Miedzianka je zvláštna kniha. Dlho som rozmýšľala, prečo ju poľský reportér Filip Springer napísal. Dva týždne po dočítaní musím povedať, že je to vlastne dosť dobré dielo, len musí v človeku dozrieť. Po poslednej strane ma zachytilo prázdno kolidujúce s pocitom zbytočnosti. Miedzianka je ľudový názov miesta, ktoré ležalo na poľsko-českom pohraničí. Dnes už nie je. Prepadlo sa pod zem, a to doslova. Vplyvom neriadenej ťažby uránu a ďalších nerastných surovín, ktorej účinkom umrelo množstvo ľudí z okolia, sa postupne podrytá zem začala rúcať, až so sebou zobrala väčšinu domov aj veľký pivovar. Tí, čo ostali, boli viac či menej násilne vysťahovaní na sídlisko, v ktorom nebola ani natiahnutá elektrina a už vôbec nie voda... Miedzianka však akoby bola odsúdená na zánik od začiatku. Už od 15. storočia sa tu diala tragédia za tragédiou. Nájazdy rôznych vojsk, požiare, mor či hladomory vyústili do toho, že sa územím najprv prehnali nacisti, následne vojaci Červenej armády a pomedzi to bolo vysídlené nemecké civilné obyvateľstvo. Znásilňoval, ničil a raboval tu zrejme každý rovnako. Obyvatelia a najmä obyvateľky Miedzianky sa však vždy pozbierali a pokračovali v živote ďalej. Knižka ukázala, ako sa z Miedzianky niekoľkokrát počas storočí stalo úžasne prosperujúce územie, ktoré neskôr totálne krachlo, aby sa opäť pozviechalo z popola. Asi to znie celé smutne a deprimujúco, ale je to naozaj veľmi zaujímavá reportáž, a ak máte práve hĺbavú náladu, je ako stvorená pre vás. Mne dosť pomohla.