozná kamaráta synovca vynálezcu.“ „Čo robili ľudia pred rokom 1969?“ „Oni iba fajčili a lízali avšak nikdy nie zborovo.“ Ak mne dostane sa šance ešte priučovať jeho, z neho bude VIP osoba.

Toto je miesto kde začína príbeh.

Lež sprvoti ja musím vylíčiť môj dobrý zjav. Ja vysoký už z prvého pohľadu. Ja nepoznám ženu viac vysokú ako ja. Ženy ktoré ja poznám ktoré sú viac vysoké ako ja sú lesbické ženy, pre ktoré bol rok míľovník. Moje pekné vlasy sú rozdelené v prostriedku. To je preto lebo Matka rozdeľovala ich na boku keď ja bol malý a aby ja naondil ju ja delil ich v prostriedku. „Alexineondima!,“ ona povedala mne, „ak tvoje vlasy rozdelené takto ty vyzeráš ako duševne vyšinutý.“ Ona tak nemyslela to, ja viem. Ona nie raz vypráva veci ktoré ona nemyslí tak. Na mojich perách hrá aristokratický úsmev a ja rád mlátim ľudí. Môj žalúdok je veľmi silný hoci teraz jemu chýbajú svaly. Otec je tučný človek a Matka taktiež. Toto mňa neznepokojuje lebo môj žalúdok je veľmi silný i keď javí veľmi tučný. Ja opíšem moje oči a potom už ja začnem príbeh. Moje oči sú modré a iskerné. Teraz ja začnem príbeh.

Otec dostal telefónový hovor od americkej centrály Heritage Touring. Oni vyžadovali šoféra, sprievodcu a prekladateľa pre mladého muža ktorý bude na úsvite mesiaca júl v Lucku. Toto bola problémová žiadanka lebo na úsvite mesiaca júl bude Ukrajina oslavovať prvé narodeniny jej ultramodernej ústavy ktorá robí nás veľmi nacionalistickými, takže mnohí budú na dovolenke na zahraničných miestach. Toto bola nemožná situácia, tak ako olympiáda v 1984. Lež Otec je zastrašujúci muž ktorý vždy dosiahne čo on túži. „Šapka,“ on povedal mne do telefónu keď bol doma a ja pochutnával na najviac veľkom dokumentnom filme Ako vzniká Triler, „aký jazyk ty učil tohoto roku v škole?“ „Ty nehovor mne Šapka,“ ja odvetil. „Alex,“ on opravil, „aký jazyk ty učil tohoto roku v škole?“ „Anglický,“ ja odvetil. „A ty v ňom dobrý?“ on spýtal. „Ja v ňom plynulý,“ ja odvetil a ja dúfal že on bude tak hrdý že on kúpi mne zebrovito pásikaté poťahy na stoličky mojich snov. „Výborne, Šapka,“ on povedal. „Ty nehovor mne tak,“ ja pripomenul jemu. „Výborne, Alex. Výborne. Ty musíš znulovať všetky ktorékoľvek plány ktoré ty vlastníš na prvý týždeň mesiaca júl.“ „Ja nevlastním žiadne plány,“ ja odvetil. „Ale vlastníš,“ on trval na jeho.

Teraz je patričná doba zmieniť Deda ktorý taktiež tučný, avšak on oveľa viac tučný ako moji rodičovia. OK, ja zmienim jeho. Uňho zlaté zuby a on pestuje na jeho tvári bujarý pačes aby on mohol ho na súmraku každého dňa česať. On päťdesiat liet hrdlačil v kade akých robotách, sprvu na poliach a neskôr na strojoch. Jeho finálová robota bola v Heritage Touring, kde on začal hrdlačiť v tisícdeväťstopäťdesiatych rokoch a vytrval tam až do nedávno. Avšak teraz on dôchodkuje a živorí na našej ulici. Moja Babka umrela dva roky tomu nazad na rakovinu jej mozgu a Dedo stal veľmi melancholickou osobou a taktiež, ako on vraví, slepou. Otec jemu neverí lež napriek tomuto kúpil jemu Sammy Davis, Junior, Junior lebo slepecká suka nie je jedine pre slepých ľudí, lež taktiež pre ľudí trýznených negatívnou osamelosťou. ( Ja nemal využiť slovo „kúpil“ lebo Otec Sammy Davis, Juniora, Juniora v skutočnosti nekúpil len dostal z domova pre odpustených psov. Kvôli tomuto suka nie je ozajstná slepecká suka a ona taktiež duševne vyšinutá.) Dedo pozabíja väčšinu dňa v našom dome pozorovaním televízora. On často na mňa kríka. „Saša!“ on kríka. „Saša, ty nebuď tak lenivý! Ty nebuď zbytočný! Ty rob dačo! Ty rob niečo cenné!“ Ja nikdy nedám jemu odpoveď a ja nikdy neondím jeho mojimi zámyslami a ja nikdy nerozumiem čo značí cenné. On nemal ten nechutný zvyk kríkať na Igorka a na mňa pred smrťou Babky. Z tohoto dôvodu my máme istotu že on tak nemyslí to a z tohoto dôvodu my odpúšťame jemu. Ja raz objavil jeho v plači pred televízorom. ( Jonathan, tento oddiel o Dedovi musí ostať medzi tebou a mnou, áno?) V televízore veštili počasie preto ja mám istotu že to nebolo dačo melancholické v televízore čo zahnalo jeho k plaču. Ja nikdy nezmienil to ani ň lebo tak rozkazuje slušnosť.

