Ďakujem veľmi pekne. Narodeniny v posledných rokoch veľmi neoslavujem, boli sme s manželkou na večeri v reštaurácii. A ďakujem, cítim sa veľmi dobre, som stále zaneprázdnený, napríklad rozhovormi. Rozhodol som sa však trochu spomaliť; počas uplynulých 30 rokov som veľmi veľa cestoval, no teraz to trocha obmedzujem.

Na Slovensku sme nedávno vydali dotlač Vianočného mystéria, ktoré sa u nás teší veľkej obľube, a napadlo nám, že by sme sa s vami pri tejto príležitosti radi porozprávali.

Viem presne, o ktorej knihe je reč, a musím povedať, že sa mi vaše vydanie veľmi páči, má nádherné ilustrácie.

Hneď na začiatku tejto knihy píšete: „Keď som bol malý, boli tie kalendáre celkom iné.“ V čom sú podľa vás dnešné Vianoce rovnaké ako Vianoce spred rokov?

Vianoce sú v Nórsku jednými z najväčších sviatkov v roku a povedal by som, že sú to posledné skutočne tradičné sviatky, ktoré zároveň svätia ľudia naozaj rôznorodých vierovyznaní. Ľudia zvyknú kritizovať kresťanskú cirkev, alebo náboženstvo, ale nikto nepovie nič zlé o Vianociach. Keď som bol dieťa, Vianoce boli veľkou oslavou. A stále sú; pre mňa, aj pre moje vnúčatá.

Takže veľa rozdielov nevnímate?

Ani veľmi nie. Mnohé veci, o ktorých píšem aj vo Vianočnom mystériu, sú dnes rovnaké ako v minulosti. Všetko sa mení, ale Vianoce zostávajú rovnaké. Vo všetkých domácnostiach je vianočný stromček a pod ním darčeky, členovia rodiny si spolu sadajú k štedrovečernej večeri.

Dá sa povedať, že to platí už desaťročia a myslím, že príbeh narodenia Ježiša v chudobnej stajni, rovnako ako príbehy pastierov či anjelov, majú dodnes veľký zmysel aj mimo kostola.

Obálka a ilustrácia slovenského vydania Vianočného mystéria. Ilustrácie: Vladimír Král, grafický dizajn: Janka a Palo Bálik

V jednej z recenzií na Vianočné mystérium slovenský čitateľ píše: „Celá kniha pôsobí občas tak, akoby sa autor nevedel rozhodnúť, či píše knihu pre detského, alebo dospelého čitateľa.“ Čo na to hovoríte?

Som presvedčený, že dobrá kniha pre deti má baviť aj dospelých. A netýka sa to len Vianočného mystéria, ale všetkých mojich kníh. Ľudský mozog funguje na príbehoch, sme zrodení pre rozprávanie historiek. Hneď ako sa dieťa naučí rozprávať, prichádzajú príbehy.

Pri Vianočnom mystériu to platí dvojnásobne – chcel som, aby to bol príbeh pre celú rodinu. A som veľmi šťastný, pretože sa zdá, že to funguje; veľa ľudí mi hovorí, že sa počas decembra schádza pri čítaní tejto knihy celá rodina.

Vaše knihy majú silnú atmosféru, ktorá pripomína atmosféru príbehov Hansa Christiana Andersena. Koho by ste nazvali svojím učiteľom v oblasti fikcie pre deti?

Hans Christian Andersen bol pre mňa bezpochyby dôležitý. Rovnako aj bratia Grimmovci, ich rozprávky mi čítavala mama, keď som bol malý. Ďalšou dôležitou knihou môjho detstva bola Detská Biblia, myslím, že Ježiš Kristus bol výborný rozprávač.

Som presvedčený, že moja kniha Sofiin svet mala taký úspech preto, lebo som históriu filozofie prerozprával v príbehoch.

Keby ste mi dnes porozprávali veľké množstvo faktov o Bratislave alebo o Slovensku, určite by som vás veľmi pozorne počúval, pretože by ma to úprimne zaujímalo. No nezapamätal by som si ich. Keď mi však porozprávate zaujímavý príbeh z Bratislavy, budem si ho pamätať celý život. Náš mozog je totiž stvorený oveľa viac pre príbehy ako pre izolované fakty a informácie.

Takmer v každej vašej knihe sú tajomstvá, labyrinty či príbehy v príbehoch. Kde sú korene týchto tém? Sledujete nimi niečo špecifické?

Mám veľmi rád žáner fantasy, ale moje východisko je, že každá fantázia niekomu patrí. Keby to tak nebolo, asi by som písal úplne iné knihy, možno niečo v štýle Harryho Pottera. Ale ja pracujem s premisou, že svet fantázie v mojich knihách patrí konkrétnej, reálnej a realistickej postave. Je to, akoby ste mi porozprávali o sne – poviete mi o tom, čo sa vám snívalo, ale zároveň hovoríte nepriamo aj o sebe – ten sen sa totiž sníval práve vám. V mojich knihách je veľmi dôležitý práve tento ľudský dotyk. Fantastika je skôr akýsi parfum, ktorým sa po otvorení fľaštičky omámime.

