A tak sa to všetko začalo celkom presne ráno 28. januára 1936 v Archangeľsku. Bol pozvaný, aby pod taktovkou Viktora Kubackého odohral svoj Prvý klavírny koncert s tamojším orchestrom; tí dvaja tiež zahrali jeho novú Violončelovú sonátu. Prebehlo to hladko. Na druhý deň ráno zašiel na železničnú stanicu kúpiť si výtlačok Pravdy. Zbežne preletel prvú stranu, potom nalistoval ďalšie dve. Bol to, ako neskôr uviedol, najpamätnejší deň v jeho živote. A tento dátum si pripomínal každý rok až do svojej smrti.

Okrem toho – ako jeho myseľ okamžite podotkla – nikdy sa nič takto presne nezačína. Začalo sa to na rozličných miestach a v rôznych hlavách. Skutočným východiskovým bodom mohla byť jeho vlastná sláva. Alebo jeho opera. Alebo to mohol byť Stalin, ktorý, keďže bol neomylný, bol za všetko zodpovedný. Alebo to mohlo zapríčiniť niečo také prosté ako rozmiestnenie orchestra. Naozaj, napokon najlepšie by bolo pozerať sa na vec nasledovne: skladateľa najprv udali a zatkli, neskôr odsúdili a zastrelili, a to všetko len pre rozmiestnenie orchestra.

Ak sa to všetko začalo niekde inde a v hlavách iných, potom by azda mohol viniť Shakespeara za to, že napísal Macbetha. Alebo Leskova za to, že to poruštil na Lady Macbeth Mcenského okresu.

Nie, ani jeden z nich za to nemohol. Bola to, samozrejme, len jeho chyba, že napísal skladbu, ktorá urazila. Bola to chyba jeho opery, že mala taký úspech – doma i v zahraničí – až to vzbudilo pozornosť Kremľa. Bola to Stalinova chyba, pretože to on inšpiroval a schválil úvodník v Pravde – azda ho aj sám napísal: bolo tam dosť veľa gramatických chýb, poukazujúcich na pero človeka, po ktorom sa chyby nikdy neopravujú. Bola to aj Stalinova chyba, že sám seba predstavoval predovšetkým ako patróna a znalca umenia.

Bolo o ňom známe, že si nikdy nenechal ujsť predstavenie Borisa Godunova v Boľšom teatre. Takmer rovnako horlivo chodil na Knieža Igora, ako aj na Sadka od Rimského-Korsakova. Prečo by si Stalin nemal chcieť vypočuť s nadšením prijatú novú operu Lady Macbeth Mcenského okresu?

A tak skladateľovi nariadili, aby 26. januára 1936 navštívil predstavenie svojho vlastného diela. Mal tam byť súdruh Stalin, ako aj súdruhovia Molotov, Mikojan, Ždanov. Zaujali svoje miesta vo vládnej lóži. Ktorá bola nanešťastie umiestnená presne nad bicími a plechmi. Nástrojovými skupinami, ktorým v Lady Macbeth Mcenského okresu nebolo určené prejavovať sa skromne a nenápadne.

Pamätal si, ako pohliadol z riaditeľskej lóže, v ktorej sedel, k vládnej lóži. Za malým závesom, neprítomne prítomný, sa ukrýval Stalin, ku ktorému sa podlízavo otáčali ďalší významní súdruhovia, vedomí si toho, že sami sú na očiach. Aj dirigent, aj orchester boli, pochopiteľne, nervózni, vzhľadom na príležitosť, ktorú dostali. V intermezze pred Kataríninou svadbou sa drevá, plechy a bicie podujali hrať hlasnejšie, než im bolo určené. A potom sa to už šírilo naprieč všetkými sekciami ako vírus. Dirigent, aj keď si to všimol, bol bezmocný. Orchester bol čoraz hlučnejší a zakaždým, keď pod nimi bicie a plechy zaburácali fortissimo – dosť hlasné na to, aby vyrazilo vitráže –, súdruhovia Mikojan a Ždanov sa teatrálne strhli, obrátili sa k postave za závesom a utrúsili nejakú posmešnú poznámku. Keď diváci na začiatku štvrtého dejstva zdvihli zrak k vládnej lóži, zbadali, že zíva prázdnotou.