Dedovo meno taktiež Alexander. Aj druhé Otcovo. My všetci sme prvozrodené deti v našich rodinách, čo nám prináša preveľkú česť ako na príklad šport bejzbal ktorý vynašli v Ukrajine. Ja nazvem môjho prvého syna Alexander. Ak vy chcete vedieť čo bude, ak mne prvé narodí dievča, tak ja poviem vám to. On nebude dievča. Dedo narodil v Odese roku 1918. On nikdy neodišiel z Ukrajiny. On najviac ďaleko cestoval v Kyjev a to bolo keď môj strýko ženil Kravu. Keď ja bol malý Dedo vtĺkal mne že Odesa je najviac krásne mesto na svete lebo tam lacná vodka a taktiež ženy. On robil žarty s Babkou pred jej umretím že on bol zaľúbený do iných žien ktoré neboli ona. Ona vedela že to len žarty lebo ona smiala s veľkou hlasitosťou. „Anna,“ on hovoril, „ja ožením tú s ružovým klobúkom.“ A ona spýtala: „A za koho ty oženíš ju?“ A on odvetil: „Za mňa.“ Ja veľmi smial v zadnom sedadle. „Ale veď ty nie kňaz.“ „Dnes ja som.“ A ona spýtala: „Ty dnes veríš v Boha?“ A on povedal: „Ja dnes verím v lásku.“ Otec rozkázal mne nikdy Babku Dedovi nezmieňovať. „To urobilo by jeho melancholickou osobou, Šapka,“ povedal Otec. „Ty nehovor mne tak,“ ja povedal jemu. „To urobilo by jeho melancholickou osobou, Alex, a on bude myslieť že on ešte viac slepý. Ty dovoľ jemu zabudnúť.“ A tak ja nikdy nezmienil ju lebo s výnimkou že ja nechcem, ja robím čo Otec povie mne robiť. Taktiež on vie veľmi dobre biť. Po telefonovaní mne Otec zavolal Dedovi a informoval jeho že on bude robiť šoféra našej cesty. Ak vy chcete vedieť kto bude sprievodcom, odpoveď je že nebude žiadny sprievodca. Otec povedal že sprievodca nie je nevyhnutná vec lebo Dedo vie po všetkých rokoch v Heritage Touring oceán vecí. On nazval jeho expertom. (V dobe keď on povedal to, to javila rozumná vec. Avšak ako ty cítiš to, Jonathan, v žiare všetkého čo udialo?)

Keď my všetci traja, traja muži menom Alex, zišli toho večera v dome Otca na hovory o ceste, Dedo riekol: „Ja nechcem urobiť to. Ja dôchodkujem a ja nešiel dôchodkovať preto aby ja robil takéto sračky. Ja skončil s tým.“ „Mne jedno čo ty chceš,“ odvetil Otec. Dedo tresol do stola s veľkým násilím a kríkol: „Ty nezabudni kto je kto!“ Ja myslel že bude koniec konverzácie lež Otec povedal čosi veľmi čudné. „Prosím.“ A potom on povedal niečo ešte viac čudné. „Otec.“ Ja musím priznať že je veľa čo ja nerozumiem. Dedo vrátil k jeho stoličke a riekol: „Toto je finálny raz. Ja nebudem robiť to opätovne.“

A tak my kovali plány ako zabezpečiť hrdinu na vlakovú stanicu L’vova 2. júla o pätnásť nula nula po poludní. Potom my budeme dva dni v oblasti Lucku. „Lucku?“ spýtal Dedo. „Ty nehovoril že to Luck.“ „Je to Luck,“ povedal Otec. Dedo zdumnel. „On hľadá mesto v ktorom zrodil jeho dedo,“ pokračoval Otec, „a kohosi koho on zve Augustina, kto spasil jeho deda pred vojnou. On túži napísať knihu o jeho dedovej dedine.“ „Aha,“ ja povedal, „takže on inteligent?“ „Nie,“ opravil Otec. „Jeho mozog je nízkej úrovne. Americká kancelária mňa informuje že on telefonuje im každý deň a vyrába mnohé otázky slabého ducha o nájdení vhodného jedla.“ „Tam určite budú klobásy,“ ja povedal. „Samozrejme,“ dosvedčil Otec. „On slabého ducha.“ Na tomto mieste ja zopakujem že hrdina je veľmi bystrý Žid. „Kde to mesto je?“ ja spýtal. „Meno mesta je Trachimbrod.“ „Trachimbrod?“ spýtal Dedo. „Je to v blízkosti 50 km od Lucka,“ povedal Otec. „On vlastní mapu a horí po koordinátoch. To malo by byť prosté.“

Keď Otec driemoval ja s Dedom už niekoľko hodín pozoroval televízor. My obaja sme ľudia ktorí ostávajú bdelí ďaleko do noci. ( Ja takmer napísal že my obaja radi ostávame bdelí ďaleko do noci lež to nie pravdivé.) My pozorovali americký televízny program ktorý mal na spodku obrazovky ruské slová. On bol o Číňanovi ktorý bol veľmi šikovný s bazukou. My pozorovali taktiež veštenie počasia. Meteorológ povedal že zajtra bude abnormálne počasie lež deň po zajtra bude normálne. Medzi Dedom a mnou bolo ticho že vy mohli by sekať ho šabľou. Jediný čas keď jeden alebo druhý z nás prehodil voľajaké slová bolo, keď on v priebehu reklamy na McDonaldové bravčové burgery odvrátil ku mne a riekol: „Ja nechcem šoférovať desať hodín do škaredého mesta aby ja doprevádzal veľmi rozmaznaného Žida.“

Jonathan Safran Foer: Všetko osvetlené

Slovart 2016

preklad: Otto Havrila

Zobraziť diskusiu (0)