Vo Vianočnom mystériu je preto reálny chlapec Joachim, ktorý sa ponára do fantastického príbehu prostredníctvom adventného kalendára. Jeho autorom je Johaness a hlavnou postavou Elizabeth, dievča z minulosti. Myslím, že je veľmi dôležité, že tieto fantastické príbehy sú naviazané na reálny rámec.

Tajomstvo kariet vydalo vydavateľstvo Albatros v českom preklade v roku 2020, obálku a knihu ilustrovala Renáta Fučíková. Bábkar vyšiel vo vydavateľstve Lindeni tiež v roku 2020.

Je pravda, že pre deti môže byť fajn, keď sa môžu identifikovať s hrdinami z reálneho sveta. Môže to byť pre ne jednoduchšie ako sa zžívať s bytosťami, ktoré majú superschopnosti.

Presne tak. Tento princíp využívam vo všetkých svojich knihách. Napríklad v knihe Tajomstvo kariet sa otec a syn vyberú hľadať matku a chlapec opäť preniká do magického sveta pomocou miniatúrnej knižky. Pri čítaní tohto príbehu môžeme váhať, čo z toho je reálny svet a čo fantázia, ale aj keď ide o fantáziu, je to fantázia s ľudskou esenciou a s hlbokým psychologickým aspektom. Takže áno, vo všetkých mojich knihách je príbeh v príbehu. Niekedy dokonca príbeh v príbehu v príbehu. Vždy sa však snažím svoje príbehy prepájať so zmyslovou a psychologickou realitou.

Vo vašich knihách sú prítomné odkazy na dôležitosť dialógu. V dnešnej postfaktuálnej dobe je však náročné o niektorých témach hovoriť aj s najbližšími ľuďmi – aj z debát, ktoré by boli v minulosti neškodné, sa dnes môžu stať časované bomby. Ako je možné podľa vás pokračovať v dialógu a nevzdávať vzájomnú komunikáciu?

Jedným z najdôležitejších predpokladov pre vzájomnú komunikáciu je, že potrebujeme spoločné základy, na ktorých môžeme stavať. Veľké množstvo informácií dnes získavame prostredníctvom internetu a sociálnych sietí, a ako vieme, tie fungujú na princípe „bublín“, v ktorých ľudia nehľadajú pravdu, ale potvrdenie vlastného názoru. Často sú si cudzí, aj keď žijú vedľa seba, jednoducho nemajú nič spoločné.

Preto potrebujú nájsť niečo, čo spoločné majú, akúsi základňu, platformu. A významným spoločným menovateľom je napríklad literatúra. Spomínali sme napríklad Andersena. Keď som bol malý, všetky deti poznali jeho rozprávky. Literatúra má potenciál byť spoločným základom, platformou. Mohli by sme ju nazvať pevnou pôdou pod nohami, spoločným východiskom.

Myslím si preto, že to najdôležitejšie, čo rodičia môžu dať svojim deťom hneď po tom, ako im zabezpečia jedlo, šaty a prístrešok, je práve čítanie príbehov.

Keď malé dieťa sedí v náručí mamy, otca, dedka či babky a počúva príbehy, rodí sa v ňom spolupatričnosť. Jasné, ani pozeranie filmov či seriálov nie je zlé, ale to už nie je až tak o zdieľaní, skôr o pasívnom vnímaní. Žijeme v podstate veľmi izolovane a to, čo podľa mňa potrebujeme, je práve spoločné zdieľanie. Len tak sa nám podarí stavať na spoločných základoch.

Tvoríte momentálne nejaké nové dielo?

Moja posledná kniha vyšla tu v Nórsku pred rokom, volá sa Det er vi som er her nå (Teď je to na nás, Kniha Zlín, 2022, pozn. red.) a má podtitul „životná filozofia“. Je to kniha o tom, ako sa vyvíjalo moje vlastné myslenie, a je to zároveň aj moja prvá nebeletristická kniha. Na ničom novom momentálne nepracujem.

Tohtoročná novinka autora, obálka českého vydania a nórskeho originálu.

Ste známym fanúšikom sveta vedy. Keby ste si mali vybrať jedno vedecké tajomstvo, ktoré by mohlo byť za vášho života odhalené, čo by to bolo?

Zaujímajú ma najmä odpovede na dve otázky. Po prvé som zvedavý, ako bude svet vyzerať o, dajme tomu, sto rokov a či budeme schopní sa postarať o našu planétu a civilizáciu.

Druhou otázkou, na ktorej riešenie som mimoriadne zvedavý, je to, či sa nám podarí objaviť život vo vesmíre. Ja v to dúfam. Verím, že nie sme jediné vedomé bytosti v celom univerze. Som stále v podstate tým malým chlapcom, ktorý čaká na to, že zachytíme nejaké signály z vesmíru, a teší sa na to, ako sa opýtame: Ahoj, je tam niekto? Myslím, že to je preto, že je vo mne kus objaviteľa.

