Sme v kalifornskom Mendocine. V oblasti takpovediac odizolovanej od zvyšku sveta, kde našli útočisko na rôzne spôsoby vychýlené individuality, ktoré akoby systém neprijal, prípadne sa s ním ony odmietli nejako spoločensky prínosne zžiť. Poneviera sa tu divná zmes asociálov, nezamestnaných alkoholikov, pestovateľov marihuany, starých hippies príležitostne užívajúcich drogy, ale je tu napríklad aj majetná rodina extravagantnej umelkyne vydatej za veľké zviera zo Silicon Valley.

V centre príbehu je potom rozľahlý chátrajúci dom, ktorý obýva štrnásťročná Turtle so svojím otcom. Jediného bližšieho koľko-toľko prítomného rodinného člena predstavuje už iba dedo; veterán z kórejskej vojny, dnes už len celkom spustnutý opilec dožívajúci v obytnom karavane kdesi na konci zarasteného pozemku. Turtle v škole zaujíma rolu totálneho outsidera. Napriek zjavnej inteligencii sa učí ťažko a má problémy s kýmkoľvek nadviazať hlbší kamarátsky kontakt.

Doma vládne načisto nezdravé prostredie plné zlej atmosféry, lepkavej špiny, alkoholových výparov, nekvalitného jedla a hlavne doslova všade sa povaľujúcich zbraní. Ďalej prakticky okamžite zistíme i to, že otcove city sú smerom k dcére viac než podozrivé. Až do takej miery, že sa o normálnych prejavoch jednoducho hovoriť nedá, keďže ide o celkom choré správanie psychicky narušeného človeka. Situácia sa začne pozvoľna meniť, keď Turtle z daných okolností nachádza ako-tak sľubne sa črtajúce východisko. Tlak sa zvyšuje a všetko začne spieť k tušenému dramatickému vyvrcholeniu. To sa napokon dostaví v podobe otrasného momentu (niežeby ich v texte dovtedy bolo málo), ktorého rozličné obmeny, žiaľ, z amerických médií často presakujú i k nám.

Gabriel Tallnet v debute naznačil či obšírnejšie rozpracoval niekoľko skutočne náročných spoločenských tém. Hovorí o hlbokých trhlinách v ľudskej duši, o traumách akoby mutujúcich v čase i prenášaných naprieč generáciami, o osobnostných poruchách či deviáciách, ktoré si narušená hlava vysvetľuje ako vrelú citovú náklonnosť. Tieto atribúty tvoria akési jadro textu, na ktoré sa následne nabaľujú ďalšie patológie a problémy. Autor vcelku komplexne spracúva vzťah rodiča s dieťaťom posunutý do chorej roviny páchateľa a obete, kde sa práve tá druhá nejako snaží ustavične ospravedlňovať dôvody konania toho prvého. Dokonca tu vybadáme i celkom pokrivený ekologický apel, ktorý zvrátená logika jedného z hlavných protagonistov s obľubou používa na ventiláciu vlastných deprivácií a na odkláňanie pozornosti od skutočnej, tu opisovanej podstaty. Tým tento ďalší vážny problém vyúsťuje do trpkej absurdity. V neposlednom rade autor veľmi jasne poukáže na to, aké ohromné riziká prináša spojenie voľnej držby mimoriadne pestrej palety zbraní s naskrz nenormálnou osobnosťou. Prípadné otvorenie nejakej konštruktívnej debaty na túto neľahkú (silne americkú) tému môžeme označiť za jeden z najväčších prínosov Tallentovho románu.

Ten samotný je i vzhľadom na spracúvanú problematiku skôr ťažšie stráviteľný, miestami až nepriechodný. Je to moderné spojenie psychologickej prózy s trilerom, pričom táto kombinácia občas nemá ďaleko k hororovému vyzneniu. Často sa pracuje i s repetitívnosťou, takže isté mechanicky sa opakujúce motívy takto trefne zvýrazňujú ubíjajúcu monotónnosť bezcieľnej každodennosti. Treba oceniť aj silnú atmosférickú stránku zachytenú v podobe značného počtu podrobne zobrazených prírodných scenérií pôsobiacich priam ako magická protiváha k onomu živoreniu duševným marazmom stíhaného človečenstva. Spolu s viacerými vydarenými metaforami či symbolickými prvkami to napokon robí solídne napísanú prvotinu.

Prísľub do budúcnosti sa črtá nádejne, lebo talent na rozprávanie o zložitých, ale dôležitých a potrebných témach Gabriel Tallent očividne má. Na rozbeh dobré.

Gabriel Tallent: Absolutní miláček

Odeon, 2019 (edícia Světová knihovna)

Preklad: Martin Pokorný

448 strán

Zobraziť diskusiu (0)