Po predstavení si zbalil aktovku a šiel rovno na Severné nádražie, aby chytil vlak do Archangeľska. Pamätal si, ako myslí na to, že vládna lóža bola špeciálne vystužená oceľovými platňami proti prípadným atentátom. Ale že na riaditeľskej lóži také opláštenie nebolo. Nemal ešte ani tridsať a jeho manželka bola v tom čase v piatom mesiaci tehotenstva.

1936: vždy bol poverčivý ohľadom priestupných rokov. Rovnako ako mnoho iných ľudí veril, že prinášajú smolu.

Poznámka autora

Šostakovič zomrel 9. augusta 1975, päť mesiacov predtým, než sa začal ďalší priestupný rok.

Nikolaja Nabokova, jeho trýzniteľa na mierovom kongrese v New Yorku, skutočne platila CIA. Stravinského neúčasť na tomto podujatí nemala iba „etické a estetické“, ale aj politické pozadie. Ako uviedol jeho životopisec Stephen Walsh: „Ako všetci bieli Rusi v povojnovej Amerike, Stravinskij ... určite nechcel ohroziť svoj tvrdo vydobytý status lojálneho Američana tým, že by čo len navodil dojem podporovania prokomunistických propagandistických manévrov.“

Nepreukázalo sa, že by Tichon Chrennikov, tak ako v Šostakovičovom (fiktívnom) ponímaní, bol nesmrteľný; viedol však Zväz sovietskych skladateľov od 1948 až dovtedy, kým sa spolu so zvyškom Sovietskeho zväzu v 1991 definitívne nezrútil. Ešte štyridsaťosem rokov po roku 1948 poskytoval úlisné rozhovory, v ktorých tvrdil, že Šostakovič bol bodrý chlapík, ktorý sa nemal čoho obávať. (Skladateľ Vladimir Rubin to okomentoval slovami: „Vlk nemôže hovoriť o strachu oviec.“) Chrennikov nikdy neodišiel zo scény ani neprišiel o priazeň moci: v roku 2003 bol vyznamenaný Vladimirom Putinom. Zomrel až v roku 2007 vo veku 94 rokov.

*

Šostakovič bol mnohonásobným vykladačom svojho života. Niektoré príbehy sa zachovali vo viacerých obmenách, v priebehu rokov sa prepracovávali a „zlepšovali“. Iné – napríklad to, čo sa udialo v Boľšom dome v Leningrade – sa dochovali v jedinej verzii, ich podoba vznikla dávno po skladateľovej smrti a pochádzajú z jediného zdroja. Vo všeobecnosti sa v Stalinovom Rusku pravda ťažko hľadala, nieto ešte uchovávala. Dokonca aj mená sa nejasne menili: tak napríklad Šostakovičov vyšetrovateľ v Boľšom dome sa dochoval rozlične ako Zančevskij, Zakrevskij a Zakovskij. To, čo musí každého životopisca frustrovať, románopisec víta.

Šostakovičovská bibliografia je rozsiahla a muzikológovia v mojom texte istotne rozpoznajú dva hlavné zdroje: príkladnú komplexnú prácu Elizabeth Wilsonovej Shostakovich. A Life Remembered (1994; prepracované vydanie 2006), a Testimony: The Memoirs of Dmitrij Shostakovich, ako ich vyrozprával Solomon Volkov (1979). Keď Volkovova kniha vyšla, vyvolala rozruch na Východe aj na Západe a takzvané „šostakovičovské boje“ trvali desaťročia. Pracoval som s ňou ako so súkromným denníkom: akoby sa objavil, aby zdanlivo vyjavil celú pravdu, ale písaný bol vždy v rovnakej časti dňa, v rovnakej prevládajúcej nálade, s rovnakými predsudkami a výpadkami pamäti.

Ďalšie nenahraditeľné zdroje predstavovali Story of a Friendship (2001) od Isaaka Glikmana a rozhovory Michaila Ardova so skladateľovými deťmi, uverejnené v Memories of Shostakovich (2004).

Medzi tými, ktorí mi pomohli s týmto románom, patrí prvenstvo Elizabeth Wilsonovej. Poskytla mi podklady, ku ktorým by som sa inak nedostal, opravila veľa sporných miest a prečítala rukopis. Toto je však moja kniha, a ak sa vám nepáčila, potom si prečítajte tú jej.

J. B.

máj 2015

Julian Barnes: Šum času

preklad: Ján Litvák

dizajn a layout: Palo Bálik

Artforum 2016

Zobraziť diskusiu (0)