Nebojíte sa, že život vo vesmíre nemusí byť priateľský?

Ale áno, bojím. Aj samých seba považujeme za inteligentných a pozrite, ako sa k sebe správame. Vieme, že ľudia vedia byť veľmi krutí. Nemáme dôvod predpokladať, že iné civilizácie budú iné.

Vo vašich dielach sa často okrem vedeckých tém objavujú aj témy spojené s náboženstvom. Ako tieto dve témy vnímate?

O vedu sa naozaj aktívne zaujímam, čítam o biológii, astrofyzike a sledujem pokrok prírodných vied. Pri téme náboženstva je to trocha komplikovanejšie. Keď hovoríme o náboženstve, zväčša tým myslíme nejaké náboženské tradície, napríklad tú kresťanskú. Ježiš Kristus ako morálna autorita je pre mňa dôležitá postava.

Ja osobne však neprežívam „zjavenie“ v tom zmysle, že by existoval nejaký dôkaz božskosti alebo nadprirodzena. Môj pohľad je naturalistický, keď sa dívam na krásu hôr alebo hviezdy na oblohe, napĺňa ma pocit celistvosti a hlbokého duchovného prežívania. Možno by som sám seba označil za panteistu (nábožensko-filozofický smer, ktorý stotožňuje Boha s prírodou, pozn. red.).

Ale inšpiráciu čerpám aj z náboženstva a moje postoje k životu a svetu sú v podstate všetky v súlade s tými kresťanskými.

Prvá generácia detí, ktoré vyrastali na Sofiinom svete, sú dnešní štyridsiatnici. Čo si myslíte o tejto generácii, ktorá dnes v zmysle moci a vplyvu „drží opraty“?

Mám trochu strach o budúcnosť ľudstva, ale som veľmi optimistický, keď sa pozerám na mladú generáciu.

Je to silná generácia, ktorá má vôľu meniť veci. Nehovorím však o dnešných štyridsiatnikoch. Hovorím o ľuďoch, ktorí majú pätnásť. Ako Sofia z mojej knihy. Mimochodom, Sofiin svet vyjde ako grafický román. Je to zaujímavé, pretože popri práci na tejto novej adaptácii starého príbehu sa ma autori opýtali, či môžu niektoré veci trocha pomeniť. Súhlasil som.

Dnes je veľkou témou feminizmus, ekológia a klimatická zmena. Takže áno, dnešní pätnásťroční ľudia sú trochu iní ako tí, pre ktorých som písal knihu Sofiin svet. Moderná Sofia musí byť teda tiež trochu iná – môže byť napríklad aktívna v boji proti klimatickej zmene.

Ale na obranu dnešných štyridsiatnikov a štyridsiatničiek – myslím, že to v dnešnom svete naozaj nemajú ľahké. Sú často veľmi silno zviazaní svojimi povinnosťami. Starajú sa o rodinu, zabezpečujú jej prežitie. A na nič iné v podstate nezostáva čas. Všímam si to aj tu, v Nórsku. V boji proti klimatickej zmene sa u nás spája generácia mladých, ktorí majú 15 až 20 rokov, a generácia starších, 60- a 70-ročných.

Sofiin svet vydalo vydavateľstvo Albatros v roku 2019. Vpravo obálka pôvodného nórskeho vydania z roku 1991.

Posledná otázka je povinnou klasikou, na ktorú autori neradi odpovedajú: ktorá z vašich kníh je vaša najobľúbenejšia? A ak sa vám veľmi-veľmi nechce odpovedať, prezraďte aspoň, ktorú inú knihu máte v obľube.

Zodpoviem najprv všeobecne: všetky moje obľúbené knihy sú tie, ktoré bavia deti aj dospelých. Možno by som mohol menovať Malého princa alebo Medvedíka Pú. A ak by som mohol menovať tri, volil by som Alicu v krajine zázrakov.

A áno, vyberať z vlastných kníh, na to je tá klasická protiotázka – ako by ste si vybrali svoje najobľúbenejšie dieťa? Ale na druhej strane, nie je až také ťažké povedať, že na jednom dieťati máte radi to a na druhom ono. A v tomto kontexte by som mohol povedať, že jednou z mojich vlastných najobľúbenejších kníh je dodnes Tajomstvo kariet.

Prečo?

V prvom rade preto, lebo táto kniha bola pre mňa prelomovou – otvorila mi dvere do sveta literatúry. Napísal som ju rok pred Sofiiným svetom. Bolo to moje prvé skutočné literárne dielo. A keď som ju dopísal, cítil som, že spôsob, ktorý som zvolil, bola dobrá cesta.

Otázky kládli Daniel Hevier, Veronika Sebechlebská a Tamara Leontievová

Fotografia: Jostein Gaarder na knižnom veľtrhu vo Frankfurte v roku 2019. Autor: Christoph Kockelmann, zdroj: Wikipedia

Zobraziť diskusiu (0)