Kam sa to ľudstvo rúti?
Francúzsky spisovateľ Philippe Claudel nie je slovenskému čitateľovi veľmi známy, hoci je dostupných niekoľko jeho diel v českom preklade a jedno dokonca aj v slovenčine. Začiatkom roka vydalo vydavateľstvo Inaque román Súostrovie psa, vďaka čomu majú čitatelia ďalšiu možnosť zoznámiť sa s jeho tvorbou. Claudel je vo svojej domovine uznávaný a oceňovaný autor, na konte má viacero próz, ale aj filmových scenárov, autorských filmov či divadelných hier. Vo svojich knihách reflektuje závažné spoločenské otázky a tými aktuálnejšími sa zaoberá aj v románe Súostrovie psa.
Súostrovie psa je fiktívny ostrov, ale môže to byť pokojne ostrov, ktorý poznáte či ste ho navštívili. Jeho obyvatelia si tu nažívajú viac-menej v harmónii, ich uzavreté spoločenstvo drží pokope súdržnosť ostrovanov, ktorí nemajú veľmi radi „tých z pevniny“. Aj na ostrove však treba z niečoho žiť, práce je tu málo, mladá generácia ostrov opúšťa… Jedného dňa však príde spása: vyskytne sa možnosť výstavby kúpeľov, pretože na ostrove sú termálne pramene, a na obzore sa črtajú bohatí investori. Starosta vie, aký dôležitý je tento projekt, a to nielen pre ostrov a jeho obyvateľov, ale aj pre neho osobne. A taký dôležitý projekt predsa nemôže nič ohroziť, a už vôbec nie mŕtvola, ktorá by odstrašila potenciálnych turistov. Nedajboh, ak je tých mŕtvol viac…
„Príbeh, ktorý budete čítať, je natoľko skutočný, nakoľko môžete byť skutočnými vy sami. Odohráva sa tu, rovnako by sa však mohol odohrávať tam. Bolo by priveľmi jednoduché myslieť si, že sa stal niekde inde. Mená bytostí, čo ho zaľudňujú, nie sú dôležité. Mohli by sme ich zmeniť. Použiť namiesto nich vaše. Natoľko sa im podobáte, vzišli ste z tej istej nemeniacej sa formy.“ (s. 9)
Philippe Claudel napísal pomerne krátku prózu o tom, čoho všetkého sú ľudia schopní, ak… to či ono. Už úvodné riadky čitateľa upozorňujú na to, že tento príbeh sa mohol stať kdekoľvek a komukoľvek, možno aj vám. Udial sa včera, dnes, udeje sa zajtra. Ba ani na menách postáv nezáleží, v konečnom dôsledku sa v role toho či onoho nájde každý z nás, a tak sa tu stretneme so Starostom, Učiteľom, Doktorom… Každá z postáv príbehu má svoju rolu, zastupujúc také či onaké črty ľudskej povahy, ukazujúc nám, že v konečnom dôsledku sme všetci ľudia, príslušníci rovnakého druhu, ktorých spája mnohé – to dobré i zlé.
Priblížiť Claudelovu knihu a nevyzradiť pri tom veľa z deja nie je jednoduché. Ak by som to mala zhrnúť, povedala by som, že próza Súostrovie psa je obžalobou ľudskosti. Claudel skúma jej hranice, ľudské charaktery, kladie si otázku, čo znamená byť človekom, akým dilemám, morálnym križovatkám je človek denno-denne vystavovaný. Čomu všetkému musíme čeliť, aký vplyv majú naše rozhodnutia na jednotlivca, komunitu, svet?
„Väčšina ľudí nemá potuchy o svojich temných stránkach, a predsa ich majú všetci. Odhalia ich často okolnosti, vojny, hladomor, pohromy, revolúcie, genocídy. A keď sa ľudia po prvý raz v skrytosti svojho vedomia nad nimi zamyslia, zľaknú sa ich a naskočia im zimomriavky.“ (s. 92)
Mohli by sme povedať, že Claudel spoločnosti nastavuje zrkadlo, moralizuje, ale nie explicitne; práve naopak, svojím písaním – podobenstvom – nám len ukazuje svet tam vonku, ale i ten náš, lebo sú rovnaké, núti nás nazrieť do svojho vnútra, doširoka otvoriť oči a vnímať všetko, čo nás obklopuje, hoci máme pocit, že nás sa to predsa netýka, lebo… Je zvláštne, ako si človek dokáže sám pred sebou (ba aj pred inými) ospravedlniť svoje konanie. Akoby bolo ľudstvo obdarené schopnosťou nájsť na všetko tú správnu výhovorku, len aby nebolo nútené cítiť vinu, čeliť trestu.
„Myslíte si, že ľudská bytosť má rada, keď jej v zrkadle ukážu jej vlastnú mrzkosť? Nikdy sa nevidíme takí, akými sme, a keď sa objavíme, je to neznesiteľné!“ (s. 132)
Claudel vystaval na necelých dvesto stránkach veľmi pútavý príbeh, takmer až detektívku, na pozadí ktorého reflektuje témy ako migračná kríza, rasizmus, svet obchodu, honba za mamonou, moderné technológie, politika, otázka viny a trestu a i. Čo však musím zdôrazniť, je štýl Claudelovho písania, ktorý je takmer až dokonalý. Jeho skladba viet, výber lexém, poetika… jednoducho ide o estetické písanie, ktoré dnes nie je niečím, čo človek dostane zakaždým, keď otvorí knihu, hoci to neraz očakáva. Pri čítaní Súostrovia psa som pociťovala priam až blaženosť a neustále si opakovala: literatúra žije! Nejde teda len o obsah, ktorý čitateľovi ponúka veľa, ale aj o formu, ktorá je na vysokej úrovni a na literárnom poli zaiste vyniká (pravda, to ešte neznamená, že tento štýl písania bude imponovať každému čitateľovi).
„Ľudia nikdy naozaj nepremýšľali nad tým, čo majú nad hlavami. Po tisícročia tam umiestňovali Boha. Vyhovovalo im to. Boli dolu. Potili krv. A nad nimi, na svojom oblaku, sídlil Boh, ktorý ich stvoril, pozeral sa na nich, zachraňoval ich alebo ich zatracoval. A potom si človek o sebe začal myslieť, že je prefíkaný, a Boha deložoval. Vyhodil ho ako haraburdu. Spočiatku bol svojou malou vraždou opojený, no potom si uvedomil to prázdno, čo vytvoril. Človeku je vlastné, že vždy koná príliš rýchlo. Vždy.“ (s. 78)
Ak ma nejaká kniha veľmi nadchne, väčšinou nie som schopná napísať o nej nič zrozumiteľné, akoby som nevedela nájsť tie správne slová, ktoré vystihnú môj zážitok z nej. Azda vás táto moja úvaha – alebo ako to nazvať – aspoň podnietila k tomu, aby ste sa na knihu pozreli, začítali sa do nej v kníhkupectve a ideálne ju aj celú prečítali; v každom prípade je toho hodná.
Súostrovie psa
Philippe Claudel, Inaque 2020
preklad: Mária Michalková